Marián Amsler: Už pri skúšaní nám nebolo ľahko

Čím vás oslovila či vyprovokovala Mroźkova hra Láska na Kryme, ktorú napísal v roku 1993?

Prvé dejstvo sa odohráva v roku 1910 a je napísané ako nežná parafráza na Čechovove hry. Bolo to veľmi vtipné a odľahčené. Akurát som vôbec nečakal, že druhé dejstvo sa posunie do roku 1928, a už vôbec som nečakal, že tretie až do súčasnosti. Zrazu som hru musel čítať odznova a tento geniálny alebo šialený Mroźkov nápad zasadiť každé dejstvo do inej doby bol pre mňa obrovskou výzvou.

V čom výzvou?

Fascinovalo ma, že každá z tém, ktorú v tragikomédii Mroźek načrtne, vyznieva v každej dobe inak. Napríklad téma lásky pôsobí veľmi silno na začiatku storočia. O dvadsať rokov neskôr sa zrazu láska banalizuje alebo sa z nej stane výmenný artikel – ako hovorí jedna postava „buržoázna potreba“. A v súčasnosti sa láska úplne vytratí. Aj z čítania, aj z inscenácie som ľudsky veľmi zasiahnutý.

Čím chcete zasiahnuť diváka 21. storočia?

Situácia v dnešnom svete a najmä teraz je stále taká živá a horúca, že hra podľa mňa veľmi veľmi rezonuje, bohužiaľ, aj z tej politicko-spoločenskej stránky. Odohráva sa na Kryme a posledné dejstvo je u Mroźka až apokalyptické. Aj v našej interpretácii je nesmierne bolestivé, až nás z toho mrazí. Už keď sme hru začali skúšať, nebolo nám veľmi ľahko.

Aký interpretačný kľúč ste si zvolili pre prenesenie textu na javisko?

Mrožkova hra je síce z roku 1993, ale ešte kopíruje postupy jeho skorších hier. My sme sa k nej snažili pristúpiť moderne, teda neaplikovať staré divadelné postupy, nepracovať s formou grotesky alebo karikatúry, ku ktorej by text ľahko mohol skĺznuť. Ja sa snažím s hercami vymýšľať situácie, ktoré sú síce mierne absurdné, v niečom presahujú mieru, ale vo výsledku sú hrané civilne, bez zbytočného „pitvorenia“. Ak je v inscenácii nejaký prehnaný pohybový alebo groteskný gag, je myslený skôr ironicky. Súčasťou inscenácie je tiež minimalistická, ale výrazná scéna Pavla Boráka a kontrastné výtvarné kostýmy Marije Havran. Cez ľahko naddimenzované výtvarno sa tak snažíme vytvoriť na javisku nový svet, v ktorom ešte silnejšie vyznejú Mroźkove geniálne repliky.

Začiatkom februára uviedla Činohra SND premiéru inscenácia Jane Eyrová, ktorej ste režisérom aj spoludramatizá­torom. Zajtra zas premiérujete svojho prvého Mroźka. Čo spája také rozdielne inscenácie?

Baví ma, že v inscenácii Jane Eyrová sme išli až za príbeh Jane Eyrovej, prepojili sme osud hlavnej hrdinky so životom spisovateľky Charlotte Brontëovej. Niektoré témy sa tak zvýraznili a stali sa zásadnejšími. Podobne je to u Mrožka, jeho hra nie je len príbeh lásky, treba si študovať súvislosti, je tam množstvo odkazov na históriu, či už ruskú, poľskú, alebo aj našu, pretože dlhé obdobie sme žili so Sovietskym zväzom ako v manželstve bez lásky. Alebo s láskou? Takže témy lásky, závislosti a obety sa objavujú v oboch týchto inscenáciách a v oboch skúmame ich podoby.

Ste umeleckým šéfom HaDivadla v Brne. Nechýbate „doma“?

Je to prvý raz, čo som si dovolil odísť na dve skúškové obdobia po tom, čo som na začiatku sezóny urobil v HaDivadle celosúborovú inscenáciu Platonova. Medzičasom tam naskúšal mladý slovenský režisér Lukáš Brutovský Maryšu a teraz mladý režisér Ivan Buraj skúša Kafkov Zámok. Pre súbor je veľmi dobré, ak má možnosť pracovať s rôznymi ľuďmi. Vždy to osvieži prácu a posunie inam aj súbor, aj režiséra. Pre mňa teda je dôležité odísť z Brna, aby som videl, zažil a skúsil pracovať s inými ľuďmi. Keď sa potom človek vráti, má takpovediac dobité baterky. A to je dôležité.

Čo pražské divadlo Letí? Nezávislý divadelný súbor „s vášňou pre nové hry“, ktoré uvádza v českej alebo vo svetovej premiére, ste v roku 2005 spoluzakla­dali… Má vôbec na existenciu?

Stále funguje na nezávislej báze a žije iba z grantov, takže vlastne nemá žiaden súbor. Je to iba skupinka ľudí, s ktorými spolupracujem a teraz pripravujeme na koniec sezóny v pražskom Doxe – centre súčasného umenia zvláštnu performaciu. Robíme krátke, desaťminútové hry, každá sa bude hrať v inej výstavnej miestnosti. A diváci sa budú môcť prechádzať galériou a v každom priestore uvidia inú miniatúru od iného režiséra. Tri júnové dni by sa to bude hrať niekoľkokrát denne.

Slovenskú divadelnú scénu budete reprezentovať len vy?

Nielen ja, na projekte spolupracuje aj Slávka Daubnerová, ktorej predstavenie Untitled získalo v septembri prestížne ocenenie DOSKY ako najlepšia inscenácia sezóny.

Už viete, čím do projektu prispejete?

Všetko sú to hry z cyklu, ktorý sa volá Proti pokroku. Ja robím hru s názvom Jablko. Je o manželskom páre, ktorému sa v obývačke zjaví obrovské, dvojmetrové jablko, a oni nevedia, prečo sa tam zjavilo a veľmi dlho nad tým špekulujú.