Pred tromi rokmi pre dostali dosku so svojím meno ako objav roka. Aká bola cesta od vtedy ocenenej inscenácie MHL po najnovšiu Untitled?
Nasledovali ďalšie tri inscenácie. Možno to, čo má spoločné inscenácia Untitled s MHL, je práve ženská téma. Opäť sa venuje ženskej umelkyni, vtedy prvej slovenskej režisérke Magde Husákovej Lokvencovej, teraz americkej fotografke Francesce Woodmanovej. Akurát sa zmenila forma v tom, že predstavenie, za ktoré sme získali čerstvú cenu, nie je založené na slove. Pracuje s úplne inými vyjadrovacími prostriedkami, keďže predlohou bola výtvarníčka. Podarilo sa preniesť jej nesmierne zaujímavý svet na javisko. A keďže balansovala medzi svetom živých a mŕtvych, ponúkalo to obrovské možnosti na javiskové stvárnenie.
Neinšpirovala vás táto americká fotografka už aj v iných inscenáciách?
Áno, už pri predstavení Polylogue z roku 2009, keď som narazila na internete na Woodmanovej čiernobiele fotografie, ktoré ma veľmi zaujali. Tam niekde vzišla myšlienka preniesť fotografiu ako médium na javisko. Študovala som teoretické texty o fotografii. A nesmierne ma lákalo poskladať mikropríbeh zo všetkých fotografií, ktoré vytvoria – a prepojiť ho s jej životom.
Vyrozprávali ste ho ešte ďalšie dva razy.
V roku 2011 sa ešte objavila táto inšpirácia v predstavení Narušenie vnútorných geometrií, kde sa ženská postava vyjadruje pohybom, je viac-menej mĺkva alebo spieva a tiež boli predlohou práve fotografie Francescy Woodmanovej. Tam niekde som si povedala, že taký bohatý materiál by si zaslúžil samostatnú inscenáciu. Za krátky život, ktorý ukončila tragicky, vytvorila nesmierne množstvo fotografií.
Čím vás jej fotografie zaujali a oslovili?
Fotografovala autoportréty, čo je veľmi subjektívna poloha, ktorá je mi blízka. Woodmanová mala blízko k surrealizmu. Hoci jej fotografie vyzerajú, akoby boli vytvorené náhodou, pracovala na nich nesmierne poctivo. Hľadala správnu kompozíciu. Na fotografiách sa objavuje jej nahé telo v rôznych polohách, fragmentoch, gestách či pohybe. Celé to pôsobí nesmierne fyzicky, krehko a zároveň silne emotívne. Je v nich ustavičný balans medzi svetom reality, keď sa umelec musí vyrovnávať so životnou realitou, a zároveň s tvorivým procesom.
Nemrzí vás, že ďalšie dve nominácie na DOSKY – réžia a ženský herecký výkon – ste na ocenenie nepremenili?
Rozhodne nie. Potešili ma už samotné tri nominácie, keďže išlo o hlavné kategórie. Veľmi som sa tešila najmä z nominácie za réžiu. Tým, že sa venujem multimediálnym predstaveniam, vždy som mala pocit, že réžia v nich nie je na prvý pohľad viditeľná, nie je to práca s klasickým textom. Takže už vôbec nie je dôvod na smútok. Myslím si, že je to obrovský krok vpred v tom, ako začína povedzme odborná verejnosť vnímať divadlo. Považujem to za dobrý signál nielen pre mňa samotnú, ale vo všeobecnosti pre divadlo.
Dá sa teda povedať, že divadelní kritici majú vkus?
Určite áno (smiech). Myslím si to a teší ma, že sa začína obracať pozornosť aj na iné formy divadla, ktoré na prvý pohľad ako divadlo nevyzerajú. Rozhodne to oživuje divadelnú scénu.
Divadlo P.A.T. ste založili pred siedmimi rokmi. Ako sa vám pracuje s vedomím, že nemáte ani len strechu nad hlavou?
Nie je to, samozrejme, ľahké. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to určitý druh slobody. A určitý druh zodpovednosti za všetko. Nejde o delenie úloh, ale skôr o kumuláciu všetkých funkcií, ktoré si viete predstaviť. A ktoré v bežnom divadle vykonáva väčší počet ľudí. V našom divadle sa to koncentruje do minimalizmu. Pre mňa je to však sloboda, že si môžem vybrať tému, ktorú chcem spracovať, a nehovorí mi do toho žiadny riaditeľ. Je to pre mňa sebavyjadrenie, keďže môžem hovoriť o tom, čo chcem. A môžem sa vyjadrovať prostriedkami, akými chcem. Zároveň však za to musím niesť aj dôsledky. A venovať sa aj veciam, ktoré možno nie sú práve príjemné, ale jednoducho to patrí k tej slobode.
Z čoho vaše divadlo žije? Z grantov?
Presne tak, naše inscenácie vznikajú hlavne vďaka podpore ministerstva kultúry. Okrem grantov sú to rôzne podporné nadácie, z ktorých sa dajú získať nejaké finančné prostriedky. A, samozrejme, z hrania na festivaloch, respektíve snažíme sa zarobiť si hraním na svoju existenciu.
Kde možno vidieť vašu najlepšiu inscenáciu sezóny Untitled?
Je to trošku smutné, ale najbližšie v Brne. V HaDivadle. Máme pozvánky na veľké medzinárodné festivaly v poľskej Toruni a v Rusku. Viac-menej fungujeme festivalovo. Vždy si prenajímame divadlá, Untitled bude možno vidieť v bratislavskej A4, ale zatiaľ nemám dohodnutý termín.
