Pri bábkach a deťoch sa nestarne

10.12.2014 16:00
Vianočná pohľadnicwa, predstavenie BBD
Bratislavské bábkové divadlo v týchto dňoch cestuje po škôlkach s predstavením Vianočná pohľadnica. Autor:

Nerodia sa tam hviezdy ani boháči. Mladé talenty často dlho nevydržia a utekajú - napríklad aj do televíznych seriálov. Kto v bábkovom divadle predsa len ostáva, robí to zvyčajne z úprimnej túžby tvoriť pre tých najmenších.

Odmenou je mu napríklad aj večná mladosť, tvrdí Ján Brtiš, dlhoročný riaditeľ Bratislavského bábkového divadla, ktoré sa môže pochváliť viac než polstoročnou históriou plnou domácich aj medzinárodných úspechov. K tým najnovším patrí napríklad trofej z festivalu v exotickom Bangkoku, kde súbor získal v silnej konkurencii jedno z hlavných ocenení.

Experimenty aj tradície

Víťazná inscenácia z Thajska sa volá Naozaj alebo o chlapcovi, ktorý kreslil. V domácom prostredí však zďaleka nie je tou najobľúbenejšou. „Ako sa zvykne hovoriť, doma nikto nie je prorokom. Slovenskí diváci najviac chodia na Prasiatka sa vlka neboja, lebo to je názov, pod ktorým si každý vie predstaviť známu rozprávku. Láka teda najmä samotný titul, na originálnejšie a neraz aj kvalitnejšie kúsky divákov presviedčame ťažšie.“ Rekordmanom v obľúbenosti však je muzikál Princezná Kukulienka – s 500 reprízami sa zapísal aj do Slovenskej knihy rekordov, dnes ich má ešte viac. „Mali sme ešte vyššie rekordy – niektoré predstavenia sa odohrali hádam aj 700– krát. No vyradili sme ich z repertoára, skôr než bola možnosť ich zapísať,“ vraví riaditeľ.

Hoci sú staršie kúsky nadčasové a stále obľúbené, k prioritám divadla patrí tvoriť stále nové predstavenia. Bratislavský samosprávny kraj, ktorý je zriaďovateľom divadla, prispieva na dve premiéry ročne. V praxi sa však súbor pokúša vyprodukovať každý rok najmenej tri až štyri novinky. Všetko sa zväčša začína u dramaturgičky, ktorá po porade s tvorivým tímom predkladá návrhy umeleckému vedeniu. Keď sa z nich vyberú tie najlepšie, ale aj najvhodnejšie vzhľadom na nároky na financie či obsadenie, hľadajú sa výtvarníci, hudobníci, pohybová spolupráca aj režisér z radov externých spolupracovníkov. Takto sa divadlo vyhýba stereotypom – každý do súboru prináša svoj svieži pohľad a prístup. Expertom bol v tomto smere režisér Jozef Bednárik, ktorý v rokoch 1985 až 2007 v divadle vytvoril viacero prevratných a veľkolepých inscenácií. „Aj v mladej generácii sa neraz objavujú experimentátori, neradi by sme však zabudli aj na naše poslanie udržovať bábkarské tradície v klasickej podobe,“ vraví Brtiš.

Po vypracovaní dramatizácie a prípravy prvej textovej predlohy prichádza na rad výtvarník. Jeho kreativite sa medze skutočne nekladú – scéna, ktorá je spoločným priestorom pre pohyb bábok aj hercov, by napokon mala v detskom divákovi čo najviac podnecovať predstavivosť. „Zo šuplíkov sa stávajú postieľky, z rámu od slnečníka eskimácke iglú a tak ďalej,“ uvádza riaditeľ niekoľko veselých príkladov. Neraz sa však scéna stáva aj zdrojom starostí – v minulosti sa napríklad stalo, že výtvarníci podcenili rozmery bábok a tie nemohli prejsť primalými vrátami. Dnes už je spomienka na to, ako sa kulisy museli počas predstavenia zdvíhať do vzduchu, našťastie, skôr úsmevná.

Od princeznej až po žabu

V divadelných dielňach sa rodia hlavní aktéri predstavenia – bábky. „Nie sú už z lipového dreva, ako to bývalo kedysi, používa sa tvrdený polystyrén, s ktorým sa oveľa ľahšie pracuje aj manipuluje. Ručičky a nožičky však z dreva ostávajú, a tak je aj ich klepot po javisku stále rovnaký.“ Hoci bábkové divadlo patrí k umeleckým remeslám s veľkou historickou tradíciou, technickému pokroku sa divadlo rozhodne nebráni. „My už len čakáme na to, až sa k nám dostane prvá 3D tlačiareň,“ vraví s úsmevom Brtiš. Realita však výstrelkom príliš nepraje – divadlo dokáže hospodáriť produktívne a bez dlhov, no za cenu skromnosti. Na nedávnu výpravu do Thajska napríklad šetrili dva roky a nejedna podobná príležitosť im už aj utiekla. Podľa riaditeľa na tom však ani vo svete nie sú bábkari oveľa lepšie – v tvorbe pre deti je peňazí všade spravidla menej než v tej pre dospelých.

Rozpočet divadla tvoria najmä dotácie a príležitostné granty či sponzorské dary. „Zo samotných tržieb by sme neprežili, hoci máme neraz vypredané. Nemôžeme si však pýtať horibilné vstupné – sme radšej, ak deti prídu za menej, ale viackrát. Vnímame to tiež tak, že sa cez nás rodičom v takejto príjemnej forme vráti aspoň zlomok daní,“ vraví riaditeľ. Okrem víkendových predstavení pre rodiny hrajú cez týždeň aj pre skupiny z materských či základných škôl. Aj to je forma, akou zážitok sprostredkovať aj tým, ktorých rodičia do divadla nevezmú. Samostatnou kategóriou sú potom škôlkohry, teda predstavenia, ktoré cestujú priamo do materskej školy. „K tomuto nás vlastne donútil nový trend – rozšírilo sa, že si dnes už všelikto privyrába vystupovaním po škôlkach. Niekedy je však tá úroveň naozaj nízka. Rozhodli sme sa teda ponúknuť aj túto formu a každú sezónu pripravujeme aspoň jednu škôlkohru.“ V týchto dňoch napríklad po škôlkach cestuje hra Vianočná pohľadnica, ktorá je plná smiešnych aj dojemných príbehov o priateľstve a blízkosti. V kamennom divadle zase sviatočnú atmosféru dotvára predstavenie Mikulášske čaro.

Neveľké honoráre, malá spoločenská prestíž, okrem hrania, spevu a tanca navyše nutnosť ovládať bábky… To sú časté dôvody, prečo sa mladým hercom pri bábkach zvyčajne ostať nechce. Riaditeľ Ján Brtiš to celkom chápe a ich aktivitám mimo bábkarského súboru nebráni. „Práve naopak, svojimi skúsenosťami v činohre či pred kamerou zvyšujú aj kvalitu svojej práce tu u nás.“ Existujú však aj takí, ktorým sa práca s detským divákom natoľko zapáči, že ju už neopustia. „Naša najstaršia ženská členka má napríklad 64 rokov. Začínala ako princezná Kukulienka, dnes už v rovnakej hre hrá len žaby – ale tak to u nás chodí a verte, že je to príjemné starnutie. My v skutočnosti nestarneme, veď sa stále hráme,“ vraví Brtiš s úsmevom. Už teraz sa teší do nového roka, v ktorom Bratislavské bábkové divadlo prinesie napríklad aj originálnu cestovateľskú inscenáciu Prstom na mape alebo „fantasy“ na spôsob Pána prsteňov s názvom Mio, môj Mio. Od 10. januára ho však nájdete na dočasnej adrese – v divadle Malá scéna STU. Jeho domovská budova na Dunajskej ulici sa konečne dočká vytúženej rekonštrukcie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ako sa robí #seriál denníka Pravda #bábkové divadlo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku