Ján Koleník: Wilsona klasické divadlo nudí

Hoci prvá svetová vojna bola tragická udalosť, predstavenie 1914 je desivé aj smiešne zároveň. "Robert Wilson od začiatku hovoril, že k téme budeme pristupovať kabaretným spôsobom," povedal herec Ján Koleník. Po premiérach v Národnom divadle Praha a budapeštianskom Vígszínháze má koprodukčný projekt troch súborov v utorok premiéru v Slovenskom národnom divadle.

28.10.2014 11:52
32 jan kolenik Foto:
Eniko Eszényi, Paula Beretová, Ján Koleník a Eva Salzmannová v koprodukčnom projekte 1914. Po utorkovej premiére ho SND reprízuje v stredu a vo švrtok.
debata

S legendou svetovej divadelnej scény ste pracovali po prvý raz. Zistili ste, aké divadlo má rád?

Robert Wilson nemá rád na javisku naturalizmus, absolútne popiera všetko realistické. Povedal, že takéto divadlo začal robiť preto, lebo ho to obyčajné klasické nudilo. Nič v jeho predstavení nemôže byť normálne, dôležitý je pre neho tvar.

Máte rád podobný typ divadla?

Hľadám si k nemu cestu. Na vysokej škole som bol ten, kto má rád klasické divadlo. Na avantgardu som sa pozeral tak trocha cez prsty. Tu som však bol hodený do vody a musel som si k jeho spôsobu práce a jeho videniu divadla nájsť vzťah.

Museli ste prejsť konkurzom, čo od vás chcel?

Prišiel o dve hodiny neskôr, posadil si nás do kruhu a rozjímali sme. Potom nám dával rôzne hravé úlohy. Napríklad, aby sme prečítali úryvok zo Švejka ako štvorročné dieťa alebo ako šesťdesiatročná dáma. Na pohybovej časti nám predcvičil fyzické úkony, ktoré sme mali zopakovať v určitom časovom horizonte. Povedal, nevyberám hercov podľa kvality, na jednom konkurze to ťažko odhadnúť. Hľadal typy do svojej skladačky farieb, zvukov aj ľudí rôzneho typu. Vybral si ma asi ako najvyššieho v skupine, lebo potreboval taký typ.

Inšpiračnými zdrojmi boli Haškove Osudy dobrého vojaka Švejka a Posledné chvíle ľudstva rakúskeho autora Karla Krausa. Ako ste s nimi pracovali?

K textu sme sa dostali až v záverečnej fáze skúšania. Na začiatku sme sa sústredili vyložene na situácie alebo obrazy, ktoré Wilson rozpísal do bodov. Pohybové kreácie alebo mizanscény sme až neskôr napĺňali textom. Spočiatku som si povedal, či by nebolo zaujímavejšie, keby predstavenie zostalo iba v pohybovej rovine. Bolo by síce menej konkrétne, ale rovnako významotvorné. V konečnom dôsledku je textu veľa, hovorí o krutosti a vojnu aj cynicky komentuje.

Chutila vám práca s divadelnou legendou?

V priebehu prvý dvoch týždňov, keď sme mali workshop, sa určovala pohybová stránka a všetko sa rozkladalo v priestore. Jedného dňa som mal pocit, že ma to veľmi baví a inšpiruje, na druhý deň som mal pocit, že to asi vzdám. Každý z tých štrnástich dní sa to vo mne bilo a musel som si nájsť niečo, čo ma bude vnútorne baviť.

Čo ste si našli?

Záľubu v tom, že keď celé predstavenie, ktorého ste súčasťou, začne fungovať, je to strojček, v ktorom ozubené kolieska dokonale zapadajú. Aj keď moja hodnota na javisku je asi priamo úmerná hodnote dajme tomu točne alebo stoličky, ktorá je vedľa mňa. Wilson robí všetko naraz: technické záležitosti, svetlo, kostýmy, hudbu, venuje sa hercom. Aj keď skúšanie trvalo mesiac a pol, zdalo sa mi ako jedna veľká technická skúška v Slovenskom národnom divadle, keď všetky zložky naraz potrebujú vyriešiť svoj problém.

Hráte muža, branca, dôstojníka, sú to tri rôzne postavy?

Sú, ale nebral som ich tak. Pre mňa je to jedna postava, ktorá ide dejinami a príbehom. Nazval by som ju vojak. Nedá sa v nej hľadať charakter, to by sme boli v inom divadle. Wilson vychádza z toho, ako človek pôsobí a vyzerá. Hovoril nám, aby sme hľadali v kontrastoch. Keď nasledujeme po niekom s replikou, aby sme hľadali voči nemu kontrast vo svojom prejave. Niektoré scény sú veľmi akčné a hlučné, inokedy sa všetko až nedramaticky spomalí.

Často vám vraj prikazoval smile a dance…

… áno. Aj napriek tomu, že téma projektu 1914 je vážna, od začiatku hovoril, že k nej budeme pristupovať trošku „utrhnutým“ kabaretným spôsobom. Nemyslím si, že je to celkom od veci. Pohľad na vojnu a jej hrôzy nemusí byť iba vážny. Podľa mňa je oveľa desivejší, keď je zrkadlo trochu krivé.

Hereckou hviezdou predstavenia je Soňa Červená v úlohe Času. Ako sa s ňou spolupracovalo?

Je Wilsonovou dlhoročnou múzou. Presne mu rozumela, čo od hercov chce. Keď som bol nervózny z toho, že neviem, prečo niektoré veci robíme, alebo som nevidel ich opodstatnenie, inšpirovali ma jej pokoj a pokora. Raz nám Wilson povedal, potrebujem, aby ste stáli v geste a vo výraze, musím si scénu nasvietiť. A stáli sme štyri hodiny na jednom mieste. Pani Červená povedala: Nestojte nohami, ale hlavou, aby ste to zvládli. Wilson nás dostal na dno fyzické aj psychické, ale nie násilným spôsobom. Jednoducho sme to prijali, pretože sme ho chceli rešpektovať a chápať.

Mal Robert Wilson hviezdne maniere?

Záležalo mu na tom, kde a ako bude bývať. Nikdy neprichádzal načas. Málokedy vyšiel na javisko. Potešilo ma, keď vyšiel, pretože vtedy predviedol záležitosti, čo sa týkali pohybu. Väčšinou sedel v hľadisku, mal pred sebou mikrofón a vydával pokyny. Dráždilo ma, že my musíme na nevydržanie stáť na jednom mieste a on si sedí, takže to nevie pochopiť. Počas skúšania sa vo mne búrilo veľa vecí, vzpieral som sa, veľakrát nám rupli nervy, že sa nechápeme. Nie však pre jazykovú bariéru, ale že od nás chcel výsledok a my sme nepoznali proces, ako sa k nemu dostaneme.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Robert Wilson #Ján Koleník #1914