V čom sa líši bábkové divadlo pre dospelého diváka od detských predstavení?
Témou aj spracovaním. V Dezorzovom lútkovom divadle hráme predstavenia pre dospelých. Tomu je podriadený, alebo skôr nadradený, výber tém. Tradičné bábkové divadlo, vhodné aj pre deti, hráme v projekte Slovenské marionetové divadlo. U nás bábky nie sú rozprávkové postavičky, ale obyčajní ľudia so všetkými dobrými aj zlými vlastnosťami. Majú neresti, hrešia, milujú sa a žijú naplno.
Hráte bábkový horor, triler aj muzikál. Ako prijímajú diváci vaše predstavenia?
Už lepšie, ale zo začiatku, keď Gejza Dezorz bábkové divadlo založil a skúšali sme prvé predstavenie, to bolo ťažké. Na Slovensku bola hlboko zakorenená predstava, že v bábkovom divadle sa hrajú len rozprávky pre deti. Snažili sme sa udržať svoju tvár, aby si ľudia zvykli na to, že bábky nemusia hrať len klasiku, ako je Soľ nad zlato. Spočiatku však na predstavenie Desperanduľa alebo strašlivá dcára či spravodlivá zpláta pýchy i márnivej nádhernosti chodili mamičky s deťmi. Dnes diváci vedia, že v tomto prípade idú na marionetový masaker a my už máme stabilnú divácku základňu.
Pri skúšaní týchto hier môže byť zábava. Dovolíte si improvizovať?
Sme veľmi dobrá partia ľudí, ktorí sa stretli už v škole. Najviac improvizácie nám dovolilo predstavenie Gašparkove šibalstvá alebo erotic dobrodružstvá Bob de Nira. Sami sme si dotvárali dejovú líniu. Vo filozofickej hre Perún, Hrom bezbožných, kde kritizujeme náboženské spory, navyše v jazyku podobnom staroslovienčine, na improvizáciu nie je čas ani priestor. Rovnako ani v predstavení Cirkus, kde s bábkami žonglujeme a robíme rôzne akrobatické kúsky. Aj keď, uvidíme… Premiéra je o pár dní.
Nezamotajú sa vám niekedy nite, na ktorých vodíte bábky?
Skoro vždy. Potom to musím dohrať zamotaný alebo nájsť dôvod, ako zmiznúť zo scény skôr.
Hráte bábkové divadlo aj svojej dcére? Ktoré má najradšej?
Má teraz obľúbenú detskú anglickú pesničku Daddy Finger, ktorú sa niekedy snažím "ilustrovať”. Je to vlastne parafráza rodiny na päť prstov. Otec, mama, brat, sestra a bábätko. S malými prstovými bábkami, ktoré máme doma, by sa však dalo zahrať všetko podstatné aj z hollywoodskej produkcie. Napríklad taká Pretty Woman alebo Čeľuste.
Bábkar, ktorý vedie marionety, sa nazýva aj manipulátor. Stalo sa vám, že ste aj v reálnom živote poťahovali nitky iných osudov alebo príbehov?
To skôr nie. Nerobí mi dobre, ani keď mám rozhodovať sám za seba, a nie ešte za iných. Skôr sa držím vzadu. V akejsi druhej, poradnej línii. Niekto však aj to môže považovať za manipuláciu.
Kde je vo vašich bábkových predstaveniach pre dospelých hranica, za ktorou sa divák môže cítiť urazený alebo dotknutý?
Má umenie hranice? Jedinou „hranicou“ sú detskí diváci. Gašparkove šibalstvá sú skutočným bábkovým pornom, ktoré má dvíhať populačnú krivku Slovenska. Predstavenie videli aj moji rodičia a keď som sa pýtal mamy, čo naň hovorí, otec to zachránil odpoveďou: Niekedy toho bolo aj na mňa veľa. No, prežili to a nič sa nestalo. Máme výhodu v tom, že bábky znesú úplne všetko. Je to také milé, oblečené drievko. Od živého herca by divák rôzne sexuálne techniky, orgazmy či ejakulácie na javisku neprijal.
Aj vy ste pôvodne študovali „živé“ herectvo. Kde sa zrodil nápad prestúpiť na bábkoherectvo?
Dostal som sa do ročníka pána profesora Martina Hubu, ktorý ma po trištvrte roku vyhodil. Oznámil mne a spolužiakovi, že už ďalej nebudeme pokračovať. Mal som dve možnosti – buď sa odsťahovať späť do Považskej Bystrice, alebo rozmýšľať nad inou školou. Ja som však bol do herectva veľmi ponorený a stále nadšený, že ma na VŠMU vzali na prvýkrát. Povedal som si, že to musím nejako vybojovať a dotiahnuť. Hľadal som možnosti, ako pri divadle zostať. Inšpirovaný inými hercami, ktorí pôvodne vyštudovali bábkoherectvo, som sa prihlásil na tento odbor. Vzali ma a mne sa otvoril nový svet, o ktorom som dovtedy netušil. U nás v Považskej totiž bábkové divadlo nebolo. Poctivo som navštevoval najmä hodiny hereckej tvorby, ktoré viedla pani Adela Gáborová. Som jej vďačný za to, koľko ma naučila, a že mi vysvetlila podstatu herectva.
Dôvod vyhodenia bol aký?
Pán Huba si myslel, že je kopa iných, lepších adeptov na hereckú profesiu. Podľa neho sme boli príliš slušne vychovaní, nedokázali sme sa pred divákom odhaliť. Hovoril, že aj keď herectvo skončíme, režiséri nás budú obsadzovať len do malých roličiek a my tým budeme trpieť. Bol som vždy trochu introvert, ktorý si necháva pocity pre seba. Na to, aby som odhalil svoje vnútro, potrebujem viac času. Mojou parketou nie je rúcanie kulís v strašných emóciách. Pri skúšaní postavy napredujem pomalšie, postupne si k nej hľadám cestu. Žiaľ, vtedy som to ešte nevedel pomenovať, a etudy, ktoré odo mňa pedagógovia vyžadovali, mi skutočne nešli… V kombinácii s eufóriou „hurá, Bratislava, ideme žúrovať“, to bol nestráviteľný kokteil. Odchod z herectva bol nepríjemný, riadne ma prefackal, ale vďaka tejto skúsenosti som sa stal samostatnejší. Dovtedy mi totiž išlo všetko ľahko, nikdy som sa s ničím mimoriadne netrápil. A zrazu som musel na to, aby som niečo dosiahol, vyvinúť určitú snahu.
Foto: MDPOH
Keď teraz stojíte na javisku Mestského divadla P. O. Hviezdoslava, nezažívate pocit zadosťučinenia?
Zažívam. Obrovský. Už počas školy som hral v predstavení divadelného režiséra Viktora Kollára. V hre J. A. Pitínského Izbička som sa na javisku stretol so svojou profesorkou Adelou Gáborovou aj so skúsenejším Petrom Šimunom.
V Metskom divadle hráte v inscenácii Doktor Macbeth. Parafráza klasickej shakespearovky sa vracia k roku 1989. Spomeniete si, čo ste robili počas nežnej revolúcie?
Mal som deväť rokov a presne sedemnásteho novembra som pózoval pre školského fotografa. Všetci spolužiaci prišli na fotenie v pionierskych rovnošatách, len ja mám oblečené hnedé tričko s nejakým čínskym znakom. Vždy som bol "rebelant”. Politiku som ešte nesledoval, ale vnímal som, že naši stále pozerajú telku a vášnivo pri nej diskutujú.
Vaše seriálové postavy majú široký záber. Od nevýrazného vyšetrovateľa v Meste tieňov až po namysleného chirurga v Búrlivom víne. Ktorá z nich má bližšie k realite?
V seriáli nie je priestor na to, aby herec stvárňoval niekoho úplne iného. Vždy je to on sám v nejakých konkrétnych situáciách. A všetko, čo zahrá, musí mať v sebe, lebo výroba je veľmi rýchla a presne naplánovaná. Nie je čas na veľké umenie a dlhé skúšanie. Každá z tých postáv má teda niečo zo mňa, a ja som niekde v strede.
Seriál je stroj. Nemá čas vychovávať nové tváre. Aj preto sa v seriáloch objavujú stále tí istí herci?
Každá televízia má svojich overených hercov, ktorí vedia nakrúcať seriály, a ktorí majú istú mediálnu hodnotu. Aj tá totiž seriál predáva. Napriek tomu sa v každom novom projekte objaví niekto mladý, menej známy. Keď má divák chuť na nových, neokukaných hercov, nech ide do divadla, to je najlepšia cesta.
Má takáto pásová televízna výroba pre herca aj pozitíva? Čo sa dá naučiť pri výrobe seriálov?
Práca s textom. Pri seriáloch som v tom získal absolútnu rutinu. Obrazy v jednotlivých dieloch píšu rôzni scenáristi, každý má iný jazyk a ja si musím ustrážiť, aby bola postava konzistentná a uveriteľná. Musím robiť úpravy dialógov, občas upravujeme aj scény. Napríklad vtedy, ak scenárista napíše, že si máme uvariť kávu a my sme v priestore, kde sa to nedá. Rýchlosť, akou sa seriál vyrába, herca „vycepuje“, naučí ho pohotovosti. Rizikom je rutina, preto si jednotlivé diely, v ktorých hrám, pozerám. Potrebujem si odkontrolovať, ako som hral, lebo pri výrobe na to nie je čas.
Foto: TV Markíza
Pohotovosť získaná v seriáloch sa vám zíde aj pri moderovaní?
Moderoval som oveľa skôr, ako som hral v seriáloch. Pre mňa je to zábava. Mám veľmi rád hudbu, odmalička som chcel pracovať v rádiu. S kolegyňou moderujeme každé popoludnie, okrem víkendov, štvorhodinovú hudobnú šou v Rádiu_FM. Takže môj deň sa začína nakrúcaním seriálu, popoludní som v rádiu a večer na skúške v divadle. Domov k manželke a dcérke prichádzam až o pol desiatej. Jeseň je krutá, lebo sa začína divadelná sezóna.
Je náročné sedieť na troch či dokonca štyroch stoličkách?
Je. V poslednom čase si uvedomujem, čo všetko neviem a nemám šancu sa to naučiť, ak sa nebudem venovať iba jednej profesii naplno. Snažím sa, ako sa len dá, ale cítim, že skôr či neskôr si budem musieť vybrať.
Okrem moderovania hudobnej relácie ste spoluorganizovali aj festival elektronickej hudby Wilsonic. Na akej hudbe ste vyrastali?
Na prvej kazete som mal skupinu AC/DC. Tú mi rodičia zatrhli a odmietali mi aj nosiť pásky z Poľska. Na základnej škole som počúval Roxette, Depeche Mode aj Doors, na strednej to bola kapela Pearl Jam. Nakoniec som prešiel k elektronickej hudbe, ktorej sa venujem doteraz aj profesionálne. V rádiu pripravujeme s Tiborom Holodom program Wilsonic.
Hráte na nejakom nástroji?
Chcem sa naučiť hrať na klavíri, ale to až spoločne s dcérkou, keď vyrastie. Ak budem mať veľa práce a nepodarí sa to, budem si vyhrávať na dôchodku.
Marián Mitaš
Narodil sa 24. septembra 1980 v Považskej Bystrici. Po skončení gymnázia odišiel v roku 1999 študovať do Bratislavy herectvo na Vysokej škole múzických umení do ročníka pod vedením profesora Martina Hubu. Po roku prestúpil na katedru bábkohereckej tvorby rovnako na VŠMU v Bratislave. Štúdium bábkoherectva zavŕšil postavou Bombastína v rozšafnej commedii dell' arte pod vedením Pavla Uhra. V súčasnosti je členom Dezorzovho lútkového divadla. Televízni diváci poznajú Mariána Mitaša ako seriálového herca – stvárnil psychológa v Ordinácii v ružovej záhrade, vyšetrovateľa Tomáša Benkovského v Meste tieňov, v Búrlivom víne doktora Michala Oláha. Zahral si aj vo filmoch Dom a Kandidát, v predstavení Doktor Macbeth na doskách Mestského divadla P. O. Hviezdoslava hrá rodinného lekára Betka. Je ženatý, má dvaapolročnú dcéru Dorotu.
