Judit Bárdos: Kasting mi pripomína návštevu u lekára

04.06.2014 16:00
Judit Bardosova
"Pred kamerou je dobre nehrať, ale situáciu jednoducho prežiť," myslí si pôvabná herečka Judit Bárdos. Autor:

Judit Bárdos sa tento rok darí. Filmoví diváci ju mohli vidieť v športovej dráme z čias socializmu Fair Play, v ktorej hrala dopovanú bežkyňu. V Jókaiho divadle v Komárne stvárňuje Portiu v Kupcovi Benátskom, popritom stíha nakrúcať seriál z lekárskeho prostredia a onedlho stvárni aj Violu vo Večere trojkráľovom na Letných shakespearovských slávnostiach. Po Szidi Tobias či Vici Kerekes ide zrejme o ďalšiu herečku maďarskej národnosti, ktorá sa na slovenskej hereckej scéne nestratí.

Onedlho vás budú môcť milovníci Shakespeara vidieť na Bratislavskom hrade v komédii Večer trojkráľový alebo čo len chcete. Líši sa atmosféra týchto predstavení oproti hraniu v klasickom divadle?

Atmosféra je samozrejme trochu iná. Predstavenia sa odohrávajú vonku a sú pre veľa ľudí, takže treba hrať s obrovskou dávkou energie. A tá energia sa potom od divákov vráti. Každé predstavenie na hrade je pre mňa veľký zážitok. Najradšej mám, keď je teplo a nefúka vietor. Vtedy aj diváci cítia oveľa väčší komfort a atmosféra je výborná.

V poslednom čase vás vidno nielen v divadle, ale aj na filmovom plátne. Čo je pre vás náročnejšie? Hranie pred kamerou, alebo skôr v divadle?

Pred kamerou je dobre nehrať, ale situáciu jednoducho prežiť. Samozrejme, že to platí aj o divadle, ale tam ovplyvňujú herecký výkon divadelné podmienky a samotná inscenácia hry. Niektoré scény treba trochu štylizovať. Rovnaké gesto môže pôsobiť smiešne pred kamerou, a v divadle je, naopak, namieste – musí ho vidieť a pochopiť aj divák v poslednom rade.

Čo vám sedí viac?

Hranie pred kamerou je možno pre mňa trochu jednoduchšie. Aj keď neustále opakovanie jednej scény vyžaduje od herca veľa trpezlivosti a schopnosť udržať sa v danej emócii. V divadle ma zas upozorňujú, aby som hovorila hlasnejšie, výraznejšie. Ešte sa mám veľa čo učiť aj v divadle, aj vo filme. Skončila som síce školu, ale hovorí sa, že až po nej sa človek začne naozaj učiť.

V Jókaiho divadle v Komárne hráte po maďarsky, nevyčítajú vám slovenský prízvuk?

Nie, to mi zatiaľ nikto nevyčítal. Hra, ktorú som skúšala, bola v ľudovej reči, takže tú sme sa všetci učili, a keď som aj mala svojský prízvuk, bolo to len dobre. Teraz sme skúšali Shakespeara, a tam sa musí rozprávať peknou maďarčinou. Zatiaľ ma režisér len upozornil, nech si dávam pozor na dĺžne – že ich skracujem, a mali by byť dlhšie. Nespomínal, že mám slovenský prízvuk.

Pedagógovia na Vysokej škole múzických umení vraj majú hercov maďarskej národnosti radi. Je to tak?

Pán Huba myslím spomenul v jednom rozhovore, že sa vždy teší na ich výkony na prijímačkách. Asi sa nedá povedať všeobecne, že nás slovenskí pedagógovia majú radi. Možno je však dobré, keď sa v triede stretnú rôzne nátury a vzájomne sa môžu obohatiť. To však neplatí len o Maďaroch, ale aj o východniaroch či Bratislavčanoch…

V kinách je práve študentský film Csabu Molnára Dobrý človek, kde ste hrali s kolegami bez nároku na honorár. Je dôležité, aby si mladí umelci takto pomáhali?

Myslím, že vo všeobecnosti je to u nás zvykom. Ale záleží asi od konkrétneho herca. Ak ma zaujme scenár a mám čas, s radosťou si zahrám v študentskom filme. A zatiaľ som mala šťastie na dobré projekty. Je pri nich super atmosféra a spolu sa vďaka nim učíme. Ide o talentovaných ľudí a spolupráca s nimi je pre mňa veľmi inšpirujúca.

Boli ste súčasťou vydarených projektov, ale stály angažmán zatiaľ nemáte. Naschvál, alebo vás zatiaľ nič nezaujalo?

Do divadiel, kde som si podala žiadosť, ma nezobrali. Volali mi do Komárna, ale nechcela som sa zatiaľ úplne odpútať od ďalších možností. Síce by som asi bola hneď vo viacerých inscenáciách, ale zatiaľ mi celkom vyhovuje, že som mohla ísť do filmových projektov bez toho, aby ma obmedzovalo divadlo.

Aké má pre vás stály angažmán výhody a nevýhody?

Angažmán je v niečom istota. Podľa niektorých hercov je lepšie byť bez angažmánu, lebo si môžu sami vyberať a nikto ich nebude obmedzovať. Iným sa zdá život na voľnej nohe ťažký. Momentálne vo finančnej núdzi nie som, ale neviem posúdiť, čo je lepšie. Možno by som aj skúsila angažmán a potom by som vedela porovnať.

Aké divadlo by vás napríklad lákalo?

Nuž napríklad ponuku z Astorky by som veru prijala. Veľkú úlohu v tom, či a kto ma osloví, zohráva aj šťastie. Herec si veľmi vyberať nemôže, riaditeľ divadla už áno. My si podáme žiadosť, a keď majú v divadle voľné miesto a potrebujú náš typ, zoberú nás.

Čo ostatní vaši spolužiaci? Darí sa im živiť herectvom?

Traja majú angažmán, jeden v SND a dvaja v Martine. Ostatní sme, pokiaľ viem, zatiaľ na voľnej nohe. Neviem celkom presne, či všetci hrajú aj v divadle, ale viem, že pracujú v seriáloch, reklame, celkom sa nám darí. Aj keď dva ročníky nad nami boli ešte úspešnejší, lebo, ak sa dobre pamätám, hneď šiesti dostali angažmán.

Váš otec je politik, nesnažil sa vás usmerniť k nejakej serióznejšej prá­ci?

Do výberu profesie mi rodičia nehovorili. Aj mama chcela byť herečka, ale keď ju prijali do maďarského oblastného divadla v Košiciach, bola už vydatá, pracovala v rozhlase v Bratislave a už nechcela odísť tak ďaleko. Sama si to takto vybrala. Ocko sa ma len pred prijímačkami spýtal, koľko ľudí prijímajú. Odpovedala som, že asi 15. Bol prekvapený, zdalo sa mu to veľmi málo. On študoval na Filozofickej fakulte, kde ich bolo viac. Ale 15 hercov nie je málo, keď sa majú aj uchytiť.

Titulky ako „Dcéra poslanca išla do naha: V šteklivej scéne ukázala aj bradavky, otca potešila!“ však asi vás ani jeho veľmi nenadchli…

Nebolo to nič príjemné. Ten článok vyšiel rok a pol po premiére filmu Dom, z ktorého daná scéna bola. A zrazu mi niekto hovorí, že vyšiel takýto článok. Potom mi aj volali, tak som povedala, že nahota bola v rámci filmu a namieste. Ocko sa ma zastal, povedal, že ide o moju prácu a je na mňa pyšný, lebo to bol pekný film.

Režisérka Andrea Sedláčková priznala, že vás do svojho filmu Fair Play najskôr nechcela, pretože ste sa jej na kastingu zdali „pristará“ a priveľmi „pri sebe“. Nie sú kastingy psychicky náročné? Často zrejme nerozhodujú herecké schopnosti, ale iné detaily…

Kasting je možnosť sa niekde ukázať. Herca poteší, už keď dostane dobrý dialóg, pretože naznačuje, že ide o dobrý projekt. O to viac sa snaží doň dostať a uspieť. Ale je to trochu ako u lekára – človek sa vždy bojí, nevie, čo sa od neho očakáva, musí ukázať, čo v ňom je. Trochu mi pripomína prijímačky. Nie je to nič príjemné asi pre žiadneho herca.

Ako vlastne kasting prebieha? Dostanete celý scenár?

Scenáre väčšinou neposielajú každému, herci dostanú len jeden-dva dialógy. Väčšinou ani nevieme, čo je tá postava zač, aj keď niečo sa z toho dialógu dá vyčítať a režisér pred kastingom pár vetami film priblíži. Ale často na prvých hereckých kamerových skúškach nevieme o postave v podstate nič. Až herci v užšom výbere dostanú scenár, aby si ho už prečítali, porozprávali sa s režisérom.

Ako dlho trvá takýto výber?

Konkrétne tento prebiehal dosť dlho. Jeden kasting bol v Prahe, mňa zavolali do Bratislavy. Keďže sa vedelo, že pôjde aj o slovenskú produkciu, potrebovali aj slovenských hercov. A dievčat bolo naozaj veľa. Ja sama som išla viackrát aj na kamerové skúšky do Prahy. Vždy to vyzeralo nádejne, ale keď som prišla na miesto, bolo tam ďalších 10 dievčat, ktoré som pred tým vôbec nevidela. Vždy tam boli nejaké nové.

Nepanuje medzi herečkami v takejto situácii aj nevraživosť?

Každý sa snaží byť v pohode a priveľmi to neriešiť. Človek nikdy nemôže predvídať, aký typ presne hľadajú alebo akú má režisér predstavu. Všetky sme tak boli na jednej lodi. Keď sme vedeli, kto s kým ide, opakovali sme si texty. Povedali nám, tu sú dva dialógy a naučte sa obe postavy. Striedali nás v oboch rolách.

Najskôr vás režisérka nechcela vôbec, potom vám prisúdila vedľajšiu úlohu Martiny a nakoniec ste skončili ako hlavná postava Anna. Ako je to možné?

Myslím, že režisérovi sa veľakrát stane, že má inú predstavu a rozmyslí si to. Ja sama som sa na postavu Martiny tešila. Škoda, že sa napokon do filmu veľa vecí súvisiacich s ňou nedostalo. Niečo sa ani nenatočilo, iné sa vystrihlo. Takže nakoniec nevyznela tak ako v pôvodnom scenári. V ňom sa viac zdôrazňovalo, že sme kamarátky a stanú sa z nás súperky. Martina spočiatku vyzerala ako sviňa, ale na konci Anne pomohla. Bol to pekný oblúk, ale do filmu sa nezmestil.

Nebola k vám po tejto výmene Eva Josefíková, ktorá pôvodne mala hrať Annu, nevrlá?

Ale nie, pri nakrúcaní bola dobrá atmosféra. Eva je inteligentný človek. Vie, že obsadenie je vec režiséra a z projektu ju nevyhodili, iba nás vymenili. Ona si zahrala Martinu.

Ako vás pripravovali na toľké behanie? Mali ste trénerov?

Áno, pol roka pred nakrúcaním sme trénovali trikrát do týždňa, Eva v Prahe a ja v Bratislave. A na nakrúcaní bežeckých scén vždy bol prítomný jeden z trénerov, podľa toho, kde sme nakrúcali. Zdalo sa mi, že nás berú s Evou obaja rovnako. Keď sme nakrúcali na Slovensku, môj tréner poradil a pomáhal aj Eve a mne zas pomáhal Evin tréner v Česku a Nemecku. Až po nakrúcaní nám režisérka Andrea Sedláčková hovorila, že boli celkom zábavní. Keď sa totiž nakrúcalo na Slovensku, bol s nami ten môj slovenský tréner, v Česku a Nemecku ten Evin český. A každý fandil svojej zverenkyni. Ten môj hovoril: „Evička nestíha Judite. Nič čudné, keď aj fajčí…“ A ten český tiež hovoril: „No Judit nedvíha tak dobre tie nohy.“ Obaja nás brali ako súperky, bolo to vtipné.

Máte pocit, že ste trénovanie pred nakrúcaním naozaj potrebovali?

Ešte tesne pred nakrúcaním nás zobrali k športovej lekárke, ktorá povedala, že som trošku pretrénovaná – tak ako v scenári. Ale kondičku bolo veľmi treba. Na pľaci som si uvedomila, že bez predchádzajúceho tréningu by sme s Evou umreli. Možno by sme zvládli jeden deň, ale na druhý by sme už nevstali z postele. Bolo to dobré aj z hľadiska štýlu – neboli sme také čaptavé.

Predstaviteľka vašej filmovej mamy Aňa Geislerová povedala, že počas nakrúcania s ňou nie je veľká zábava a cez prestávky je skôr sama. Ako je to s vami?

Podobne. Trošku sa človek s ostatnými hercami spozná, ale nie je čas rozprávať si historky, musíte sa sústrediť na prácu a svoju postavu.

Ide o jednu z najlepších českých herečiek. Mali ste z nej trému?

Aňa je od filmu Štěstí jednou z mojich obľúbených herečiek. Ale pri nakrúcaní som ju musela vnímať ako hocikoho iného a byť pripravená. Naopak, možno človeka spolupráca s takouto osobnosťou skôr „vyhecuje“. Nechce zlyhať. Samozrejme, občas sme niečo museli opakovať, lebo som urobila chybu. Ale nikdy som nemala z nej pocit, že by si myslela: „Ach jaj, začiatočník, koho to má baviť.“

Sú herci, ktorí by vám to pocítiť dali?

To nie, skôr v rámci zábavy. Aňa nakrútila už veľmi veľa filmov, ja som nakrúcala svoj druhý a prvý český, takže rozdiel v skúsenostiach bol veľký. Ale bola milá a priateľská, aj keď na konci nakrúcania je už trochu aj ponorka. Hovoríte si: "Mám vás rád, ale už potrebujem týždeň-dva oddych.“

Nakrúcanie asi nie je práca na osem hodín denne…

Nie. Nakrúca sa šesť dní v týždni často po 12 hodín. Potom je jeden deň voľno a zase ďalších šesť dní. Musí sa pracovať rýchlo, nemožno si dovoliť nakrúcací deň len s ôsmimi hodinami. Keď už tam kamera je, treba nakrútiť čo najviac. Niekedy sa človek cíti vo forme a potom ku koncu dňa je úplne hotový a má pocit, že ďalší dialóg nezvládne. Ale občas únava spôsobí aj to, že sa naladíte a zrazu to z vás ide prirodzene. Záleží od vnútornej dispozície, dialógu, atmosféry…

Vy ste poriadne popracovali aj na svojej češtine, napriek tomu vás nakoniec predabovali. Nemrzelo vás to?

V momente, keď mi Andrea túto správu zavolala, mi bolo trochu ľúto. Bola som na skúške na postsynchróny a vyzeralo to nádejne. Zdalo sa, že by som ich mohla zvládnuť, aj keď mi nahovorenie trvalo dlhšie. Nakoniec sa však rozhodli inak, a asi vedeli prečo. Určite bolo lepšie predabovanie, ako keby som tie texty nejako nahovorila, ale potom by vyšli zlé kritiky a divákov by moja čeština rušila. Takto je to lepšie. Nikto mi v tejto oblasti nemá čo vyčítať. Okrem toho získala som v lete o dva-tri dni voľna viac, čo bolo fajn.

Oba celovečerné filmy ste nakrútili s režisérkami ženami – Zuzanou Liovou a Andreou Sedláčkovou, majú iný prístup ako muži?

Medzi mužmi režisérmi a ženami podľa mňa nie je rozdiel. Akurát sa možno tie ženy vedia viac otvoriť v rámci tvorivého dialógu. Povedia mi historku zo svojho života, vysvetlia mikropojmy, mikrorozmýšľania, čo na plátne urobiť. Zuzana Liová a Andrea Sedláčková sú diametrálne odlišné ženy. Nedajú sa porovnať. Zuzana je introvert, človek si musí zvyknúť sa s ňou rozprávať, hlboko sa sústreďuje na ten film, postavu a niekedy komunikuje zvláštne. Andrea je staršia, nakrútila viac filmov, má väčšiu autoritu a svoje pripomienky a usmernenia vie povedať konkrétnejšie.

Pred kamerou ste sa vo Fair Play vracali do obdobia socializmu, na jeseň bude mať premiéru váš film z obdobia druhej svetovej vojny – pripravujete sa nejako na takéto návraty do minulosti?

Videla som veľa filmov z obdobia socializmu, takže som sa na Fair Play tešila. Mala som chuť skúsiť pred kamerou tú dobu. Čo sa týka Holocaustu, tiež som videla mnoho snímok z toho obdobia. Viem, že dnes sa hovorí, že už je toho priveľa, ale podľa mňa sú takéto filmy veľmi zaujímavé – či Schindlerov zoznam, alebo Život je krásny. Scenár som nepoznala, len načrtnuté motívy. Tento film je bez dialógov, textom sa len dohovára. Sú to vlastne nemé etudy, situácie, kde alebo slová netreba, alebo ak aj áno, tak dokopy s hudbou. Ide o viacero menších príbehov, ktoré sú prepojené len koncentračným táborom. Jednotlivé postavy sa však vzájomne nestretajú. Najskôr sme nakrúcali šťastné obdobie a potom to zlé, uvidíme, aký bude výsledok.

Filmy z takýchto ťažších čias vás asi prinútia k premýšľaniu, ni­e?

Určite. Človek sa nimi veľmi veľa učí. Pri nakrúcaní nás natlačili na pričňu pre dvoch ľudí asi desiatich. Vtedy si znovu uvedomujem, v akom blahobyte žijeme. Je fajn robiť komédie, ale aj takéto projekty. Dotknú sa vás, porozmýšľate nad tými časmi, aj keď viete, že treba ísť ďalej a nezamotať sa do toho úplne. Inak by ste sa zbláznili.

Je takéto odosobnenie sa pre vás ako pre mladú herečku ešte ťažké?

Učili sme sa to aj na škole. Keď skúšame, musíme byť maximálne koncentrovaní, ale potom treba zabudnúť – ísť sa prejsť, sadnúť si do podniku, prečítať si niečo iné. Každý má svoj recept. Tak ako si každý musí nájsť vlastnú cestu ku koncentrovaniu sa, tak si musí nájsť aj vypínaciu metódu, aby sa nezbláznil.

Čo pomáha vám?

Ja si rada čítam, pomáha mi aj hudba alebo si idem zabehať. A pomôže mi aj keď si urobím radosť a niečo pekné si kúpim.

Mnoho slovenských hercov žije aj zo seriálov. Vás takáto možnosť neláka?

Naopak, práve teraz sme pracovali na desaťdielnom seriáli s pracovným názvom Doktori. Hrám v ňom kardiologičku, a bude sa vysielať na jeseň asi raz za týždeň. Zameriava sa na osudy doktorov, ale aj pacientov, ktorých príbeh sa v každej časti uzatvorí. Ide o náročnejší projekt a myslím, že scenár aj kamera je fajn.

A čo denný seriál?

V dennom som ešte nehrala väčšie úlohy. Seriál Doktori sa nakrúca oveľa rýchlejšie ako film, ale na druhej strane pomalšie ako napríklad Panelák. Ponúkli mi úlohu v Búrlivom víne, dokonca aj bez kastingu. Takmer v tom istom čase ma však oslovili, aby som prišla na kasting sem, a ja som neváhala. Ale inak by som išla aj do Búrlivého vína. Pre mňa sú to dobré skúsenosti, pracujem so skvelými hercami. Treba to brať tak, že na Slovensku sa teraz nakrúcajú najmä seriály, tak ich robíme. Keby sa nakrúcali celovečerné filmy, tak hráme v nich.

Judit Bárdos

Narodila sa 12. mája 1988 v Bratislave. Vyštudovala hru na klavíri na konzervatóriu, pokračovala štúdiom herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia hosťovala v rôznych divadlách vrátane Slovenského národného divadla či Jókaiho divadla v Komárne. Jej filmovým debutom bola celovečerná snímka Dom režisérky Zuzany Liovej. Za postavu dospievajúcej Evy získala herečka viacero cien – Igrica, Slnko v sieti či Modrého anjela. Tento rok mal premiéru film z obdobia socializmu Fair Play režisérky Andrey Sedláčkovej, v ktorom Judit Bárdos stvárnila hlavnú úlohu, postavu mladej bežkyne, ktorej podávajú bez jej vedomia doping.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #Judit Bárdos #Fair Play
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku