Tento ročník festivalu sleduje svoje vlastné vnútorné tempo. Máme produkcie, ktoré majú medzi sebou viac spoločných tém, a potom produkcie, ktoré sú úplne odlišné – je to prirodzená rôznorodosť nášho festivalu, ktorá tentoraz nesleduje jedno spoločné motto, ale napriek tomu mu dáva jasnú formu,“ vysvetľuje intendant Hinterhäuser dramaturgiu aktuálneho ročníka festivalu, ktorý sa vo Viedni začal 9. mája a potrvá do 15. júna.
Hneď prvý festivalový týždeň ponúkol niekoľko mimoriadnych umeleckých produkcií – Deutsches Theater Berlin priniesol Historky z Viedenského lesa v réžii Michaela Thalheimera, taliansky divadelný režisér Romeo Castellucci priamo pre viedenský festival vytvoril inscenáciu Gluckovej opery Orfeus a Eurydika, Viedeň vzdala hold francúzskej divadelnej legende, 91-ročnému režisérovi Claudovi Régymu a po prvýkrát predstavila svojmu publiku jeho minimalistický prístup v japonskej produkcií Maeterlinckovej hry Interiér. Rakúsku premiéru malo aj posledné, takmer šesťhodinové dielo amerického umelca Matthewa Barneyho River of Fundament, a súčasne počas štyroch dní koncertovali v Burgtheatri pionieri elektronickej hudby Kraftwerk so svojou multimediálnou retrospektívnou šou The Catalogue 1 2 3 4 5 6 7 8. Festival je dnes približne vo svojej polovici a jeho ambiciózny program pokračuje v rovnakom tempe a nasadení ďalej.
Ľudský mozog – neprebádané územie
Jednou z ťažiskových inscenácií dramaturgie festivalu bola Gluckova opera Orfeus a Eurydika v réžii Romea Castellucciho, ktorá vznikla priamo vo Viedni pre festivalové publikum, v koprodukcii s bruselským operným domom La Monnaie. Castellucci sa rozhodol inscenovať mýtus o láske, smrti a nádeji ako diptych s dvomi obsadeniami, dvomi orchestrami a dvomi dirigentmi – vo Viedni predstavil Gluckovu verziu opery, v Bruseli práve dokončuje Berliozovu verziu Orfea a Eurydiky. Obe inscenácie spája jednotná interpretácia orfeovského mýtu, Castellucci v poetickej aj vedeckej rovine skúma dosiaľ neprebádané územie – ľudský mozog.
Eurydiky sú na scéne dve, jednou je operná speváčka, ktorú vidíme iba za projekčným plátnom vo svete javiskového podsvetia, a druhou je mladá žena na projekčnom plátne, ktorá sa skutočne nachádza vo svete medzi životom a smrťou, vo Viedni to bola 25-ročná Karin Anna Giselbrechtová, kedysi nádejná baletka, dnes pacientka v bdelej kóme, ktorá s okolím komunikuje len očami.
Z opery do nemocnice
<A>Keď si Romeo Castellucci prvýkrát cestou v aute vypočul Gluckovho Orfea a Eurydiku, vybavil sa mu obraz postele v bielej nemocničnej miestnosti. A hneď pri prvých tónoch jeho inscenácie nás titulok upozorní, že zvukový záznam sa práve teraz naživo prenáša do nemocničnej izby na oddelení neurológie vo viedenskej nemocnici. Ako Orfeus žiali nad svojou mŕtvou Eurydikou, na čiernom pozadí za ním sa objavujú biele titulky a my sa počas prvého dejstva v jednoduchých vetách dozvedáme silný príbeh Karin Anny a jej rodiny, od detstva cez splnenie jej veľkého sna, stať sa baletkou a stáť na javisku, až po tragickú udalosť, keď pred tromi rokmi upadla do stavu bdelej kómy.
Amor (v podaní malého chlapca z chlapčenského zboru) dáva Orfeovi možnosť ísť do sveta podsvetia po svoju Eurydiku a vrátiť sa s ňou pod podmienkou, že sa na ňu nepozrie, až pokým sa nevrátia na zem. Orfeus sa vydáva hľadať svoju ženu, v obraze za ním sníma kamera v priamom prenose v rozostrenom obraze dlhú cestu ulicami do viedenskej nemocnice za Eurydikou. Prostredie nemocničnej izby, fotografie, baletné špičky zavesené nad posteľou posúvajú príbeh do ďalšej roviny. Orfeus našiel svoju Eurydiku, Karin Anna má na ušiach slúchadlá a počuje jeho spev, reaguje pohybom očí alebo slzami a za projekčným plátnom v javiskovom svete podsvetia spieva operná speváčka Eurydikin part.
Prepojenie mytologického príbehu Orfeovho hľadania svojej Eurydiky s príbehom mladej baletky v bdelej kóme, ktorá v danej chvíli naživo počúva hudbu z divadelnej sály, je silná interpretácia plná sugestívnych obrazov, ktorými je Romeo Castellucci známy.
V diskusii po predstavení Marcus Hinterhäuser s Romeom Castelluccim opisovali zložitý proces prípravy inscenácie a komunikácie s doktormi a rodičmi Karin Anny, s personálom nemocnice. Všetci boli presvedčení o pozitívnom vplyve tejto skúsenosti na pacientku a ona sama musela najprv dať na účinkovanie v úlohe Eurydiky svojim rodičom súhlas, jednoduchým žmurknutím.
Haneke aj ázijské produkcie
Wiener Festwochen trvá do 15. júna, nielen rakúskych divákov ešte určite poteší napríklad inscenácia Mozartovej opery Così fan tutte v réžii filmového režiséra Michaela Hanekeho, európske premiéry niekoľkých ázijských divadelných produkcií, ale aj pásmo Schubertových piesní Zimná cesta v scénickom poňatí juhoafrického výtvarníka Williama Kentridga, v ktorom sa na javisku za klavírom predstaví sám intendant festivalu Marcus Hinterhäuser.
Vybrať sa do Viedne za výberom zo svetových divadelných produkcií je opäť raz zážitkom. „Ach, wir armen kultur Menschen!/Ach, my úbohí kultúrni ľudia!“ – cituje sa replika z Historiek z Viedenského lesa na obale keksíkov, ktoré sú spolu so zápisníkmi pre divákov pripravené na sedadle pred každým predstavením.
