„Najsilnejšou zbraňou Elfriede Jelinek je jazyk. Dokáže ním narábať ako Jimi Hendrix s elektrickou gitarou. Zimná cesta je výnimočný text, jeho boľavo konkrétne obrazy nás udierajú neviditeľnou silou. Autorka vynecháva klasické aspekty dramatického textu aj postavy, príbeh či scénické zadefinovanie. Je to prúd textu, ktorý pomenúva témy a otázky cez kruté obrazové metafory a pri tom používa silný básnický jazyk. Stále cíti potrebu nastavovať ,zrkadlo‘ spoločnosti a to je mi ako tvorcovi sympatické,“ vysvetlil Tomáš Procházka.
Zimná cesta je intímnym putovaním Elfriede Jelinek po naliehavých témach ľudskej existencie v súčasnej spoločnosti. Spoločnosti plnej mýtov, klišé a straty individuality. „Otvára otázky o spoločnosti ovládanej finančnými skupinami, otvára otázky vplyvu médií na jednotlivca, akým spôsobom dokážu média manipulovať s verejnosťou. A v závere kladie s trpkou pachuťou otázku, či naozaj má zmysel robiť takéto divadlo. Ona píše od šesťdesiatych rokov a nikto jej hlas nepočúva,“ pokračoval režisér.
Jednou z tabuizovaných tém je napríklad príbeh Natasche Kampusch. „Cez jej príbeh reflektuje, akým spôsobom dokážu médiá vyvolať davovú psychózu až šialenstvo. Sú tam aj odkazy na nedávne rakúske dejiny, povedzme aféra Bawag by sa dala interpretovať ako slovenská Gorila. Je tam pasáž odkazujúca na holokaust a ukazuje, že utekáme pred minulosťou, pred ktorou zatvárame oči, a pred budúcnosťou máme strach. Je to veľmi nemilosrdný portrét súčasnej spoločnosti,“ spomenul Tomáš Procházka.
Hoci je Zimná cesta inšpirovaná cyklom piesní Franza Schuberta, skomponovaných na básne Wilhelma Müllera, režisér sa prvoplánovému použitiu hudby vyhýbal. „Ale nakoniec sme našli tri veľmi sugestívne árie, ktoré v inscenácii zaznejú. A napriek tomu, že sú v nemčine, podporujú atmosféru textu a fanúšikovia Schuberta budú počuť citácie, ktoré Jelinek zakomponovala do textu,“ povedal režisér.
Rozhodol sa ponúknuť divákom trošku iné divadlo, na aké sú zvyknutí. „Pohybujeme sa na úrovni rozpohybovaných lyrických obrazov. Všetky zastavenia a všetky témy štylizujeme do akéhosi ľudského panoptika alebo, ak chcete, dražby, kde sa tieto témy ponúkajú, a je len na divákovi, ako ich posúdi, rozsúdi či odsúdi. Textová zložka Zimnej cesty je mimoriadne rozsiahla a výdatná a divák zvyknutý skôr dívať sa, by sa mohol o veľa vecí ukrátiť. Snažili sme sa v inscenácii navodiť atmosféru aj poetiku, kde bude divák schopný aj počúvať a bude sa mať aj na čo pozerať,“ dodal Tomáš Procházka.
