Román Polák sa v poslednom období sústreďuje najmä na inscenovanie dramatizácií výpravných prozaických predlôh. Tentoraz však neostal len pri funkcii režiséra, ale vrcholné dielo slovenského naturizmu sám previedol do dramatickej podoby. V prepise sa sústredil predovšetkým na živelnosť, pudovosť až beštiálnosť Švantnerových postáv. Zároveň viaceré dejové linky oproti autorovi rozšíril či dopovedal (Liborova matka, Bača a jeho žena). To má však za následok zdĺhavosť inscenácie. K svojmu textu si Polák pravdepodobne zachoval priveľkú úctu a v inscenácii sa tak pravidelne striedajú dramaticky vygradované scény s tými tlmenejšími až monotónnymi. Preto tempo v závere upadá do jednoliatosti a bezfarebnosti.
Režisér podporil motív krutosti a zároveň podmanivosti nespútanej prírody. Tmavo ladenú scénu Pavla Boráka tvorí "len“ naklonená plošina v centre javiska. Tú obkolesuje voda, ktorou sa musia herci doslova brodiť. Medzi najsilnejšie momenty patria práve tie, kde režisér využil javiskovú ilúziu živlov – oheň a viaceré podoby vody (od hmly cez prameň až po vodopád). To všetko pôsobivo dopĺňa atmosférotvorná hra svetla a tieňa či mysticky sugestívna sláčiková hudba Andreja Kalinku. Ak teda niekedy text znie priveľmi epicky, javisková technika vyvažuje požadovaný dramatizmus a koncentruje tému človek verzus príroda.
Dano Heriban a Petra Vajdová ako titulná dvojica Libor a Zuna musia zápasiť najmä s literárnosťou replík. Obzvlášť Heribanov, inak autentický, prejav v množstve nedramatického textu miestami stráca údernosť. Vajdová ako neskrotná nevesta hôľ nemá priestor na zreteľný dramatický oblúk, ale zato do herectva vehementne transponuje pre Zunu príznačné atribúty – tajomnosť, vášnivosť a nepoddajnosť.
Milan Ondrík do postavy Neznámeho vtelil zas koncentrovanú živočíšnosť, mysterióznosť a nevyspytateľnosť. Aj na malom priestore sýtym vnútorným dramatizmom pretlmočili osud dvoch matiek Soňa Valentová a Gabriela Dzuríková. Obe cez civilný tragizujúci tón kreovali životom bičované prosté ženy. Božidara Turzonovová dokázala aj v krátkych výstupoch vecne a pritom celistvo vypovedať tému nešťastnej a pod povrchom citom pulzujúcej Bačovej ženy. Zuzane Kocúrikovej ako jej Sestre sa to podarilo najmä v poslednom, triezvo artikulovanom monológu, kde už plnšie vynikla dovtedy potlačovaná dráma postavy.
Nevesta hôľ je ďalšou solídnou inscenáciou v repertoári SND. Zaujme nielen témou, výkonmi, ale aj vizuálom a prácou s ním. No niekedy aj ten najčistejší pramienok dramatickej situácie prehluší riava epického textu.
Hodnotenie Pravdy: 3/5
František Švantner: Nevesta hôľ / adaptácia a réžia: Roman Polák / scéna: Pavel Borák / kostýmy: Peter Čanecký / hudba: Andrej Kalinka / hrajú: Dano Heriban, Petra Vajdová, Milan Ondrík a ďalší / premiéra: 31. januára 2015 v Sále činohry SND
