Vyjavuje sa mi najmä v zelenom dlhom hubertuse, ale to je už možno len predstava, ktorou chcem povedať, že bol skromný, aj čo sa oblečenia týka. Zdalo sa, že je vždy v pohode. Chýry však išli aj o tom, že pri režírovaní vie byť veľmi prísny, že aj zakričí a pracuje temperamentne. Veď ako inak mohol konať režisér, umelec, ktorý pochádzal od Trnavy a pracoval aj s ochotníkmi zo Zelenča? Bol intelektuálny, ale zároveň aj veľmi ľudový, nerobil zo seba niečo extra. Priamočiary, otvorený, žartujúci. Vždy mal zaujímavé a neošúchané názory a myšlienky, ktoré vyslovoval zvláštnym spôsobom, až literárne.
Posledná rozlúčka s Jozefom Bednárikom bude v piatok 30. augusta v historickej budove SND.
Hoci pre novinára nie sú autorizácie textov nič príjemné, s Jozefom Bednárikom to bolo skôr dobrodružné. Vyžadoval si text na papieri a pripomienky tam potom písal rukou, krásnym písmom, čiernym atramentom. Raz mi nechal takúto zásielku na vrátnici hotela Kyjev. Bola to elegantná podlhovastá obálka a v nej aj rukou písaný list, veľmi milý a osobný, ktorý mám odložený kdesi v archíve.
Keď prekročil päťdesiatku, často opakoval, ako sa teší do dôchodku, že si už dá pohov. Nikto tomu neveril a ani to nebola pravda. Veď jeho život, to bola samá práca. V staršom veku sa však naozaj trocha zmenil. Rozšíril svoje pôsobenie a venoval sa aj zábavnejším činnostiam – porotcoval v súťažiach, vnášal tam vtip a originálne názory.
O živote cez tanec
Keď sme debatovali o jeho účasti v porote súťaže Lets Dance v roku 2009, spomínal, ako on sám kedysi tancoval v PKO, v "dederonke a tesilkách“, v tanečnej škole majstra Remišovského. Hovorili sme o tanci v širších súvislostiach: "Skutočnou rečou tela sú signály, ktoré naše telá vysielajú – použijem pekné, staré slovenské slovo – nevdojak. Tak, aby sme pôsobili esteticky alebo eroticky, alebo len tak, pre radosť. Reč tela je podľa mňa prózou a tanec – to je asi poézia, pohyby viazané, rýmované.“
Bednárik ako režisér často tanec na javisku používal: " Áno, tanec som použil, využil, zneužil. Nie na zľahčenie, ale na dokompletovanie divadelného zážitku. Tak sa stalo, že u mňa tancovali aj plačúce trójske ženy, aj Ibsenovi hrdinovia, dokonca aj Dača Turzonovová s Marošom Kramárom v Krvavej svadbe!.. A v mojich inscenáciách so zelenečskými ochotníkmi,” pokračoval " mi tanec pomáhal krátkym spojením ich dostať do situácie, vycítiť atmosféru a pointovať… V mojej verzii Kafkovej Premeny hlavný hrdina Gregor Samsa umieral a jeho rodina tancovala morbídne sladké tango. “
Cez tanec mi porozprával aj o svojej rodine: "Moji rodičia mali šesť detí. Tí sa museli okolo nás poriadne zvŕtať! Málokedy sa však zvŕtali na parkete. Keď už tancovali, myslím, že tancovali radi. Nie síce dlho, lebo určite vždy jedno z detí tanec prerušilo. Buď pádom z kočíka, rozliatou limonádou, skonzumovaním sedemnástich krémešov (to bol môj prípad!), odcudzením bubeníkovej paličky, nedovoleným ochutnávaním svadobnej hostiny a podobne.“
Dal zaznieť šansónu
Jozef Bednárik mal rád hudbu, v posledných rokoch pestoval aj šansón. Nedokázal sa celkom zastaviť. Založil dokonca šansónový klub, v ktorom spievali známi herci. Šansóny zbieral a vyjadril sa, že šansón je vlastne ako malý muzikál. Práve o tom som chcela ešte s ním hovoriť. Mnohí umelci sa totiž o jeho klube zmieňovali a tešili sa z možnosti spievať šansón. Napríklad Zuzana Kronerová: " Mňa k šansónu priviedol Jozef Bednárik. On chodí do Poľska na festival šansónov a priváža šansóny od poľských speváčok. Systematicky sa o tento žáner zaujíma, chodí aj do Francúzska, hľadá, spoznáva repertoár. Môžeme mu byť vďační, že do Bratislavy priviezol šansón a že dbá, aby sa spieval po slovensky, lebo šansónu treba rozumieť.”
Podobne sa vyjadrila Katarína Hasprová: "Ja ho volám aj muzikálový tatko. S ním som robila prvý muzikál Jozef a jeho zázračný farebný plášť, ešte v škole a hneď po škole som odišla do Prahy robiť v jeho réžii Drakulu. Keď mu nedávno odovzdávali v Nitre cenu, tak sme mu spievali, Lucie Bílá a ja. Vtedy som sa mu poďakovala, že mi dal dobré základy a teraz sa to vedenie po rokoch vrátilo. Spolupracujeme na šansóne.”
Zaujímavé bolo s ním hovoriť aj o tom, ako stále cestuje po svete za divadlom, pozerá nové predstavenia, hltá ich. Bol hladný po umení a prijímal ho v rôznych podobách. Bol aj veľký čitateľ kníh, zaujímal sa o tvorbu iných.
Mal rád ľudí. Keď som s ním pracovala, cítila som, že aj mňa – mal také zvláštne vyžarovanie. Rád hovoril, že on si peniaze šetrí na starobu a že ich bude investovať do sestričiek, ktoré sa budú oňho ako o starca starať. Akoby ho tešila táto vidina.
Priali sme mu to, ale mysleli sme si, že to je ešte veľmi, veľmi ďaleko, keď bude Jožko Bednárik starý a budú ho manikúrovať, pedikúrovať, masírovať a vôbec ošetrovať krásne víly. Náhle sú zo sestričiek anjeli. Ani sme sa nestačili spamätať z prvého šoku, že je v nemocnici a prišiel definitívny koniec. Len či! Či tam na druhom svete nezačne režírovať.
"Pán Bednárik je už známy tým, že máva šialené nápady,” zdôverila sa v rozhovore choreografka Šárka Ondrušová. "Napríklad, keď sme robili operu Popoluška v SND, mal predstavu, že sa to bude odohrávať vo fitnescentre, ale kostýmy budú historické. V rámci tejto fantázie mali štyria mušketieri spievať svoje árie na stacionárnych bicykloch. Tvrdili, že to v žiadnom prípade nepôjde, ale pán Bednárik to dokázal zrealizovať.“
Tak taký teda bol, a taký človek nikdy celkom nekončí.
