Zložiť operu je ako postaviť veľký dom

Slovenské národné divadlo prvýkrát vo svojej histórii uvedie operu slovenskej skladateľky. Je operný svet skôr svetom mužov ako žien?
Rozhodne si nemyslím, že opera je mužským svetom. Je to skôr svet umelca, ktorý chce hudbou niečo povedať. Hudbu nerozdeľujem na mužskú a ženskú. Považujem svoju činnosť za činnosť ľudskej bytosti. Aj keď je jasné, že odkedy sú umývačky riadu, práčky a ďalšie pomôcky, ktoré ženám šetria čas, môže ho okrem rodiny a starostlivosti o iné veci venovať viac aj profesionálnej kariére, napríklad hudobníčky. Keď človek v sebe cíti nejaký talent a vie, že ho môže rozvíjať a že mu to ide, tak sa nezapodieva tým, či sa hodí byť skladateľkou a či to nie je povolanie pre mužov. V minulosti bolo vo svete vážnej hudby viac mužov asi aj preto, že ženy mali iné starosti a na takú komplikovanú vec, ako je opera, im čas jednoducho nezvýšil. Je to aj o časovom manažmente. Viem, o čom hovorím, lebo máme dve deti, a nie je to vôbec jednoduché, ale vieme si to s manželom zariadiť.

Opera Dorian Gray je jednou z mála pôvodných opier, ktoré po revolúcii vznikli na objednávku SND. Je to otázka peňazí?
Predovšetkým je to otázka vôle. Toho, že niekto naozaj chce, aby vznikla nová pôvodná opera. To, že ma Slovenské národné divadlo ešte za čias generálnej riaditeľky Silvie Hroncovej s touto myšlienkou oslovilo, si veľmi vážim. Keď som dostala ponuku, mala som nesmiernu radosť. Zložiť operu je pre skladateľa obrovskou výzvou. Vždy som niečo také chcela spraviť. Nápad, že by to mohol byť Dorian Gray, prišiel od mamy môjho manžela, pani Marty Malachovskej. Je veľmi sčítaná, dlhé roky bola suflérkou v divadle. Zdôraznila mi, že opera potrebuje silný príbeh, ktorý chytí na začiatku a pustí až na konci. Uvidíme, či sa nám to podarí. Opera má tri dejstvá a trvá asi dve hodiny.

Boli v hre aj iné námety?
Premýšľali sme nad rôznymi námetmi, napríklad nad Balzacovou Šagrénovou kožou alebo nad Jamou a kyvadlom Edgara Allana Poa. K nim sa možno vrátim niekedy v budúcnosti, pretože do opery som sa skutočne zaľúbila. Je to úžasná, ale aj nesmierne ťažká práca. Najmä pre spevákov – musia byť zároveň hercami, nesmú stratiť niť s dirigentom, musia sledovať hudbu a tak ďalej.

Spolupracovali ste s libretistkou Kate Pullingerovou, ktorá je napríklad spolu s Jane Campionovou spoluautorkou knižnej adaptácie filmu Piano. Ako ste sa k nej dostali?
S nápadom prišlo moje nemecké vydavateľstvo Bärenreiter Publishing, ktoré ju potom aj oslovilo. Schválilo to aj SND a som naozaj veľmi vďačná, že mi nepodsúvali niekoho iného a, ako sa hovorí, netlačili na pílu. Boli veľmi otvorení a ústretoví. Bärenreiter Publishing vlastní moje hudobné práva a čokoľvek, čo zložím, ak sa im to páči alebo to uznajú za vhodné, tak to zoberú pod svoje krídla, a tak trochu sa o mňa starajú. Ale skladateľ sa musí starať predovšetkým sám o seba, o to, aby sa jeho skladby hrali a aby boli kvalitné. Takže hoci je dobré mať vydavateľa, vy ako skladateľ musíte robiť všetko pre to, aby ste išli ďalej.

Ako vzniká libreto opery? Do akej miery ste s libretistkou spolupracovali?
S Kate sme sa stretli a začali sme sa rozprávať o našich predstavách. Našťastie divadlo zabezpečilo tri-štyri takéto vzájomné stretnutia. Rozprávali sme sa, čo by sme z príbehu Doriana Graya chceli vypustiť a čo by sme v ňom chceli zachovať, aby sa Oscar Wilde necítil byť oklieštený alebo ublížený. Chceli sme, aby hlavné piliere jeho diela v príbehu zostali. Zhodli sme sa, že naša opera bude založená na akomsi dualizme – dobra a zla, krásy a škaredosti, alebo podsvetia a sveta anglickej vyššej spoločnosti. Takže libreto vznikalo vo veľmi úzkej spolupráci. Vo finále nám s ním ešte pomohol britský operný režisér a libretista David Pountney a Kate navrhol zaujímavé nápady. S Kate sme komunikovali aj cez internet – písala som jej napríklad, keď sa mi niekam hodilo dueto a eventuálne, ak som potrebovala text skrátiť, Kate bola ústretová. Naša spolupráca bola veľmi koncentrovaná a intenzívna.

Čím je práca na opere špecifická?
V minulosti som už zložila jednu minioperu, na ktorej sa podieľalo viacero skladateľov. Teraz to bolo unikátne v tom, že som na ňu bola sama. Dôležité je nezľaknúť sa toho kvanta vecí, ktoré skomponovanie opery vyžaduje. Rozvrhnúť si jednotlivé scény tak, aby dielo malo svoju logiku a dobre odhadnúť hudobný časopriestor. Na začiatku sa vám nahromadí veľké množstvo vecí a potom treba selektovať, čo je dôležité a čo nie. Potom sa tie nápady a riešenia akosi samy začnú zoraďovať a začnú sa vynárať akési pravidlá a dôležité stavebné kompozičné prvky.

Skladateľ takéhoto diela musí mať zrejme veľmi veľkú predstavivosť.
Bez nej to nejde. Je to ako predstaviť si veľký dom. Najskôr treba postaviť základy, keď to tak môžem prenesene povedať. Potom si treba predstaviť, čo všetko by som v tom dome chcela mať a koľko času čomu venovať. Pretože scény nasledujú naozaj v rýchlom slede, aby sme ten príbeh obsiahli a aby bol zaujímavý aj sám osebe.

Dôležitou súčasťou príbehu Doriana Graya je aj jeho starnúci obraz. Ako ste ho zakomponovali do príbehu vy?
Vymyslela som to tak, že som vytvorila hlasy toho obrazu, hlavnú melódiu, ktorá sa cyklicky ozýva. Nahral to Bratislavský chlapčenský zbor pod vedením pani Rovňákovej a nahrávka bola zrealizovaná v elektroakustickom štúdiu v Paríži pod drobnohľadom Roberta Rudolfa. Elektroakustickým spracovaním bude znieť stále horšie a horšie. Prvotný mladý čistý hlas symbolizuje všetko to krásne, čisté a nepoškvrnené a postupne sa ten hlas ničí až do takého hrozného zošúvereného tvaru.

Bolo od začiatku jasné, že opera bude v angličtine?
Určite. A nielen preto, že to je jazyk autorky libreta. Angličtina sa nám zdala byť k Dorianovi úplne ideálna. Keby sa opera robila v slovenčine, mala by aj iný vzhľad. Jazyk vám tak trochu predurčuje istú melodickú klenbu alebo melodické členenie. Pri svojej tvorbe vychádzam aj z jazyka, z melodiky reči. Samozrejme, nie v tom zmysle, ako to robil Janáček, ktorý sa inšpiroval vyslovene „nápěvkami z mluvy“, čiže z toho, ako čeština znie. Či chcete, alebo nie, jazyk vás vždy nejako determinuje a naznačuje, kam by mala tá melodika ísť. Jazyk a práca s jazykom sú veľmi dôležité. Slovenčina má prízvučné slabiky inde ako angličtina. Aj preto som si ešte všetko nechala skontrolovať spomínaným pánom Davidom Pountneyom, pretože tu vo východnej Európe vnímame angličtinu ako jazyk trochu inak ako samotní Angličania.

Opera vznikala na objednávku. Neboli ste v časovom strese?
Času som, našťastie, mala dostatok. Už keď som ponuku prijímala, tak som vravela, že sa to určite nedá spraviť za krátky čas.

Dá sa komponovanie trénovať?
Svojho času, asi pred desiatimi rokmi, keď bol na Slovensku Arvo Pärt, povedal jednu úžasnú vec, že skladba sa trénovať musí. Nazýva to pohybmi duše. Každý deň napíše nejakú melodickú linku. Jazyk by sa mal cibriť a cibrí sa predovšetkým tým, že sa píše a iba písaním niečo vznikne. Keď sa nepíše a veľa sa uvažuje o tom, ako by ste to robili, je to fajn, ale vďaka písaniu sa stále dostávate niekam ďalej. Samozrejme, keď veľa píšete, veľa vecí môžete časom prehodnotiť. A v takom prípade sa netreba báť škrtania. Ak s niečím nie som na 100 percent spokojná, tak to von nepustím a hľadám ďalej, až kým nedospejem do fázy, že sa mi to páči. A keď sa mi to páči tri-štyri dni alebo dlhšie, potom je to v poriadku. Aj preto je dobré mať na skladanie dlhší čas. Človek potom vie lepšie selektovať, čo je dobré a čo nie.

Aké sú kritériá, čo je dobré a čo nie?
To je veľmi ťažké a veľmi subjektívne. Hudba a umenie sú podľa mňa predovšetkým založené na nejakom subjektívnom pocite, aj keď potom príde určitá objektivizácia. Napríklad, ak sa na tom zhodnú dvaja-traja odborníci. Aj keď takýto mienkotvorný úsudok môže byť pre niekoho určitým nástrojom. Ľudia, ktorí sa v danej oblasti až tak neorientujú, majú tendenciu myslieť si, že ten človek má asi pravdu, keď sa tomu rozumie, a pritom môže ísť iba o nejakú zlomyseľnosť. Sama sa pri rozhodovaní o tom, čo je pre mňa kvalitné a čo nie, riadim aj svojou vlastnou hudobnou intuíciou.

Termín vážna hudba akoby podsúval, že čokoľvek na tomto poli vznikne, tak je to niečo vážne, seriózne, niečo, čo má automaticky punc kvality. Ako to vnímate?
Je to alibizmus, vôbec to tak nemusí byť. Môj profesor, nebohý Dušan Martinček, svojho času písal, že sa skladá veľmi veľa takzvanej papierovej hudby, ktorá zostáva na papieri. Napíše sa a potom niekde zapadne. Každý by si mal položiť otázku: Je toto to najlepšie, čo som momentálne vedel urobiť? To je pre mňa základná vec. V tom momente, ako som začala pracovať na Dorianovi Grayovi, venovala som mu všetko. Tým nechcem povedať, že to teraz automaticky musí byť také alebo onaké, ale vložila som do neho všetko, čo som v tej chvíli považovala za dôležité a spravila som to najlepšie, ako som to spraviť vedela. Zopárkrát som tiež navštívila svojho londýnskeho profesora Paula Pattersona, pretože som mala nejaké otázky. Dôležité je postaviť sa k tomu, čo robíte, vážne. Ako bude výsledok vnímať divák, je už na ňom.

Operu ste tvorili dva roky, potom ešte pol roka robili z nej vo vašom vydavateľstve klavírny výťah. Nebolo by jednoduchšie začať klavírnym výťahom, spraviť to v obrátenom poradí?
Sú skladatelia, ktorí to takto urobiť vedia. Najskôr si zahrajú niečo na klavíri a potom ten part zinštrumentujú aj pre orchester. Ja to mám inak. Keď komponujem, rovno to počujem vo farbách v orchestri. Opačný postup by ma vyrušoval. Je to vecou toho, ako vám to v hlave myslí. Ako keď na obrázku vidím more, radšej som už pri tom mori. Cesta by bola veľmi dlhá a ja si more chcem užívať hneď. Milujem orchester a všetky jeho farby. Je pre mňa obrovskou farebnou paletou, ktorá poskytuje množstvo rôznych možností. Snažím sa trénovať si v hlave, ako bude čo s čím asi znieť. Klavírny výťah by som možno vedela spraviť aj sama, ale nebolo už na to toľko času. Vo vydavateľstve sú na to vyslovene trénovaní ľudia. Klobúk dole pred nimi.

Ako pokračuje práca na opere, keď už je všetko napísané? Komunikujete s režisérkou, s dirigentom?
V najužšom kontakte som teraz s dirigentom Christopherom Wardom. Bol dlhoročným asistentom dirigenta Kenta Nagana a je to mladý Brit, ktorý má bohaté skúsenosti najmä so súčasnou hudbou. Je veľmi precízny a dbá o detaily, to je veľmi dôležité. Vie narábať s orchestrom a dostať z hráčov to, čo chceme počuť. A to, čo chce počuť, vie Ward presne. Najhoršie je, keď niekto nevie, čo chce. Výsledok potom vyzerá všelijako.

Máte obľúbených operných skladateľov?
Mojím obľúbencom je Janáček a tiež Puccini. Sú to živelné typy. Hudbou neblufovali, ale písali naozaj to, čo cítili a darilo sa im to skvelo.

Počujete v naštudovaní vždy to, čo ste si predstavovali? Môže dobré naštudovanie pomôcť priemernejšej skladbe?
Horšie je, keď je skladba dobrá a predvedenie ju znehodnotí, to je väčšia tragédia. Vždy sa spolieham na svoje uši, z ktorých vlastne žijem. Za svoj sluch nesmierne ďakujem pánu Bohu a rodičom. Počujem naozaj takmer všetko, niekedy sú to rôzne zvláštne tóny a farby. Na skúškach si ich potom značím a vravím si: jáááj, toto je dobré, do tohto by som nabudúce možno ešte niečo pridala a podobne.

S hudbou ste vraj začínali ako štvorročná. Ako to vyzeralo?
Spolu s bratom sme vyrastali v hudobnej rodine. Naši počas socializmu chodievali do Nórska, Švédska zarábať peniaze hudbou. Otec nechcel vstúpiť do strany a vyhodili ho z Chemlonu, kde pracoval ako chemicko-technologický inžinier. Ale aj keby zostal inžinierom, lásku k hudbe by mu to nevzalo. Pri klavíri sa u nás sedelo v jednom kuse, veľa sme spievali. Nájsť si na klavíri melódie som vedela už odmalička a otec mi robil k ľavej ruke dvoma rukami harmonické sprievody. Bol úžasný, harmonicky mysliaci a výnimočný muzikant a akoby intravenózne vštepil zmysel pre harmóniu aj mne. Už vtedy som vedela, že hudba bude hrať v mojom živote dôležitú úlohu.

Naozaj ste nikdy neuvažovali o inom povolaní?
Chcela som byť aj lekárka. Mala som tetu zubárku, páčilo sa mi, že chodí v bielom plášti, mala kopu kníh. Po gymnáziu som uvažovala o medicíne, ale nakoniec ma na jeden obrovský dlh, keďže som nevedela poriadne nič z teórie a dejín hudby, zobrali na VŠMU na teóriu hudby. To bol veľmi dobrý tréning. Až tu som si vlastne alfabetizovala to, čo som v podstate ovládala, aj keď len tak detsky. Profesori Beneš, Hatrík, Martinček aj Igor Javorský mi dali veľmi veľa. Potom ako blesk z jasného neba prišlo štúdium na londýnskej Royal Academy of Music. Boli to asi dva najkoncentrova­nejšie roky môjho života a doteraz z nich čerpám.

Váš brat Marián je takisto hudobník, oveľa viac ako vy však inklinuje k populárnej hudbe. Vás pop nelákal?
Pop mám v podstate rada a z času na čas robím aj filmovú či televíznu hudbu, naposledy pre Kriminálku Staré mesto. Viem sa prepnúť do iného módu, kde si muzicírujeme a robíme pesničky. Napísať peknú pesničku nie je vôbec jednoduché. Keď sa podarí dobrá pesnička, je to veľké umenie. Hoci som predovšetkým skladateľkou vážnej hudby, tak pop vôbec neodvrhujem, naopak. Ale zavrhujem, keď sa niekto, kto evidentne o sebe vie, že na to nemá, predáva ako veľká hviezda. Keď je odvaha väčšia ako talent, je to katastrofa. Myslím si, že dobrá populárna hudba tu už bola, či je aj teraz, neviem. Určite však sú jednotlivci, ktorí sú skutočne skvelí, ale možno nie je o nich až tak počuť.

Je podľa vás opera elitárskym žánrom?
Myslím si, že opera by možno potrebovala viac publika. Na Slovensku máme veľmi vzdelané publikum, ale možno, že by to chcelo prilákať do opery aj nových divákov. V tomto smere hodnotím kladne napríklad projekt Opera je zábava! Naozaj treba chodiť aj medzi deti, trochu im o opere rozprávať a zoznámiť ich s tou základnou abecedou. Privádzať do opery aj rodičov s deťmi je pre budúcnosť veľmi dôležité. Nielen pre budúcnosť opery či orchestrov, ale aj pre budúcnosť umenia a kultúry všeobecne.

Ako ste si cestu k opere hľadali vy?
V rodine môjho manžela Sveťa Malachovského je viacero veľkých osobností slovenskej opery. Pán Ondrej Malachovský bol vynikajúci sólista – bas profundo, na ktorého hlboký znejúci hlas ľudia s obdivom spomínajú dodnes. Vďaka rodine Malachovských som získala skvelý rýchlokurz opery. Aj teraz, pri komponovaní Doriana Graya, mi manžel v niektorých miestach poradil, napríklad, keď bola kantilénová linka podľa neho príliš vysoká či nízka.