„V mladosti som na hercov aj kričal. Niekedy to pomohlo, niekedy to bolo nezmyselné z mojej strany. Už som však v období, keď na nich nekričím. Podstatné je, či pracujete s hercami, ktorí chcú robiť, sú ochotní sa s vami podieľať na rozhovore o postave a jej myslení, a tak ďalej,“ povedal režisér Roman Polák.
Počas svojej tridsaťpäťročnej kariéry vytvoril asi 140 divadelných inscenácií. Jeho Marivauxove Dotyky a spojenia ozdobilo aj prestížne The Guardian Critics' Choise. Spolu s Brechtovým Baalom (obe inscenácie vytvoril na javisku martinského divadla) reprezentovali koncom osemdesiatych rokov československé divadlo na medzinárodných festivaloch po celej Európe a nadchli divákov aj odbornú kritiku v škótskom Edinburghu.
Od polovice deväťdesiatych rokov rozšírili jeho zbierku DOSKY. Štyrikrát ocenila odborná verejnosť jeho inscenácie ako najlepšie. A štyri razy získal DOSKY za najlepšiu réžiu: za Ostrovského Les, Čechovovho Ivanova, Tolstého Annu Kareninovú a Moliérovho Mizanstropa. Aj tento rok mal v ankete divadelných kritikov a publistictov polienko v ohni. Na najlepšiu inscenáciu sezóny bol nominovaný Gindlov Karpatský thriler, ktorý režíroval. DOSKY napokon získali Láskavé bohyne režiséra Michala Vajdičku. Smútiť však nemusel, všetky tri nominované inscenácie vznikli na pôde Slovenského národného divadla, v ktorom od 1. januára 2013 zastáva post riaditeľa činohry .
Už v 19. storočí predávali virtuálne bubliny
Na počiatku divadelnej inscenácie je idea. Rozhodol sa pre porovnanie raného kapitalizmu v Rusku, ako ho zachytil Dostojevskij v Bratoch Karamazovovcoch s tým istým obdobím v protestantskom Nemecku, ktoré opísal Thomas Mann vo svojom románe Buddenbrookovci, ocenenom Nobelovou cenou za literatúru. Na jednej strane boj diabla s anjelom v ľudskej duši, na druhej boj o značku firmy. Nešťastní Karamazovovci zmietajúci sa vo vášňach, ateizme, viere a požívačnosti. Oproti nim rodina, ktorej členovia chcú žiť tak, aby mohli v noci pokojne spávať, obchodu obetujú aj lásku, napriek tomu ich dravý kapitalizmus zničí.
„Žijeme v dobe, ktorá je na Slovensku mixom Klondiku, zlatej horúčky a zlatokopov, virtuálneho kapitalizmu, štátneho paternalizmu nad všetkým a živnostenských pokusov byť slobodný. Za dvadsaťpäť rokov sme si ešte kapitalizmus nevybudovali, zmietame sa v detských chorobách. Súdnictvo nefunguje, kapitalistické vzťahy sú absolútne deformované, pretože tu vládnu lobisti a rôzne finančné skupiny,“ konštatuje Roman Polák.
„Chcel som teda nazrieť do sveta raného kapitalizmu jednak v Rusku a teraz cez Buddenbrookovcov v Nemecku, keď obchodník žil svojím obchodom od rána do večera a oproti tomu sa aj v spoločnosti 19. storočia už rodia dobrodruhovia, ktorí idú do rizikových podnikov, vytvárajú už umelý kapitál, ktorý sa skončil krízou na Wall Street. Už vtedy sa predávali virtuálne bubliny. K tomu som chcel ísť od počiatku,“ vysvetľuje režisér, prečo po Bratoch Karamazovovcoch preniesol na javisko Buddenbrookovcov.
Najradšej si pripravuje vlastné dramatizácie literárnych predlôh. V tomto prípade však siahol po nemeckej dramatizácii Johna von Düffela.
Hľadanie výrazu s hercami
Konzul (Martin Huba) číta noviny. Zašuštenie prezrádza, že obracia stránku, v rukách však nič nemá. Vŕzganie zásuviek napovedá, že v komode sa hľadá báseň. Komody ani knižky však na javisku niet. „Neviem, kedy ani kde mi zrazu prišlo na um, že nemám chuť zapratať scénu rekvizitami. V texte dramatizácie Johna von Düffela bola poézia, asi z nej vzišiel nápad robiť inscenáciu bez rekvizít, resp. s imaginárnymi rekvizitami,“ spomína Roman Polák.
Ponechal základ scény z Bratov Karamazovcov. Jej autor – scénograf Pavel Borák – k tomu vymyslel zrkadlové plochy, evokujúce raz neútulnosť či chlad podnikania, inokedy zas výtvarnú poéziu. Na takmer prázdnom javisku je veľký obraz s mnohými predkami rodinnej firmy, existujúcej už tri storočia. Kostýmy Petra Čaneckého nemali byť retro či dobové kópie, len mali dostať punc stariny. Pri príprave koncepcie divadelnej inscenácie býva režisér sám. „Nie som človek, ktorý by vysedával po krčmách a rozprával o tom, ako to urobím ja. Stretnem sa s výtvarníkom kostýmov, scény, hudobníkom, sem-tam aj s dramaturgom a povieme si pár slov, ako by malo predstavenie vyzerať,“ prezrádza Roman Polák.
Na prvej skúške sa stretávajú všetci, ktorí budú na inscenácii pracovať. Režisér rozoberie autora, jeho tvorbu, význam aj konkrétny text a začne sa čítať. Pri tom rozoberá s hercami každú scénu, charakter každej postavy, vysvetľuje im vlastnú predstavu, ako by mali hrať.
„Spoločné hľadanie výrazu s hercami je krásna práca,“ vzdychne si režisér. Od čítania prechádzajú k aranžovaniu v priestore, vytváraniu situácií, podtextov, mizanscén. Scéna, kostýmy, svetlo, hudba sa spoja až počas posledných skúšok pár dní pred premiérou.
Tvorivý proces sa môže zadrhnúť v každom okamihu. „Nevedel som, čo z dramatizácie Buddenbrookovcov vyškrtať, lebo sa mi páčila. No zrazu bol problém, že aj keď jednotlivé scény smerom ku koncu boli zaujímavé aj dobre urobené, ich premnoženie vytváralo v divákovi únavu. Už to hráme o 20 minút kratšie,“ prezrádza režisér.
Na konci je divák
„Keď som bol mladý, divák ma veľmi nezaujímal. Mal som pocit, že keď tu mám desiatich, ktorí ma pochopia, je to viac ako dvesto ľudí, ktorí na to nemajú. Takáto namyslenosť ma za tých 35 rokov prešla,“ priznáva Roman Polák.
Myslí na diváka tým, že chce, aby inscenácia bola pravdivá, nenudná, prechádzala rôznymi fázami. Aby ho príbeh strhol a niekam zaniesol. Dobré divadlo, ktoré hovorí o reálnych vzťahoch a problémoch, o našom živote, o našich snoch a predstavách je podľa neho katarzia a psychoterapia. A keď sa urobí dobre, má veľmi vnútorný a silný význam pre diváka.
„Inscenácia Buddenbrookovci je pokusom pochopiť, čo znamená dodržiavať tradíciu a nie iba okrádať ako teraz – rýchlo založiť firmu, niekoho rýchlo okradnúť a založiť ďalšiu. Zaujímavé je pozrieť sa na rodinu, čo zasvätila život podnikaniu, ktoré nie je o tom, aby sme iného okrádali, ale naozaj za svoje hodnoty získavali peniaze,“ dodáva Roman Polák.
