Hercom aj kvôli matematike

10.05.2014 09:00
Štefan Kvietik
Herec Štefan Kvietik oslávi v sobotu 80 rokov. Pred dvomi rokmi ho ocenili na MFF Bratislava. Autor: ,

Od 60. rokov minulého storočia patril k najobsadzovanejším slovenským hercom. Koncom 90. rokov sa stiahol do ústrania a zostal už iba na "javisku života". Predstaviteľ nezdolných, silných chlapov Štefan Kvietik oslávi v sobotu 10. mája osemdesiat rokov.

„Mal som v poslednom čase viacero ponúk z divadiel, ale rozhodol som sa tak, ako som sa rozhodol. Odchod z divadla som zvažoval. Vždy som vyznával absolútnu slobodu a nezaťaženosť herca na javisku a zrazu som začal pociťovať, že už ňou tak nevládnem. Videl som, a nie raz, ako sa herec na javisku trápi a trpí. Čo je však horšie – v takomto prípade trpí s ním aj divák. A toho sa ja nikdy nedopustím,“ vysvetľoval svoj odchod z divadla pre Pravdu pred desiatimi rokmi, keď oslavoval sedemdesiatku. A dodal, že zostáva už iba „na javisku života“. Ešte predtým, ako sa stiahol z divadelného sveta, pôsobil niekoľko rokov aj v politike ako poslanec.

Presvedčivá láska

Kvietik pôvodne neplánoval, že sa stane hercom. „To sa mi naozaj neprisnilo, ale mal som jeden konkrétny sen či túžbu – študovať medicínu. Nesplnil sa, a tak môžem hovoriť, že by som bol lepším chirurgom ako hercom.“ Lekára si aspoň zahral v snímkach ako Mŕtvi učia živých či Prípad krásnej nerestnice. V druhom z filmov účinkoval po boku Emílie Vášáryovej, ktorá na javisku, plátne či obrazovke s Kvietikom často tvorila pár. Napríklad aj v Lettrichovom Červenom víne (1976).

„O našom vzťahu sa hovorilo ako o hotovej veci. Ľudia mi dokonca písali, ako ich naša láska dojíma. Na jednej strane sa určitému zblíženiu s hereckým partnerom jednoducho nejde vyhnúť, tých energií a príťažlivostí sa za ten čas niečo nazhromaždí. Koľkokrát sme iba spolu ležali v posteli! Pred kamerou. Na druhej strane, toho pocitu, že je to ako vo filme, sa človek potom nemôže zbaviť ani v súkromí. Ani keby ako chcel,“ zdôverila sa Vášáryová Marii Reslovej, ktorá o herečke napísala knihu.

Ako sa teda Kvietik nakoniec dostal k herectvu, keď o ňom nesníval? Môžu za to matematika aj Július Pántik. „Začal som hrať, pretože mi nešla matematika. Učiteľ bol veľký ochotník a ja som si myslel, že si to u neho vyžehlím, keď pôjdem do jeho divadelného súboru,“ citoval herca pred mnohými rokmi český magazín Květy. Jeho talent si vďaka ochotníckemu divadlu všimol Július Pántik, o dvanásť rokov starší rodák zo Stredných Plachtiniec. Kvietik pochádza z Dolných Plachtiniec. Pántik mu odporučil, aby si podal prihlášku na herectvo. Na Vysokú školu múzických umení ho vzali, možno aj preto, že mal po kom zdediť talent – jeho rodičia boli totiž takisto ochotnícki herci.

Štyri dekády v SND

Školu absolvoval v roku 1957, dva roky pôsobil v martinskom divadle a v roku 1959 nastúpil do Slovenského národného divadla, kde pôsobil až do roku 1996, teda 37 rokov. Krátko po príchode do SND sa začal Kvietik objavovať aj v kinách či v televízii. Istým zlomom v jeho kariére bol rok 1962, keď zažiaril v dvojici filmov. Prvým z nich bol Boxer a smrť režiséra Petra Solana. V ňom Kvietik stvárnil väzňa v koncentračnom tábore, o ktorom jeho veliteľ zistí, že má profesionálne skúsenosti s boxom, a tak ho využíva na svoje tréningy. Kvietik chodil kvôli úlohe rok trénovať do bratislavskej dimitrovky, z 83 kíl musel schudnúť na 70 a potom opäť priberať. Aj vďaka jeho presvedčivému výkonu získal film medzinárodné uznanie. A Kvietik ponuku nakrúcať v zahraničí, kam ho však súdruhovia nepustili.

Druhým filmom z tohto roku je debut Martina Hollého Havrania cesta, za ktorý Kvietik dostal cenu Trilobit. S Hollým neskôr spolupracoval aj na viacerých ďalších filmoch vrátane Medenej veže (1970). „Na našu spoluprácu si spomínam s veľkou vďakou a úctou k tomuto pánovi režisérovi. Okrem toho, že nás spájali umelecké úspechy, tak sme vlastne spoločne začínali alebo vstupovali do sveta filmu a televízie,“ zaspomínal si pre Pravdu pred desiatimi rokmi, keď Hollý zomrel. Ďalšou z mnohých šťastných spoluprác bolo pre Kvietika nakrúcanie s Jurajom Jakubiskom. Ten mu zveril jednu z hlavných úloh vo svojom projekte Tisícročná včela (1983) a neskôr ho obsadil aj do snímky Sedím na konári a je mi dobre (1989).

Vzrušujúca kamera

Okrem filmu Kvietik zažiaril aj v množstve divadelných úloh a v televíznych inscenáciách. „Som trošku sentimentálny, pokiaľ ide o televíziu. Bola to totiž práve ona, ktorá mi v mojich hereckých začiatkoch dala veľkú príležitosť a vlastne ma zoznámila s tisícmi českých a slovenských divákov. Ak však dávam niečomu prednosť, tak je to stále divadlo. Aj keď milujem kameru. Dráždi ma, vzrušuje ma a myslím si, že každý dobrý divadelný herec môže celú škálu svojich výrazových prostriedkov overených na divadelnej scéne rozohrať práve pred kamerou,“ vyznal sa pre časopis Československá televize v roku 1973.

O 16 rokov neskôr k tomu pre Svet socializmu dodal: „Kamera pre mňa bola veľmi dôležitá pre istú disciplínu, vonkajšiu aj vnútornú. Kamera má v sebe čosi dráždivé – ten okamih sústredenia sa… Herec má len niekoľko sekúnd na to, aby sa sústredil a začal správne žiť život tej postavy, ktorú hrá, veriť tomu životu.“ Nie vždy sa to však podarí: „Priznám sa k niečomu hroznému: veľmi rád sa pozerám na zlé filmy, pretože na tých sa učím, čo všetko sa môže pokaziť a potom sa tých vecí snažím vyvarovať.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#herec #jubileum #Štefan Kvietik
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku