Tenká hranica medzi dobrom a zlom

Tvorcovia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre siahli po filmovom diele dánskeho režiséra Larsa von Triera v divadelnej adaptácii Christiana Lollikea. Zámer preniesť divadelnú adaptáciu filmu Dogville zjavne priniesol svoje ovocie. Silný príbeh o stelesnení zla sa premietol do formálne čistej roviny podania.

13.07.2014 05:00
Dogville Foto:
Tvorcovia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre siahli po filmovom diele dánskeho režiséra Larsa von Triera v divadelnej adaptácii Christiana Lollikea.
debata

Aj v inscenácii Dogville sa postava tajomnej Grace (Katarína Petrusová/ Andrea Ballayová) náhle ocitá v ospanlivom mestečku plného nedôverčivých a hlavne pokryteckých figúrok. Uteká nevedno pred čím a pred kým, resp. tento motív zahmlieva. Svoj status utečenky zväčša kompenzuje nezvyklou dobrotou, doslova psou vernosťou voči jednoduchým a sčasti obmedzeným obyvateľom. Ich zdanlivá kresťanská láska ku Grace sa postupne premieňa na obludný rozmer ľudskej zloby.

Istotne prekvapí, že režisér Šimon Spišák zvolil namiesto ilustrácie účelnú divadelnú skratku bez prílišného zveličenia drastickosti. Koncepciu inscenácie postavil na tenkej hranici medzi dobrom a zlom. Výsledkom sa stala civilnosť hereckej zložky v striedmom, sčasti komentovanom hraní s minimom emocionálneho vyjadrenia. Herci viac vynikli v subtílnych aranžmánoch či prekvapivých mizanscénach. Spišák schválne komponoval inscenáciu v náznakoch. Jednoducho netlačil zbytočne na pílu v zobrazovaní tematiky zla. Na scéne sa vyskytli biblické motívy jablka v kontexte ročných období či asociatívne zvuky kostolného zvona pripomínajúceho ľudskú pominuteľnosť a hriešnosť atď.

Ani scénograf Karel Czech paradoxne nestavil na naturalistickú strunu predlohy. Skôr sa sústredil na tajuplnú abstraktnosť relatívne prázdneho priestoru s ojedinelým svetelným dizajnom. Stačil mu neutrálny priestor s baletizolom, ôsmimi posúvacími kvádrami a zadnou stenou s lešením. Táto minimalistická scéna v jednotiacej čiernej farebnosti výrazne podčiarkla zosilnenú negatívnosť obyvateľov mestečka. Motív klíčiaceho zla, rozhojneného nečakaným príchodom záhadnej Grace, sa vystupňoval najmä v katarznom závere masakry.

Rafinovaným kontrapunktom k úspornej, minimalistickej scéne sa stala osobitá hudobná zložka. Hudobný skladateľ Jindřich Čížek koloroval jednotlivé scény fragmentmi hudobných motívov. Často tvorili protiklady k dramaticky vypätým situáciám, čo paradoxne stupňovalo zážitkovosť a imaginatívnosť (najmä záverečná pieseň Arogant blues v podaní Grace).

Hoci je inscenácia Dogville krutá, v konečnom dôsledku i decentne civilná najmä vďaka kostýmovej zložke (Adriana Černá a. h.). Aktuálne kostýmy hercov kopírujú zväčša pracovné, všedné odevy obyvateľov zapadnutej periférie.

Inscenácia zaujme predovšetkým univerzálnosťou posolstva, súčasným ladením, modernými inscenačnými postupmi. Tematika surovosti postáv pitoreskného mestečka voči inakosti nemá veru ďaleko i od našich súčasných predsudkov a skostnatených stereotypov.

Hodnotenie Pravdy: 5/5

Lars von Trier: Dogville / divadelná adaptácia: Christian Lollike / dramaturgia: Veronika Gabčíková / réžia: Šimon Spišák / scéna: Karel Czech / kostýmy: Adriana Černá a. h. / hudba: Jindřich Čížek a. h. / hrajú: Andrea Ballayová, Katarína Petrusová, Radovan Hudec, Roman Valkovič, Miloš Kusenda, Agáta Spišáková, Rudo Kratochvíl a ďalší/ premiéra: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, Štúdio Tatra, 19. a 20. júna 2014.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Nitra #divadelná recenzia #Dogville