Monika Fabianová: Raz som Carmen, inokedy fúzkatý princ

16.03.2014 12:00
Monika Fabianová
Operná speváčka Monika Fabianová vraví, že slovenské publikum vyniká svojou vďačnosťou a ústretovosťou. Autor: ,

Už vyše desať rokov patrí Monika Fabianová medzi sólistky opery Slovenského národného divadla. Krásna mezzosopranistka sa nebojí premeny na ježibabu a úlohu vášnivej Carmen rada strieda s rolou fúzkatého Princa Orlofského v Straussovom Netopierovi. Porozprávala nám aj o zákulisí opery.

Profesia opernej speváčky nepatrí medzi veľmi časté. Ako ste sa k nej dostali, viedli vás rodičia?

Rodičia veľmi k opere neinklinovali, ale smerovali ma k hudbe. Zdalo sa im, že mám talent, a tak ma prihlásili do folklórneho súboru Zornička, kde som spievala aj tancovala. Neskôr som začala chodiť aj na klavír a postupne som sa dostala na rôzne detské spevácke súťaže, najmä folklórne. Na Spievankách pod Poľanou som zvíťazila a tam si ma našla, podobne ako Adrianu Kučerovú, pani učiteľka Mojžišová. Prišla za mojimi rodičmi a navrhla im, aby som k nej chodila na hodiny spevu. Obaja súhlasili a mama sa podujala, že so mnou bude chodiť dvakrát za týždeň zo Zvolena do Ľudovej školy umenia v Banskej Bystrici. Vtedy som sa po prvýkrát dostala aj na hodiny technického spievania.

Vedeli ste už vtedy, že chcete byť opernou speváčkou?

Ani nie. Keď sa človek dostane na konzervatórium, už sa spevu, samozrejme, venuje. Prvé sólové vystúpenia na Slovensku aj v zahraničí som absolvovovala v dievčenskom speváckom zbore Konzervatória Žilina. Ale po skončení školy môže aj učiť, nemusí sa spevom živiť. Mala som asi 21 rokov, keď som si uvedomila, že by som naozaj chcela byť opernou speváčkou. Inšpirovala ma Janka Valašková v Barbierovi zo Sevilly od Rossiniho. Bola to prvá opera, ktorú som videla, a jej výkon ma uchvátil. Vtedy v hľadisku som si povedala – toto by ma asi bavilo. Až vtedy som sa do spevu zahryzla poriadne, naozaj poctivo som začala študovať a prijali ma na VŠMU. Začala som tiež viac chodiť na koncerty či operné predstavenia, získala som širší rozhľad a zároveň sa utvrdila v tom, akou cestou sa chcem uberať.

Spomínate si ešte na svoju prvú rolu?

Možnosť účinkovať v opere som dostala ako tretiačka na Vysokej škole múzických umení. Nebohá pani Kirilová mala v tom čase zdravotné problémy a v divadle hľadali za ňu náhradu do rozprávky Tajomný kľúč. Spýtali sa mojej pani profesorky, či má v škole vhodný mezzosoprán a ona odporučila mňa. Prišla som na konkurz, predspievala som a oni hovoria: „Dobre, ale máte len dva týždne na naštudovanie celej úlohy a potom musíte byť pripravená ísť na javisko.“ Keďže išlo o skôr o modernejšie dielo, učilo sa mi ťažšie – boli v ňom rôzne výkriky a podobne.

Nemali ste strach hneď na prvýkrát prijať takýto pomerne náročný part?

Takúto šancu dostane mladý spevák málokedy. Samozrejme som váhala, rozmýšľala, či rolu stihnem naštudovať, či ju dokážem stvárniť a odspievať ako skúsený umelec s mnohoročnou praxou. Podporila ma však aj moja pedagogička profesorka Vlasta Hudecová – povedala, že tú rolu naštudovať určite zvládneme a ja som jej uverila. Týždeň som nad ňou aj spávala, ale vyplatilo sa – part som dostala.

Pri prvom predstavení ste museli mať poriadnu trému…

Hrala som postavu podobnú ježibabe a keď mi začali lepiť veľké obrvy a maľovať bradavice, tak som sa celkom dobre zabávala. Ale začiatok predstavenia, pokým tréma neopadla, som si veru vôbec neužila. Cítila som obrovskú zodpovednosť, prevracal sa mi žalúdok. Tie ďalšie predstavenia už boli pokojnejšie.

A čo dnes? Bývate ešte nervózna?

Zodpovednosť speváka je stále veľká. Musíte spievať tak, aby vaša úroveň stále len vzrastala. Operný spev má veľa aspektov – samotný technický spev, hereckú stránku, súlad s dirigentom… vždy sa treba snažiť, aby bolo predstavenie čo najlepšie.

Aj spevák však určite má horšie a lepšie dni, nie?

Keď spevák ráno vstane, tak si ako prvé odkašle – a hneď vie, čo a ako. Niekedy už ráno pred rozospievaním cítite, že dnes nie ste celkom vo forme. Vtedy sa musíte snažiť ešte viac a do svojho výkonu dať naozaj všetko.

A čo keď nemá deň váš kolega?

Počas predstavenia hľadíte najmä na seba. Samozrejme, stane sa, že kolega zaspieva iný text, alebo sa zabudne. Ani my nie sme roboti, robíme chyby. Väčšinou hneď naskočíte a idete ďalej, ale niekedy… Spomínam si na jedno predstavenie, keď sa kolega niekde zamotal a nevyšiel na javisko. Svoju repliku zaspieval neskoro a aj ja som musela spievať dvakrát to isté. Ešte v tom istom predstavení sa neskôr druhá kolegyňa pozabudla a namiesto svojej úlohy zaspievala inú, v ktorej vystupovala častejšie. Začalo nás dusiť od smiechu a jediným šťastím bolo, že sa blížil koniec. Mykajúce sa kútiky totiž v tragédii nepôsobia veľmi vhodne.

Čo sa dá v takej situácii robiť, aby ste nepokazili dojem z celej opery?

No čo už? Rýchlo som sa odvrátila bokom od divákov a kolegyňa, ktorá už nespievala, pre istotu odišla z pódia skôr.

Monika Fabianová ako Carmen.
Monika Fabianová ako Carmen. Autor: Alena Klenková

Nedávno ste spievali Carmen s Talianom Lucianom Mastrom v úlohe Dona Josého. Cítili ste z neho povestný taliansky temperament?

Luciano Mastro je veľmi vnímavý, na javisku je džentlmen a vychádza vám v ústrety. Okrem toho je veľmi zdatný aj herecky. A čo sa týka temperamentu…ani neviem. Koľkokrát ho majú Slováci väčší ako talianski speváci. Asi najdôležitejšie je, či medzi protagonistami vládne určitý súlad a ich výkon má pre divákov charizmu. Publikum totiž hneď vníma, ako spolu harmonizujete. Sú speváci, s ktorými sa spieva lepšie, aj takí, s ktorými si až tak nesadnete.

Zohráva v tom úlohu aj počet skúšok?

Záleží na tom, či už máte rolu naštudovanú, alebo nie. Napríklad s Mastrom som mala len jednu skúšku, a spolupracovalo sa mi s ním skvele, pretože túto úlohu predviedol už nespočetnekrát. Má príjemný hlas a rola Dona Josého mu sadla. Mám tiež pocit, že keď na našom javisku spieva hosť, koncentrácia spevákov je možno o niečo väčšia. Najmä keď ide o hosťa, ktorý spieval na rôznych veľkých pódiách, ste pozornejší.

Dokáže si spevák hosť po jednej skúške všetko zapamätať?

Keď ochorie kolega a narýchlo zavolajú náhradu z iného divadla, niekedy si donesie rozdielnu réžiu, hoci z toho istého titulu. Keď si aj spevák pozrie rýchlo video z predstavenia, nemusí si všetko zapamätať. Často ide o veľké, dlhé diela s množstvom akcie. Preto sa skôr vy prispôsobujete hosťovi, aby celkový dojem bol dobrý.

Aké je slovenské publikum? Reaguje skôr na známejšie árie alebo vie oceniť aj menej známe pasáže?

Slovenské publikum je veľmi vďačné a ústretové. Výborné výkony vie oceniť veľkým aplauzom – a nielen pri známych melódiách. Určite sú v hľadisku ľudia, ktorí nechodia do opery až tak často a vyberú si skôr Nabucca alebo Carmen so známejšími áriami. Tie sa preto udržia zväčša na javisku dlhšie. Ale poznám aj fajnšmekrov, ktorí sa zaujímajú skôr o ťažší žáner – napríklad Wagnera. Dokonca dokážu ísť na každé predstavenie.

Operný spevák Štefan Kocán povedal, že slovenské obecenstvo je až primálo kritické – čo vy na to?

Niekedy som z predstavení sama prekvapená – nie vždy je môj pocit v súlade s reakciou divákov. Stane sa, že máme obrovský aplauz, hoci samotné predstavenie nebolo oproti ostatným výnimočné. Myslím však, že dnes sú aj na Slovensku v hľadisku ľudia, ktorí sa vyznajú a vedia výkon spevákov kriticky posúdiť. Aj na Slovensku som však zažila bučanie. Našťastie sa netýkalo mňa a vlastne ani iného speváka. Bolo to po jednej premiére a myslím, že daný divák tak dával najavo svoju nespokojnosť s réžiou a so stvárnením predstavenia ako takého. Aj som sa čudovala jeho odvahe. Všetci sme ostali z tejto reakcie zaskočení.

Monika Fabianová v predstavení Faust ako Siebel.
Monika Fabianová v predstavení Faust ako Siebel. Autor: Ctibor Bachratý

Akí sme v porovnaní s inými krajinami?

Každá krajina vyjadruje vďačnosť – alebo nespokojnosť – inak. Taliani dokážu výkony, ktoré sa im nepáčia, vybučať. Aj oni sa však dajú do veľkej miery ovplyvniť davom. Keď som bola vo Verone na Aide, zažila som podľa môjho názoru neveľmi dobrú speváčku v úlohe Amneris. Mala však na predstavení výrazný fanklub, ktorý jej kričal bravó a dokonca aj jej krstné meno. Bola som prekvapená, že sa k tej asi desiatke nadšencov pridali aj ďalší ľudia. Naopak Aida, ktorá sa mi zdala famózna, nemala až taký úspech. V Česku zas málokedy počujete bravó, väčšinou sa vyjadrujú len potleskom.

Častými návštevníkmi na predstaveniach sú Rakúšania. Ako vnímate toto publikum?

Tešíme sa, že k nám chodia. Kvalita našej opery – či spevácka, ale aj celkové predvedenie, je už na veľmi podobnej úrovni ako vo Viedni. Rozdiel je v tom, že viedenská opera dokáže angažovať a zaplatiť aj svetových spevákov zvučných mien. K nám to však zas majú Rakúšania neraz bližšie alebo si spravia výlet spojený s večernou operou. Sme radi, lebo bez nich by asi nebolo tak často vypredané. Všimla som si aj, že dosť citlivo reagujú na hosťovanie svojich alebo nemeckých spevákov – vtedy ich chodí viac a tiež ich mohutnejšie podporujú potleskom.

A čo vy osobne, máte radšej dnes už klasické opery alebo vás lákajú aj modernejšie kusy?

Osobne mám rada klasiku a veľmi blízky mi je napríklad Verdi. Spievala som už asi v ôsmich jeho tituloch. Keďže mám silnejší a zvučnejší hlas, už si ma k nemu aj zaradili. Jeho diela mi imponujú svojím dejom a dramatickosťou. Vznikali po napoleonských vojnách v hospodárskej a politickej kríze a toto bublanie je z nich cítiť. Neštítim sa ani moderných diel, ale neraz sa mi zdá, že ich skladatelia nepoznajú spevácky odbor tak ako ich predchodcovia. Stane sa, že hoci je skladba určená pre môj hlas, teda pre mezzosoprán, je mi prinízka.

A čo scéna? Medzi akými kulisami sa vám spieva a hrá lepšie?

Nemám nič proti moderným scénam. Keď režisér a scenárista donesú inováciu, ktorá diváka zaujme, rada si vyskúšam niečo nové. Ale diváka viac nadchne klasické stvárnenie.

Má potom vôbec zmysel inštalovať takéto predstavenia?

Stane sa, že sa investuje veľa peňazí do zmien v scéne či kostýmoch, ale ten osoh je menší, ako keď bolo predstavenie inscenované v pôvodnom klasickom šate.

Čo potom? Vrátite sa k nemu?

Nie. Väčšinou sa po pár rokoch titul stiahne, určitý čas sa nehrá a inscenuje sa nanovo.

O opernom prostredí má mnoho divákov predstavu ako o pomerne intrigánskom. Koniec koncov, hlavných úloh je obmedzené množstvo…

V umeleckej brandži je to všade tak. Každý má totiž pocit, že tá rola sadne práve jemu a chce ju robiť. Taký pocit môžem mať ja, moja kolegyňa a ešte ďalšia kolegyňa. Zistíte, že ste na to viaceré, tak sa možno niektorá viac informuje a snaží sa ju získať rôznymi spôsobmi. Úlohu zohráva názor režiséra, dirigenta, ktorý operu študuje, šéfdirigenta, dramaturgie alebo šéfa opery. Pretože vy si môžete myslieť, že by ste v danej úlohe boli skvelá, ale oni môžu mať úplne iný názor a povedia, tento štýl nie je pre vás to pravé. Vy ich názor buď akceptujete, alebo, ak si myslíte, že sa na ňu ozaj hodíte, skúsite ešte zabojovať.

A keď úlohu napriek tomu nedostanete?

Spevák rastie jedine pri spievaní. Ak máte pocit, že by ste mohli v tej role narásť a povedia vám, že sa na ňu nehodíte, ste sklamaná. Samozrejme. Ale čo vás nezabije, to vás posilní. Poviem si, že asi to tak má byť. Často sa potom objavia iné príležitosti, v ktorých ste šťastná, a stalo sa mi už aj to, že som úlohu nedostala v jednom divadle, ale dostala som ju v inom. Okrem toho, umenie a spev sú pre mňa veľmi dôležité, ale nie natoľko ako rodina. Ak by som nemala harmonický život v tejto oblasti, bolo by to pre mňa oveľa horšie.

Daniel Čapkovič ako dr. Falke a Monika...
Daniel Čapkovič ako dr. Falke a Monika Fabianová ako princ Orlofsky v inscenácii Netopier. Autor: Alena Klenková

Je život s opernou speváčkou ťažký?

Aby ste mohli túto prácu robiť, potrebujete životného partnera, ktorý vás pochopí. Nemyslím teraz nejaké maniere, ale skôr fakt, že skoro stále pracujete. Prídete domov – otvoríte noty, učíte sa texty, hudbu, hráte na klavíri. A muž to musí tolerovať, či sa mu to páči, alebo nie. Príprava nového predstavenia zaberá veľa času, nehovoriac o večeroch strávených v práci. Tolerancia partnera a celej rodiny je veľmi dôležitá.

Snažíte sa naučiť jazyky, v ktorých spievate?

Po toľkých rokoch spievania už má asi každý aspoň základy z každého „operného“ jazyka. Pravdaže má výhodu spevák, ktorý ich ovláda hlbšie. Učí sa rýchlejšie, nemusí si texty presne vypisovať podľa nôt, lebo si ich vie celé preložiť. Veľmi nám pomáhajú aj korepetítori, ktorí sú jazykovo zdatní, vedia melódiu zadeliť do textov, upozorniť nás na dikciu, výraz. Divadlo má aj lingvistov, s ktorými čítate a memorujete texty dovtedy, dokiaľ ani oni nerozoznajú, že nerozprávate týmto jazykom. Neskôr prídu aj na skúšku a robia si poznámky, na čo si máme dať lepší pozor.

V ktorom jazyku sa vám spieva najlepšie?

Najradšej mám taliančinu, výborne sa spieva aj vo francúzštine či ruštine. O niečo menej melodická je nemčina či angličtina. Vždy mi však pomôže hudba, tá ma ten jazyk naučí. Okrem toho zvyknem počúvať aj nahrávky na CD, čo tiež prináša osoh.

Ktorá rola bola pre vás zatiaľ najnáročnejšia?

To závisí od rozsahu diela. Niektoré postavy sú na scéne od začiatku do konca, iná, hoci tiež zaradená medzi prvoodborové postavy, vystupuje iba v treťom. Záleží aj na tom, ako sedí daný part vášmu hlasu. Najdlhšie som sa pasovala s Fedorou Umberta Giordana, ktorú som spievala v Banskej Bystrici. Ide o rozsahovo obrovskú rolu, v ktorej takmer neodídete z javiska. Je síce v taliančine, ale na druhej strane je plná ansámblov, harmonických zmien, duetov, musíte sa naučiť množstvo textov… Jednoducho ide o ťažké spievanie od začiatku do konca. Skôr sa tejto roly zvyknú chopiť zrelé speváčky, sopranistky. My sme ju študovali v mezzosopránovej úprave, takže som nemala k dispozícii ani nahrávky, ktoré by mi pomohli k zvukovej predstave. Naštudovaniu tejto opery som sa intenzívne venovala takmer tri mesiace.

Počas svojej kariéry ste stvárnili veľa postáv. Ktoré úlohy by vás ešte lákali?

Od môjho obľúbeného Verdiho mi ešte pár rolí zostalo. Na úlohy určené pre staršie, zrelšie hlasy, musíte dozrieť časom. Rada by som raz spievala Azučenu vo Verdiho Trubadúrovi, Donizettiho Favoritku, Čajkovského Pannu Orleánsku, láka ma aj Samson a Dalila od Saint-Saënsa alebo Massenetov Werther. Tých úloh je ešte dosť.

Ambíciu stať sa opernou sólistkou má asi mnoho speváčok. Existuje nejaká veková hranica, po ktorej sa spevákovi tento sen už asi nesplní?

Každý hlas je iný. Koloratúrne soprány väčšinou bývajú veľmi mladé. Môj hlas znie dramatickejšie a čím je starší, tým viac by sa mal rozvíjať. Závisí tiež od speváka, ako sa technicky udržiava a či mu hlas vydrží.

Dokedy však má zmysel dúfať? Môže spevák dostať prvú hlavnú úlohu napríklad až v štyridsiatke?

To je skôr nezvyčajné. Aj keď sa môže sa stať, že spieval celý čas druhoodborové roly, a keď v štyridsiatke dostane príležitosť zaspievať si prvoodborovú úlohu, zažiari. Ale skôr to nebýva veľmi zvykom.

Čím to je, že kedysi boli operné speváčky korpulentnejšie ako dnes?

Pred päťdesiatimi rokmi ich bolo menej. Postavili sa na javisko, nepotrebovali ani veľa hereckých akcií, stačilo, že vedeli zaspievať. Ale divadlo je od slova dívať sa a publikum dnes chce aj vidieť. V súčasnosti je speváčok veľa. Je výhoda, keď sa na ne dobre pozerá, hoci na prvom mieste je vždy hlas a technika spievania. Aj ja mám svoju hmotnosť, ktorú si musím držať – keď schudnem, cítim sa unavená, keď priberiem, fyzicky nevládzem tak dobre.

A čo technika spevu? Spievalo sa pred desaťročiami inak?

To nie, dnes je však spevákov oveľa viac, konkurencia je oveľa väčšia. Každý štát chrlí operných spevákov, ktorí sa možno ani neuplatnia. A keďže je väčší výber, myslím, že aj kvalita je vyššia.

Musí mať operný spevák aj herecký talent?

Herecké nadanie je pre speváka veľkou devízou. Divák je zvedavý aj na túto stránku prejavu. Dôležité je, či herectvo máte dané v sebe a dá sa rozvíjať. Keď je niekto úplný herecký antitalent, asi by sa mal venovať skôr koncertnému spievaniu. Dobrý režisér však vie dosť pomôcť, poradiť, vyprovokovať. Je veľmi príjemné pracovať s takým, ktorý aj povie, toto som tam ani nechcel, ale nechajte to tam. Nechá aj speváka obohatiť predstavenie.

Čo sa stane, keď spevák zabudne text? Je aj v opere šepkárka?

Pri predstaveniach máme hneď dve šepkárky – jednu na každej strane. Keď som viac napravo, hádže text šepkárka vpravo, a naopak. Počas celého predstavenia idú s vami a sú pripravené hocikedy našepkať. Ale v zahraničí, napríklad v Španielsku, niekedy šepkárku nemajú a speváci cítia o to väčšiu zodpovednosť.

Stíhate vlastne popri speve a pohyboch po javisku mať kontakt aj s dirigentom?

Samozrejme – všetci sme s ním v neustálom kontakte. Udržiava tempo, rytmus, niekedy vám ukáže aj frázovanie či presné zakončenie.

A čo keď sa musíte pozerať inam ako dopredu?

Po bokoch máme monitory, na ktorých ho vidíme. Vďaka nim vieme reagovať. Keď sa niečo neočakávané stane, ukáže stop a začať odznovu, či naznačí, že ste sa priveľmi rozbehli a máte spomaliť. Okrem toho za javiskom spieva ešte zbor. Ten má zväčša svojho dirigenta, ktorý sleduje monitor a usmerňuje ich podľa hlavného.

Znie to tak komplikovane, že je asi takmer zázrak, keď sa nikto nepomýli a každé koliesko zapadne na svoje miesto, nie?

Speváci, dirigent aj hudobníci musia byť profíci. Ide o prísnu umeleckú disciplínu a koncentrácia celého umeleckého súboru je nevyhnutná. Okrem toho, príprave predstavenia venujete toľko hodín, že hoci spolupráca znie zložito, časom je vlastne automatická.

Herecké nadanie je pre speváka veľkou devízou....
Herecké nadanie je pre speváka veľkou devízou. Divák je zvedavý aj na túto stránku prejavu," tvrdí mezzosopranistka Fabianová. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Monika Fabianová sa narodila 18. júla 1974 v Banskej Bystrici, vyrastala vo Zvolene. Spev študovala na Štátnom konzervatóriu v Žiline u prof. Emílie Sadloňovej a na VŠMU v Bratislave u prof. Vlasty Hudecovej. Od roku 2003 je sólistkou Opery SND, kde naštudovala rad postáv mezzosopránového odboru. Počas svojej kariéry spolupracovala s ďalšími divadlami vrátane Shanghai Philharmonic Orchestra, s Janáčkovou operou v Brne, so Štátnou operou v Prahe či s viacerými španielskymi divadlami. V súčasnosti ju na scéne Opery SND možno vidieť aj ako Oľgu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Suzuki v Pucciniho Madama Butterfly, vo Verdiho dielach ako Amneris v Aide, Floru v La traviate, Emiliu v Otellovi, Fenenu v Nabuccovi, Maddalenu v Rigolettovi, v hlavnej úlohe Bizetovej Carmen a ako princa Orlofského v Straussovom Netopierovi. Monika Fabianová je vydatá, má dvoch synov a žije v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#opera #rozhovor #mezzosopranistka #Monika Fabiánová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku