Nedeľa ráno, vianočka s kakaom a k tomu hlasy hercov ako Karol Machata či Dušan Jamrich v rozhlasovej rozprávke. Dnešné výdobytky techniky možno nebadane oberajú deti o podobné zážitky, no rozhlasové hry ani zďaleka nepatria do minulosti. Dôležitým základom dobrej rozhlasovej hry je text, ale na dosiahnutie úspechu u poslucháča potrebuje text výdatnú pomoc v podobe rozhlasového spracovania. „Niekedy sa autor oddá obrazu, ale vo zvukovej rovine je to veľmi ťažké spracovať. Keď niekto zaklope z druhej strany, tak v rozhlase nevieme ukázať, že niekto zaklopal z druhej strany, takže to musíme dať do dialógu. To sú špecifiká rozhlasu – pracujeme len so zvukmi,“ prezradila dramaturgička Slovenského rozhlasu Zuzana Grečnárová.
Rozhlasovej hre komplikuje život pokrok
Tvorcovia rozhlasových hier musia mať na pamäti, pre koho bude program určený. Najnáročnejšou kategóriou sú práve tínedžeri. Hry, ktoré vznikli pred dvadsiatimi rokmi, by oslovili dnešnú mládež skôr vo výnimočných prípadoch. „Je to ťažké, lebo dnešná šestnásťročná mládež vníma normálne dospelé veci, kedysi to bolo viac vyhranené, do osemnásť rokov sa posudzovali témy striktnejšie. Isté veci sa nemohli. Nepatrilo sa, aby sa o nich komunikovalo s takými mladšími ľuďmi. Teraz je to už otvorenejšie. A pre mládež sa snažíme prinášať témy, ktoré sú boľavé a pokúšame sa v nich hľadať aspoň svetielko v tuneli, lebo keď hovoríme o drogách, tyranii alebo podobných veciach, je ťažké hľadať východisko,“ vraví Grečnárová. V každom prípade rozhlasová hra berie svojich poslucháčov do sveta fantázie, kde sú dané len slová, a vizuálna podoba príbehu je na poslucháčovi.
Boj s náročnou dospievajúcou generáciou a počítače, neobmedzené možnosti internetu a ďalšie elektronické zariadenia, ktoré majú často deti a tínedžeri k dispozícii, komplikujú život rozhlasovej hre. „Deti sú ovplyvnené počítačmi, počítačovými hrami, videami, mobilmi, všetkým. Ale závisí to od dospelých a od rodičov, či ich na to naučia. Nemáme celkom presne spätnú väzbu. Máme len spätnú väzbu, že sa počúvajú. Určite menej ako kedysi, ale mám taký pocit, že viac mimo veľkých miest, na dedinách, kde pretrváva zvyk, že rodičia ráno pustia rozhlasovú hru a všetci to spoločne počúvajú,“ hovorí Zuzana Grečnárová.
Richard Stanke je v rozprávkach favoritom
Na počiatku vzniku rozhlasovej hry stojí dramaturg, ktorý určí základné stavebné kamene a postúpi svoju predstavu autorovi. Výber autora a následná tvorba textu predstavuje 50 percent úspechu. Autor dáva hre aj prvotnú zvukovú podobu. Do scenára opíše zvuky, ktoré by si v jednotlivých častiach predstavoval. Po finálnej dohode dramaturga s režisérom putuje text do štúdia na nahrávanie, čím sa dostávame do druhej fázy procesu tvorby rozhlasovej hry. Tam zohrávajú dôležitú úlohu herci, ktorých si vyberá režisér na základe niekoľkých kritérií.
V závislosti od charakteru postavy sa odvíja vek herca a jeho hlasové predpoklady. „V rozprávkovej hre je to úplne špecifické, pretože tam obsadzujeme podľa toho, akí sú herci šikovní. Napríklad vieme, že Richard Stanke vie zahrať všetko – aj dvere, aj papagája, takže je tvárny vo svojich kreáciách a je isté, že keď ho obsadíme na ježibabu, tak nám ju dobre zahrá. Dokáže meniť hlas a vie to spraviť dobre aj výrazovo,“ prezradila Grečnárová.
Sú však aj prípady, keď známi herci so silným hlasom svoju rozhlasovú úlohu nezvládnu. „Existujú aj takí herci, ktorí sú aj známi, aj veľmi obľúbení, ale v rozhlase im to bohužiaľ nejde. Keď sa stratí vzhľad a všetko okolo, zostane len mikrofón a zrazu zistíte, že je nevýrazný, plochý a že to vôbec nejde, napriek tomu, že by sa nám zdalo, že to je hviezda a musí byť výborný. Hlas v sebe musí mať rôzne polohy, vrstvy. Je to veľmi ťažké,“ vraví Zuzana Grečnárová. Za najväčšie čaro rozhlasových hier považuje najmä to, že rozhlas dáva tvorcom široké pole pôsobenia, keďže nepracujú s obrazom a ponúkajú tak poslucháčovi ďalšie roviny fantázie a predstavivosti. Poslucháč však musí byť na počúvanie naladený.
Práve obmedzenie výrazových prostriedkov len na zvuk kladie vyššie nároky nielen na hercov, ale i na ďalších tvorcov rozhlasových hier. Aj dobrý divadelný režisér sa musí najskôr naučiť pracovať s rozhlasovou hrou. „Divadelný režisér, keď pracuje, tak má k dispozícii scénu a mnohé veci vyjadruje gestom, pohybom, mlčaním. V rozhlase sa nemôže veľa mlčať. Môže sa chvíľu mlčať, pretože keď mlčíme tri sekundy, tak ľudia začnú prepínať, že sa niečo stalo,“ dodala Grečnárová.
