Keď strelíš minulosť z pištole, vystrelí na teba budúcnosť z dela

Projekt k rezonujúcemu 70. výročiu Slovenského národného povstania inicioval Juraj Kukura, hru režírovala a synchronizovala Sláva Daubnerová. V autorskom kolektíve hry sú aj Pavel Kohout, Ľubomír Feldek, Martin Čičvák a ďalší. Každý z autorov znamená inú skúsenosť. Dramatický text Evy Maliti Fraňovej Veštby (SNP Oral History) vniesol do inscenácie pohyb a silnú emóciu materstva a očakávania.

Ako vyplýva z hry, téma SNP sa týka aj vašej rodiny – ponúkli ste tento námet divadlu Aréna sama?

Keď som prišla za riaditeľom Jurajom Kukurom a dramaturgičkou Zuzkou Šajgalíkovou s vlastnými návrhmi, oni mi porozprávali o svojom projekte a požiadali ma o text. No vopred ma upozornili, že už oslovili viacerých autorov, a nie všetky texty budú v inscenácii použité. Záujem zo strany divadla ma povzbudil, lebo téma SNP je prítomná v príbehu našej rodiny. Do Povstania boli zapojené moje dve tety, otcove sestry Flóra a Mira. Staršej z nich sa v banskobystrickej pivnici počas SNP narodil syn Fedor. Dnes už nežijú, aj s Fedorom sme sa pred pár rokmi rozlúčili. Keď som pátrala po ich povstaleckých príbehoch, stretla som sa so sesternicou Eugéniou, dcérou jednej z nich. Je síce len o niečo staršia odo mňa, ale pamätá si z detstva, o čom rozprávali dospelí. Táto „oral history“ (pojem som dala aj do podnázvu) sa už nedala doplniť konkrétnejšími informáciami, len dotvoriť. Ale na väčšiu umeleckú fikciu nebol priestor, text mal byť dosť krátky, veď aj zámer projektu – kompozícia z viacerých textov – bol iný.

V názve hry máte slovo veštby, ktoré by človek pri tejto téme nečakal…

Svoje Veštby som založila na vedomí, že SNP bolo vyjadrením vôle a odporu nášho obyvateľstva proti fašistickej diktatúre. V tomto zmysle som sa pokúsila v niekoľkých scénkach naznačiť, ako idea Povstania zrela vnútri slovenskej spoločnosti. Analýzy historikov už niekoľko rokov posúvajú týmto smerom predtým dosť jednostranný výklad. Napriek tomu som sa cítila trochu ako veštica alebo vyvolávačka duchov, aj preto som text takto pomenovala. (Motív veštenia je zakomponovaný najmä do prvej časti.) Veštenie je u nás vnímané ako ženská záležitosť. Veštci muži bývajú hádam už len meteorológovia predpovedajúci čoraz neistejšie počasie, prípadne politici predpovedajúci desaťnásobné platy… Cez veštenie som chcela do hry dostať ženský princíp, čo sa, myslím, zapáčilo dramaturgičke i režisérke. Ženský princíp obsahuje moment čakania (na narodenie dieťaťa), ktorý tu evokuje čakanie na vypuknutie Povstania. Celkovo som oceňovala „ženský rukopis“ inscenácie pod vedením režisérky Daubnerovej. Zdalo by sa, že vojnová tematika je výsadou mužov, ale osobité ženské videnie odkrýva jej nové alebo inak videné súvislosti.

Do deja vstupujú aj skutočné postavy – žena generála Viesta, generál Golian, redaktor Ivan Teren, spisovateľ Peter Karvaš. Škoda, že sú len v texte hry a na javisko sa tentoraz nedostali, ale aj tak – museli ste pozbierať odvahu, aby ste ich tak bezprostredne stvárnili?

O týchto historických osobnostiach existujú informácie v odbornej literatúre. Ja som použila útržkovitý materiál z vyrozprávaných spomienok na začiatok Povstania, ako sa udial v prostredí výletnej reštaurácie nad Zvolenom, na redakciu povstaleckého rozhlasového vysielača v Banskej Bystrici. Generál Golian skutočne sedel so spoločnosťou na Borovej hore a vypuknutím Povstania bol zaskočený, lebo prišlo pred termínom. A Ivan Teren i Peter Karvaš skutočne pracovali ako redaktori v slobodnom vysielači, kde vypomáhali aj moje tety. Postavy známych účastníkov SNP sa pre moje spracovanie stali faktami, na ktorých som mohla vystavať príbeh. Bol to teda akoby dokumentárny prístup k materiálu, lenže – ako upozorňuje názov – ide o dokument založený na veštení…

Sláva Daubnerová použila v celkovej kompozícii z vašej drámy iba motív ženy, ktorá má každú chvíľu porodiť. Sústredila sa najmä na emócie a vyjadrila ich hudbou a pohybom. Páčilo sa vám toto javiskové pretlmočenie?

V režisérkinej vízii sa motívy z môjho textu pretavili do pohybu, ktorým sa otvára celá kompozícia. V inscenácii ich je použitých viac, ako autorka som motívy vedela identifikovať, niekde je to len náznak a niekde veľmi výrazná nadväznosť. Napríklad, keď sa v závere predstavenia z pivnice, kam sa na začiatku moja rodiaca mladá žena skryla pred bombardovaním, s námahou vyškriabe iná mladá žena, doráňaná a nevládna, symbol zrodený z čistých ideálov Povstania, ale sprznený následnými manipuláciami politikov, a prednesie silný záverečný monológ. Žena má predstavovať slovenský národ, ktorý síce prešiel iniciáciou Povstania, no vinou deformovaného dejinného vývoja našej krajiny nemohol v konkrétnom čase dozrieť na moderný, emancipovaný národ. Režisérka Daubnerová sa o inscenácii v súvislostiach dejín Slovenska vyslovila, že má ukázať Povstanie ako emancipačný akt. Pre mňa je dôležitá ústredná idea predstavenia. Popri tom, aké miesto obsadí môj text v celej skladbe hry, ma zaujímal celkový výsledok, ktorý sa vydaril. Vzniklo myšlienkovo nezávislé dielo, čo miestami groteskne pomenúva aj negatíva, pre ktoré sa idea SNP v masovom povedomí mohla dosť znehodnotiť.

Stotožnili ste sa aj s výberom hercov a so scénou?

Esteticky vynikla funkčná scéna – monumentálna a zároveň minimalistická. Martin Kotúček do nej navrhol stavbu, ktorá sa rôzne obmieňa, raz je z nej mestská vila, potom zemľanka, inokedy zas monument slávy. Z hereckého obsadenia som obdivovala najmä herečky z banskobystrického Divadla na rázcestí – Máriu Šamajovú, ktorá predstavovala aj ženu pred pôrodom z mojej časti, a Marianu Mackurovú. Ale aj Slávu Daubnerovú, ktorá si zahrala vo svojej autorskej časti s názvom Partizánka. Páčili sa mi mužskí predstavitelia úloh, napríklad Martin Hronský ako pohlavár prvej vlády komunistov Klement Gottwald, alebo Tomáš Vravník so svojou rockovou variáciou piesne Leonarda Cohena v preklade Ľubomíra Feldeka, a vlastne všetci herci. Hviezdou bol Vladimír Sadílek, ktorý do inscenácie vniesol osobitý rozmer, s výzorom Krista a v Kristovom oblečení vyzeral ako symbol večného muža. Vyrovnali sa mu len na rôzny spôsob rozhýbané sochy-symboly v podaní všetkých troch herečiek.

Celý text vašej hry je v bulletine k predstaveniu, ktorý je vlastne knižkou. Obsahuje všetky hry, ktoré napísali pre divadlo Aréna na Kukurovu výzvu Pavel Kohout, Peter Lomnický, Ľubomír Feldek, Martin Čičvák, Michal Hvorecký, Sláva Daubnerová. Ako ste sa cítili v tejto spoločnosti?

Vážila som si výzvu Juraja Kukuru, a najmä to, že sa nebál zveriť divadelné spracovanie vážnej a zložitej témy, akou je SNP, mladým divadelným tvorcom. To oni určovali výber textov, spôsob vytvorenia kompozície i celé jej umelecké a ideové vyznenie. Nepredpokladám, že šlo o vopred premyslený zámer, no bola to zo strany divadla prinajmenšom dobrá intuícia. Reflexia kontroverzných, nedopovedaných stránok našich dejín od mladých intelektuálov a umelcov môže reálne prispieť k tomu, aby sme začali fungovať ako normálna, zdravá spoločnosť – bez predsudkov, predpojatostí, donekonečna rozjatrovaných rán a iracionálnych pocitov. Vravím to aj preto, že niektorí (najviac sami mladí) si myslia, že najlepšie by bolo spraviť za minulosťou čiaru a žiť len pre súčasnosť, s vyhliadkami do budúcnosti. Ale ako hlása čínske príslovie: „Keď strelíš minulosť z pištole, vystrelí na teba budúcnosť z dela…“

Máte skúsenosti s viacerými režisérmi – kto sa najviac priblížil pri inscenovaní vašich hier vašim predstavám? Nahneval vás niekto?

Existuje známe pravidlo, že pre dramatika je najlepšie po vytvorení diela nemilosrdne prestrihnúť pupočnú šnúru. Vtedy je dokonca pravdepodobnejšie, že po hre siahnu divadlá. Každý autor to však nedokáže, lebo literáti – aj dráma je literatúra – sú upnutí na slovo, odmietajú vzdať sa svojho slova v prospech režiséra. Na druhej strane, ak je režisérova vízia dobrá, autor sa zmenám prispôsobí celkom rád. Za prejav profesionalizmu pokladám, keď režisér svoju predstavu diskutuje s autorom a nedovolí si do textu len tak zasahovať. Podobný rešpekt som zažila v New Yorku, kde režisérka Marcy Arlinová pri príprave scénického čítania mojej hry Krcheň Nesmrteľný so mnou konzultovala všetky detaily a nebolo to len preto, že niečomu nerozumela. U nich sú dramatickí autori vo veľkej vážnosti a s rovnakou vážnosťou sa pristupuje k ich textom.

A na Slovensku?

Na Slovensku som sa s takýmto prístupom stretla u režiséra Romana Poláka, ktorý ma pri príprave inscenácie Krcheňa Nesmrteľného v SND akceptoval ako partnera a vo svojej interpretácii sa snažil o vernosť voči môjmu textu. Celkovo sa mi zdá, že dekonštruovania dramatických textov, aké vídame v divadlách, sú opodstatnené, keď ide o známe, hlboko zažité a hrané hry. Wiliam Shakespeare by sa určite potešil, keby uvidel niektoré režijné adaptácie svojich drám, napríklad od Petra Brooka či iných režisérov. Nie je to však vhodný prístup k textom novým, neznámym. Niečo podobné som len ťažko „predýchala“ pri prvom uvedení Krcheňa Nesmrteľného v martinskom Divadle SNP (dnes Komornom divadle), keď som po dramaturgických a režijných úpravách miestami na javisku nespoznávala vlastnú hru. Pravda, dnes si uvedomujem, že som vtedy bola priveľmi upnutá na svoj text. Ako autorka si predstavujem ideálneho režiséra, ktorý je schopný rozpoltiť sa na toho, čo s rešpektom načúva môjmu textu a na toho druhého, ktorý vytvorí, hoci aj diktátorsky a uzurpátorsky, kvalitné predstavenie.

Máte skúsenosti aj s inscenovaním vašich textov v prekladoch, a to či už v podobe dramatickej, alebo ako javiskové čítanie. Kde všade už vaše hry zazneli a ako vyznievali? Vzďaľujú sa vám vaše hry, keď sú preložené?

Absolvovala som v zahraničí viacero scénických čítaní a predstavení. Bolo to napríklad s Krcheňom Nesmrteľným vo francúzskom Orléanse a v Moskve, hra Jaskynná panna sa prezentovala na festivaloch v hamburskom Schauspielhause a vo viedenskom divadle Brett, na milánskom a rímskom divadelnom festivale zase Vizionárov sen. V Ríme hru naskúšala divadelná skupina z Neapola a mladá režisérka sa rozhodla použiť neapolské nárečie. Zaujalo ma, že cez takéto jazykové ozvláštnenie sa moja vec Talianom asociovala s poetikou diel známeho talianskeho dramatika a scenáristu Eduarda de Filippa.

Krcheň Nesmrteľný zaujal v rôznych krajinách tým istým, alebo si z neho vyberali všade niečo iné? Pochopili všade vaše posolstvo?

Áno, v širšom medzinárodnom kontexte asi najviac zarezonoval Krcheň Nesmrteľný. Napríklad v Moskve sa už schyľovalo k jeho realizácii v Divadle Armena Džigarchaňana, no nakoniec „motyka nevystrelila“. Mala som možnosť absolvovať scénické uvedenie Krcheňa Nesmrteľného v New Yorku, kde americká režisérka Arlinová v divadle Immigrants' Theatre hru obsadila hercami rôznych národností, postavy stvárňovali Indiánka, Číňanka, Kubánec, Portoričan atď., čo vytváralo osobitý kolorit. Mimochodom, hlavného hrdinu zahral známy newyorský filmový a televízny herec Tibor Feldman, ktorý sa narodil v Michalovciach, a hoci po slovensky nevedel, zaspieval mi východniarsku ľudovú pesničku, čo bolo veľmi milé. Američanov v hre oslovila téma incestu. Vnímali ho cez problematiku násilia v rodine, trochu menej cez súvislosti spoločenského vývoja našej krajiny, na ktoré som chcela poukázať. S Marcy Arlinovou sme nadviazali aj ďalšiu spoluprácu. V banskobystrickom Divadle na rázcestí začala pripravovať s herečkou Evou Dočolomanskou moju monodrámu Zuzana a starci paparazzi.

Krcheň Nesmrteľný mal v máji premiéru aj v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove v naštudovaní mladej režisérky Aleny Lelkovej. Ako vám znie v rusínčine?

Je to vydarené predstavenie, páči sa mi režijná interpretácia i herecké výkony, pričom som ho už videla v roztopašnom, fantazijne „uletenom“ podaní a druhý raz pokojnejšie, disciplinované, koncentrované na myšlienky. Sú to dve polohy, medzi ktorými hra osciluje. Svoje dielo poznám a pri druhej návšteve som rozumela lepšie aj prekladu, ktorého autorkou je Alena Blichová. Tak či onak mám k rusínčine prístup cez ruštinu, ktorú ako rusistka i prekladateľka ruskej literatúry slušne ovládam. Vidím, že vďaka interpretáciám a prekladom akoby sa hra nabaľovala, rástla. Nejde len o jazyk. Záverečnou scénou v Krcheňovi je v mojej predlohe tanec chóru nebožtíkov, ako ozvena umenia východoeurópskej moderny. Režisérka Lelková na pozadí mojej predstavy vytvorila inú – nechala hercov v duchu avantgardy zacvičiť spartakiádnu zostavu, čo pokladám za zaujímavú aktualizáciu.

Ako napĺňajú vaše hry naši herci? Páčia sa vám? Chápu vás?

Každý, kto príde do styku s divadlom, zákonite hercov obdivuje a má ich rád, v tom nie som výnimkou. Práve herci, hoci bývajú neraz veľké individuality, stávajú sa vďaka svojej profesii nepopísanými stranami, ktoré sa nechajú naplniť vaším textom, myšlienkami a predstavami, vteľujú sa do predpísaných postáv. Dramatik si musí hercov vážiť o to viac, že majú vyvinutý cit pre javiskové slovo a dokážu sa nielen zžiť s jeho textom, ale mu aj vdýchnuť život. Od hercov som dostala niekoľko poklôn, spojených s ich cítením jazyka. Napríklad, keď režisér Marián Amsler skúšal v Štúdiu 12 Jaskynnú pannu, vyznala sa mi Božidara Turzonovová, ktorá tu stvárňovala matku, ako sa jej páči jazyk a poetika mojej hry, niektoré dialógy prirovnávala k textom L + S zo 60. rokov. Nevzpieram sa tomu, spomínam si, že sme na strednej škole kultové texty Lasicu a Satinského priam hltali a so spolužiačkou sme vystúpili s ich „scénickým čítaním“ (bola som Satinským.). No pani Božidara mi dala ešte jeden podnet na rozmýšľanie, keď ma upozornila, že nemám čakať veľa, lebo hre ľudia zatiaľ nebudú rozumieť. Povedala doslova, že je to ako keď sa človek s jasným vedomím prihovára opitému, čas tejto hry podľa nej ešte len príde. Uvidím, či sa naplní jej „veštba“…

Vy ste dramatička, ale dnes žijeme dramatické časy ako také. Ako sa v takýchto podmienkach píšu hry a próza? Ste aj prekladateľkou z ruštiny… Padá tieň medzinárodných konfliktov aj na umeleckú pôdu?

Divadlo je zvláštnym spôsobom prepojené s politikou a filozofiou, možno viac ako ostatné umenia. Z hľadiska dramatickej tvorby tak vzniká priestor pre filozofické, myšlienkovo pojaté hry, čo však neznamená, že by sa také diela museli tváriť veľmi múdro. Oveľa dôležitejšia mi pripadá irónia a hlavne „hravosť“, ktorú umožňuje pri reflexii vážnych tém práve divadlo. Naša doba – napokon, ako takmer každá iná – neprináša len pozitívne momenty a tie negatívne sa, žiaľbohu, nejako rozmnožili… Venujem sa profesionálne ruskej literatúre, z ktorej som preložila diela vynikajúcich autorov. Je mi viac ako blízka, cením si ju aj preto, že dokázala celý svet nadchnúť svojím humanizmom, ľudskosťou. Stačí uviesť mená spisovateľov ako Dostojevskij či Tolstoj, no je ich oveľa-oveľa viac. Prednedávnom som čítala eseje nobelistu Thomasa Manna. Bol to pravý predstaviteľ západného sveta, a to v jeho najlepšom duchovnom aspekte. V roku 1950 v čase rozvirujúcej sa studenej vojny medzi Západom a Ruskom, ako sa zo zotrvačnosti hovorilo ZSSR, sa tento nemecký spisovateľ na univerzite v Chicagu k nej vyslovil práve cez svoj vzťah k ruskej literatúre, ktorú pokladal za najhumánnejšiu na svete a dával jej prívlastok „posvätná“. A rozvíjajúc svoje myšlienky, sa ďalej pýta: „Kto by chcel Rusku, večnému Rusku, upierať ľudskosť?“ Pod tieto jeho slová by som sa podpísala aj dnes.