Vytýčený zámer potvrdili hneď v úvode festivalu, keď prekročili konvenčnú hranicu slávnostného otvorenia. Pôvodne plánované otváracie predstavenia boli pre štrajk umelcov zrušené, a tak diváci namiesto úvodnej festivalovej produkcie – premiéry hry Princ Fridrich Homburský v réžii Giorgia Barberia Corsettiho – sledovali zostrih nahrávok zobrazujúcich protestujúcich umelcov. Našťastie, štrajkujúci umelci sa napokon dohodli, a tak si nový riaditeľ avignonského festivalu Oliver Py mohol vydýchnuť. Divákom ponúkol takmer štyridsať produkcií, pod ktoré sa podpísali tvorcovia z piatich kontinentov, pričom viac ako polovica mala menej ako 35 rokov.
Revolúcia v Opéra Grand Avignon
Stalo sa už nepísaným zákonom, že na festivale sa pravidelne objavuje predstavenie francúzskeho divadla Théâtre National Populaire, spätého s menom zakladateľa festivalu Jeana Vilara. Tento významný francúzsky herec a režisér stál pri zrode festivalu i divadla, ktoré v tomto roku prišlo do Avignonu s inscenáciou Mai, juin, juillet (Máj, jún, júl). Známy francúzsky režisér Christian Schiaretti inscenoval text Denisa Guénouna o udalostiach búrlivých mesiacov roku 1968, počas ktorých mladá nabrúsená ľavica protestovala proti konzumnej a skostnatenej spoločnosti.
V parížskych uliciach hádzali študenti na policajtov dlažobné kamene, budovali barikády a napokon vtrhli aj do divadla Odéon, ktoré niekoľko týždňov okupovali. Príbeh je postavený na fiktívnej výmene listov medzi dvoma umeleckými protipólmi Jeanom-Louisom Barraultom, vtedajším riaditeľom divadla, a Jeanom Vilarom (vynikajúci Robin Renucci) obhajujúcim podstatu festivalu v Avignone ako sviatku divadla a umeleckej slobody. Javisková rekonštrukcia dávnych revolučných dní zachytávajúca prelomové udalosti v histórii francúzskeho divadla uvádzaná v reprezentatívnej budove avignonskej opery tak skvele zapadla do bojovej atmosféry štrajkujúcich umelcov.
Nahé telá v pápežskom paláci
Najväčšie a najreprezentatívnejšie produkcie festivalu sú uvádzané na nádvorí pápežského paláca, perly gotickej architektúry. Pre dvetisíc divákov bol zážitkom už samotný vstup na Cour d'Honneur (čestné nádvorie), kde medzi takmer sedemstoročnými palácovými múrmi mohli sledovať pohybovo-tanečné predstavenie I Am (Som) pripravené novozélandskou skupinou MAU. Umelci z celého sveta pod vedením uznávaného samojského choreografa a performera Lemi Ponifasia vo svojom sugestívnom vystúpení dokázali univerzálnym divadelným jazykom transformovať na javisko hrôzy prvej svetovej vojny a pripomenúť, že vojna nešetrí nikoho a nikde.
V dynamickej súhre svetla a tieňa sa na pódiu odohrávali nemilosrdné a znepokojivé zápasy, v ružici stredovekého okna sa zvíjalo nahé ženské telo a vo svetle reflektora z takmer päťdesiat metrov vysokých múrov sledovala dianie na scéne mužská postava. Pôsobivé obrazy často zamrazia. V rozhorúčenom meste, kde aj večerné teploty dosahujú tridsiatky, bolo však takéto ochladenie viac ako prínosné.
