Pri tejto príležitosti vyšla nedávno kniha z pera jeho spoluzakladateľa Viliama Klimáčka s názvom GUnaGU… GUnaGU? GUnaGU! Dramatik, básnik, prozaik, režisér, scenárista a herec v nej vedie rozhovor sám so sebou, aby pripomenul nielen to, ako s Ivanom Mizerom založili amatérske divadlo, ktoré sa za roky svojho pôsobenia zmenilo na profesionálne a stalo sa doslova kultovým.
Cez spomienky približuje aj jeho tridsaťročnú cestu k súčasnosti cez tri desiatky vybraných hier. Od Vestpoketky, ktorou vzdali s Ivanom Mizerom hold Voskovcovi a Werichovi (,,Som ešte z generácie, pre ktorú V+W neznamená značku auta") až po Nízkotučný život (,,Keď som dosiahol 124 kilogramov živej váhy a stal som sa najťažším slovenským dramatikom, vážne som sa nad sebou zamyslel.")
Svojmu opytujúcemu sa alter egu dlho odmieta oceňovaný dramatik odpoveď na otázku, či malo divadlo na začiatku nejaký umelecký program. Naveľa pripustí, že krátky manifest predsa len existoval. Znel: Realizmus na javisku / Je hnusný netvor / Preto v duchu realizmu / NETVOR. „My sme vtedy boli anarchisti, viac nás tešil dadaistický nálet na publikum a o posolstvo súčasníkom či nedajbože budúcim generáciám nám vôbec nešlo.“ Napriek tomu vždy citlivo reagovalo na fenomény doby.
Osídla mladého muža, Bigbít, Caligari, Pressburger Blut, Barbarela, Argentína, Lara… Medzi vybranými hrami nechýba, samozrejme, ani kultová English is easy, Csaba is dead. „Mňa nevypočítateľnosť publika baví. Ľudia si vždy vyberú sami, čomu dajú prednosť, je nebezpečné chcieť sa im zapáčiť. Nikdy som vedome nekalkuloval, či téma zaberie, bez toho, aby bavila mňa.“ Každá hra otvára aj nedivadelné balíky spomienok. Z rozprávania o Lare, inšpirovanej počítačovými hrami a internetom, sa stáva dobrodružstvo sťahovania divadla „z pivnice do pivnice“ na novú adresu. „Ľudia nás stále hľadali v Čiernom havranovi, kam sme jednostaj vylepovali oznamy, že hráme v novom priestore, no nejaké dobré duše to pravidelne strhávali. Trvalo asi pol roka, kým si diváci navykli chodiť na novú adresu.“ Ožije však aj spomienku na záplavu vody, ktorá nový priestor vytopila deň pred premiérou.
Až takmer na samom konci knihy odkrýva Viliam Klimáček tajomstvom záhadného slova GUnaGU. Takmer tri stovky strán, vizuálne členených fotografiami a graficky skvele upravených, čitateľ hravo prelúska. Na svoje si prídu dokonca aj tí, ktorí nepatria k obdivovateľom jubilujúceho divadla. Kniha je totiž napísaná nesmierne pútavo, veď autor je majstrom slova. A hoci chytí človeka ako výborná detektívka, možno ju otvoriť na ktorejkoľvek strane a začítať sa. Jedinečný zážitok ho už nepustí.
