Hoci mal nový festival ešte stopy niektorých detských chorôb prvého roka, vcelku ho možno hodnotiť ako veľkú výzvu pre umeleckú pospolitosť, ale aj prínos zážitkovosti pre široké publikum. A podarilo sa mu stať sa provokujúcou platformou pre uvažovanie o divadle pre náročnejšieho diváka či divadelného špecialistu.
Umelecký riaditeľ Činohry SND Roman Polák, ktorý pripravil oficiálny program činohernej prehliadky z ôsmich inscenácií hosťujúcich divadiel zo Záhrebu, z Mariboru, Brna, Prahy, Ostravy, Varšavy, Berlína, Budapešti, Ostravy, ale aj z Londýna, predložil divákom festivalu aj off program. Boli to inscenácie činohry našej prvej scény (o. i. Desatoro, Karpatský thriller, Láskavé bohyne, Ilúzie či Rechnitz), ale aj Potkany z DAB Nitra.
Zo zahraničných predstavení zaujali predovšetkým pražskí umelci s inscenáciou známej hry Elfriede Jelinek Čo sa stalo s Norou, keď opustila manžela; budapeštianska inscenácia aj u nás dobre známej režisérky Enikö Eszényi Tí, čo si balia kufre; brniansky Othello v interpretácii slovenského režiséra Rastislava Balleka v titulnej postave s hosťujúcim Robertom Rothom (ktorý dnes patrí k najpozoruhodnejším stredoeurópskym divadelným hercom), ale rovnako aj poľské divadlo z Varšavy so známou Witkiewiczovou drámou Anonymné dielo.
Táto inscenácia v réžii Jana Englerta, riaditeľa varšavského Národného divadla, si vyslúžila ovácie i za Witkacyho (autorov pseudonym) výzvu k ostražitosti. V zadnom pláne javiska sa v polotemnom otvore hompáľajú obesenci ako závažia hodín, ktoré tikajú čas historický aj čas náš. V otvore do našich pamätí kričia výzvu k veľkej bdelosti. Revolúcia požiera svojich ľudí, túto starú pravdu a víziu pekla amorálností (napokon také známe aj nám dnes) ponúkol Witkacy už v roku 1921.
Vyvrcholením činoherného maratónu bol Hamlet v londýnskej verzii Shakespearovho divadla Globe. Produkcia priniesla nenapodobiteľný rudimentárny herecký výraz a frenetický potlesk publika si zaslúžila bezo zvyšku. Bolo to dôstojné vyvrcholenie dvojtýždňových divadelných hodov. Činoherná časť Eurokontextu ponúkla široký rozptyl a všehochuť rôznorodosti nielen žánrovej, ale aj obsahovej. Od politicky vyhranených výpovedí, až po introspektívne spovede. Ostatnú sezónu nazval riaditeľ činohry Roman Polák sezónou rodiny a sezónou hriechu. Meditácie nad problémami rodiny a jej rôzne podoby, rovnako ako úvahy nad hriechom a hriešnosťou našich čias sa šéfovi činohry vydarili, ako o tom svedčí záujem publika aj dobré hodnotenie kritiky jeho opusov či menších diel z dielne jeho divadla.
Činohra v SND tak konečne dostáva novú sviežu tvár. Eurokontext bol nielen obohatením slovenského kultúrneho života, ale aj veľmi prínosným otvorením sa svetu.
