Prečo považujete Františka Švantnera za jedinečného autora, ktorého tvorba predchádza aj Márqueza?
Mám pocit, že tento slovenský autor je ešte oveľa silnejší ako Gabriel García Márquez. Fascinoval ma už v okamihu, keď sme jeho diela mali ako povinné čítanie. Aj potom, keď som už ako mladý režisér vstupoval do života.
Čím vás tak očaril?
Prvú adaptáciu a réžiu jeho Nevesty hôľ som robil v martinskom divadle už v roku 1986. Pred pár rokmi som adaptoval medzi inými autormi lyrizovanej prózy Švantnera aj v Piargoch, ktoré som inscenoval v nitrianskom divadle. Mám pocit, akoby sa mi teraz celý oblúk uzatváral. Teraz budem vtipný a ironický sám k sebe – ako keby sa mi temný eroticko-pudový oblúk uzatváral…
Vysvetlíte to?
Mám päťdesiatsedem rokov, takže inscenácia je akýmsi zhrnutím všetkých dobrodružstiev, ktoré som prežil vo svojich predstavách, o fatálnych ženách a temných silách. Je to svet, ktorý som si v sebe niesol celý život. Svet rozporov a túžob po láske. Ale aj o tom, že láska sa vždy strácala a žena mala množstvo podôb, niekedy vyzerala ako anjel a niekedy ako diabol. Že by išlo o zúčtovanie s citovo-erotickým svetom? Neviem, ak by to tak bolo, čo budem robiť ďalej?
Zdôrazňujete, že zámerne ste svoju prvú dramatizáciu teraz nečítali…
Nechcel som nič opakovať. Chcel som sa dať ovplyvniť iba svojím momentálnym životným pocitom a vzťahom k predlohe. Zvláštne bolo, že som naozaj okrem niekoľkých vizuálnych obrazov zabudol na všetko. Vôbec si nepamätám jednotlivé situácie prvej dramatizácie, vytváral som úplne novú. Bol som slobodný.
Nechceli ste, aby vám minulosť zväzovala ruky?
Nie som racionálny typ, aby som si povedal: vtedy som do inscenácie nedal toto, tak teraz dám. Alebo: to bola pekná veta, teraz k nej pridám ešte inú. Text ma musí ovplyvniť a zasiahnuť. Vtedy ma ovplyvnil tak, teraz, dúfam, úplne inak.
Na plagáte láka do divadla nahá žena. Je nahota marketingovým ťahom?
Nie. Nahoty bude v inscenácii dosť, ale verím, že je skôr poetická a vzrušujúca, nie vulgárna. Svet, do ktorého sa dostaneme, je nahý svet našich predstáv a podvedomých túžob.
Foto: Robert Hüttner
Ako mladý avantgardný režisér ste Nevestu hôľ interpretovali výtvarnejšie a lyrickejšie. Prečo ste tentoraz zvolili dramatickejšie vyznenie?
Myslím si, že na správnych miestach je rovnako lyrická ako inscenácia spred rokov. Oproti nej je v súčasnom predstavení omnoho viac krutosti, omnoho viac dramatickosti najmä preto, že za tých tridsať rokov som niečo prežil. Človek teda vidí život omnoho výraznejšie a reálnejšie. Kým v prvej dramatizácii som príbehy nedopovedával, tentoraz som navrstvil niekoľko poschodí príbehov. Švantner ich neuzatvára, ani ja nie, ale v aktuálnej dramatizácii sú ďalšie roviny novely omnoho konkrétnejšie.
Niektoré postavy ste dokonca dopísali…
… napríklad postavu bačovej ženy ako kontrast žiarlivosti oproti žiarlivosti hlavného hrdinu Libora. Ten sa vracia do dediny, v ktorej ako mladý prežil veľkú lásku. Zabudol však, že sa zmenil nielen on, ale aj objekt jeho túžby. Tentoraz som písal text s inou vášňou.
Na javisko ste dostali všetky živly, vodu, oheň, búrku i vietor. Zdá sa, že najmä voda patrí k obľúbeným prvkom vašich inscenácií.
V tých sto päťdesiatich inscenáciách, ktoré som doteraz urobil, som niektoré prvky použil mnohokrát. Vodu nielen v Marivauxových Dotykoch a spojeniach, ale aj v Hauptmannových Potkanoch, aj v Kráľovi Learovi, ktorého som inscenoval v Brnianskom národnom divadle. V Národnom divadle v Prahe, kde som inscenoval Claudelovu Saténovú črievičku, som napustil bazénom celé proscénium, čo bola veľmi zvláštna situácia. Vodu a bazén používam vtedy, keď mám pocit, že má presahy k predlohe. Tu je to základný a, myslím, aj veľmi zmysluplný prvok.
Nevesta hôľ trvá bez prestávky tri hodiny. Neviete robiť kratšie inscenácie?
Bačovu ženu Ivana Stodolu, ktorá bude mať premiéru 28. a 29. marca v Štúdiu Slovenského národného divadla, sa pokúsim urobiť krátku (smiech).
V čom vidíte aktuálnosť príbehu, ktorý autor písal v roku 1944?
Pohybujeme sa v zabehaných stereotypoch. Človek chce mať vzťah, chce mať niekoho pri sebe, chce milovať, lenže v našom súčasnom svete je všetko nesmierne povrchné. Švantner však ide do hĺbky. Do hĺbky túžob a kontrastu medzi pohlaviami. Zuna ako femme fatale sa nakoniec nepoddá predstave horára, žije si vlastný život. To sú veci, ktoré vie citlivý divák odčítať aj zo súčasného sveta. Nerozprávame však o tom marketingovo, ale naozaj hlbinne cez Švantnerov jazyk a jeho postavy.
Aké miesto patrí Neveste hôľ v slovenskej sezóne SND?
Je výborné, že okrem realistických titulov máme aj túto lyrizovanú prózu, čo vytvára predstavu o farbitosti našej dramatickej spisby a jej nemonotónnosti. To hovorím ako riaditeľ Činohry SND. A ako režisér inscenácie dodávam, že pre mňa je Nevesta hôľ naozaj čosi magické.
