Dramaturgovia 7. ročníka, ktorého štvordňový program sa v nedeľu skončil, stavili prevažne na pluralitu súčasného divadla a tanca aj mieru jeho komunikatívnosti. Leitmotívom festivalu bola príznačne sebareflexia. Tvorcovia neraz stavali publiku bariéry alebo, naopak, styčné mosty v artikulovaní určitého významu či posolstva.
Letný neformálny festival netradične otvárala premiéra tanečného diela Bakkheia – dancing on the edge. Choreograf Peter Šavel v ňom predostrel situáciu ľudskej (ne)komunikácie dohnanej až na hranicu únosnosti. Tanečníci (Gyula Cserepes, Soňa Ferienčíková, Tereza Ondrová) úpenlivo hľadali výrazovosť z vyslovene civilných pohybov. Znásobili ich ešte viac na silne reprodukovanú hudbu (J. S. Bach & The Knife). Postupne dospeli až k motorickému nepokoju, ktorý spolu s intenzívnymi hudobnými vibráciami doslova elektrizoval divákov. V závere freneticky exponovaní a spotení vstúpili do hľadiska k divákom, sadali si na nich, dotýkali sa ich, ba dokonca ich objímali.
K tematike festivalu mala azda najbližšie inscenácia Krajina nepokosených lúk (Divadlo Pôtoň, Bátovce). Režisérka Iveta Ditte Jurčová lyricky i vizuálne extravagantne zobrazila sondu do národnej identity s vyslovene apelatívnou naliehavosťou. Kriticky sa postavila k tradičnému národnému uvedomovaniu a dôležitým kultúrno-identifikačným väzbám.
Tvorcovia Divadla D'Epog z Brna vo svojom fyzickom predstavení ∞ zaujímavo sprítomnili aktuálnu tematiku rodičovstva dohnaného až do extrémnych polôh. Režisérka Lucia Repašská v ňom prezentovala bizarnú manipuláciu dieťaťa rodičom a naopak. Spolu s hercami prezentovali zohraté partitúry až s rutinným drilom akejsi nezdravej drezúry.
Rozhodne príjemne zarezonovala i detská opera 2'16“ a pol: Vesmírna odysea (kompozícia a dirigent Marek Piaček) ako v mnohom imponujúci hravý edukačný projekt, rátajúci so zapojením detských interpretov do súčasnej opery.
Silnú razanciu výpovede priniesol na festival najmä slovenský choreograf a tanečník žijúci v Grécku Jozef Fruček (Rootless Company). Svoju fyzickú performance W memorabilia (Phaedra's Laboratory) prezentoval v obnovenej žilinskej synagóge. Inšpiroval sa niektorými najznámejšími antickými postavami ženských hrdiniek v heroickom podaní gréckej tanečníčky (Linda Kapetanea). Vytvoril s ňou fyzickú, expresívnu asociáciu antickej námetovej látky.
Linda Kapetanea v pracovnom odeve tvorila pred očami divákov výtvarný artefakt v čisto otvorenej procesuálnosti. Ovládla celý priestor presúvaním majestátnych komponentov scény – svetelnej steny posiatej reflektormi či manuálnym vytĺkaním otvorov do výtvarného obrazu kladivom, príp. dynamickým hraním na strunový nástroj. V závere zostala visieť na veľkom obraze, s ktorým napokon splynula. Tvorcovia si za svoju performanciu odniesli Cenu za svetelný dizajn Počin (Poučn).
Vrcholom festivalu sa stala celoeurópska premiéra druhej časti trilógie The Painted Bird: Amidst (Part II) v choreografii Pavla Zuštiaka (Palissimo Company, New York, USA). Zuštiak spolu s ďalšími dvoma tanečníkmi (Lindsay Dietz-Marchant, Nicholas Bruder) zakomponovali do svojho diela celú divácku masu, do ktorej sa nenútene a prirodzene infiltrovali. Roztrúsení na javisku, v konštelácii s permanentnými vibráciami živej hudby a videoprojekciami (Robert Flynt), podali sugestívnu výpoveď o domove spolu s prítomnými divákmi.
Možnosť prechádzať sa živou inštaláciou mala v sebe istú obradnosť. Tvorcovia a diváci predstavovali navzájom jeden obtekajúci celok prúdiacich energií. Trajektórie tanečníkov doslova splývali v kolektívny tlkot masy ľudského organizmu. Uvedenie druhej časti trilógie The Painted Bird: Amidst sa jednoznačne stalo udalosťou festivalu.
