Inscenácia hry nemeckého dramatika Gerharta Hauptmanna Potkany v réžii Romana Poláka v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre po všetkých stránkach dokázala opak. Bola vystavaná s veľkým citom pre podstatu ľudského trápenia, výtvarne riešená tak, že v každom okamihu symbolicky odkazovala na večnosť mnohých trápení, o ktorých hra hovorí, a herecky, hudobne a režijne vytvárala temporytmicky takmer presný divadelný obraz, ktorý nič nereprodukoval. A to aj napriek citeľným naturalistickým koreňom Hauptmanna aj v tejto hre a expresívnejšieho herectva, ako sme na našich činoherných scénach zvyknutí.
Vyváženosť všetkých zložiek dokonca viedla k tomu, čoho je vždy málo – hlavne pri vážnych témach. Po skončení predstavenia nemáte pocit beznádeje a hnusu, ale ste akýsi citlivejší a hlavne vzdávate poklonu všetkým tvorcom a, samozrejme, najviac hercom. Herecké výkony boli totiž založené na princípoch, ktoré veľmi dobre poznajú herci v Slovenskom komornom divadle Martin, v Divadle A. Duchnoviča v Prešove či dosť často aj v Divadle Astorka Korzo '90 v Bratislave. Na tvorbe a hraní v postavách. Počas predstavenia – vďaka presnému aranžovaniu a mizanscénam – herecký súzvuk v základnom prístupe k podstate ich profesie dosiahol (prispel) k inscenačnej virtuozite. Vďaka tomu bolo na javisku všetkých vidieť od začiatku do konca – či už skvelú Kristínu Turjanovú v postave po vlastnom dieťati beznádejne túžiacej matke (pani Johnová), Romana Poláčika ako budúceho herca bez talentu (Erich Spitta), neprekonateľnú Danu Kuffelovú v postave narkomanky (Knobbeová) atď. Navyše – takmer všetci herci dostali príležitosť vytvárať postavy, ktoré ich neškatuľkovali do najjednoduchších a overených typov.
Vedeli tiež koncentrovane hrať v rôznych prostrediach – od náznakových až po realistické a v súhre, či už s kostýmami, alebo scénickou hudbou. Čo nie je jednoduché, pretože „veriť“, že na kruhu zhora visiace kostýmy členia základný priestor (napríklad) na ten, kde sú a kde nie sú potkany, a teda ten, kde žijeme mravne čisto a zvrhlo a následne opustiť „filmové“ myslenie, ktoré umožnilo plynulé významové prechody medzi týmito dvoma prostrediami a z prestrihov prejsť na realistické vzťahové herectvo okorenené expresívnym vyjadrovaním svojich vnútorných stavov, nevie pochopiť i zahrať každý herec.
Inscenácia Potkany je zaujímavá – okrem precízne vystavaných a premyslených postáv – aj koncepciou výberu hudby a scénografiou. Výber „koketovaním“ s expresionizmom prehlboval tragický rozmer tak témy, ako aj „príbehu“ každej postavy a scénografia hercom vychádzala v ústrety možnosťou hrania vnútorného stavu postáv významovo na viac „strán“. Až „drásavé“ odhaľovanie ich trápení, napríklad pohľadom do okna (bolo ním vidieť von z bytu manželov Johnovcov) či „zúrivým“ hodením sa naň atď., vždy chytilo za srdce.
Hodnotenie Pravdy: 5/5
Gerhart Hauptmann: Potkany / réžia: Roman Polák / scéna: Pavel Borák / kostýmy: Peter Čanecký / hrajú: Kristína Turjanová, Martin Nahálka, Ivan Vojtek, Eva Pavlíková, Alena Pajtinková, Daniela Kuffelová, Judit Bárdos a. h. a ďalší / premiéra: Štúdio DAB Nitra 31. januára
