Soňa Červená: Smútok po domove som si v emigrácii zakázala

10.02.2015 14:00
Soňa Červená, operná diva
Operná speváčka Soňa Červená. Autor:

"Odnaučila som sa zapúšťať korene. Chcem lietať, kým ma ponesú krídla,“ hovorí operná speváčka a herečka Soňa Červená.

Slová ako "nechce sa mi“ či "to je nepohodlné“ sú štíhlej a elegantnej osemdesiatničke cudzie. Po tridsiatich rokoch v emigrácii si vychutnáva potlesk publika v "zlatej kapličke“. Na javisko Národného divadla v Prahe ju totiž komunisti nepustili. Slovenským divákom sa predstavila v komornej opere Aleša Březinu Toufar – Mučiace hry a inscenácii Roberta Wilsona 1914.

S americkým režisérom Robertom Wilsonom, ktorý vás uviedol na scénu Národného divadla v Prahe, ste spolupracovali už v Hamburgu. Kde vás objavil?

Bol to osud. Asi mu o mne niekto povedal. Bola som totiž "preslávená“ aj tým, že ma režiséri radi angažujú. Vedeli, že okrem spievania som aj dobrá herečka. Práve som uvažovala, že s kariérou opernej speváčky skončím. Naposledy som vystúpila v opere Franza Schrekera Vzdialený zvuk v roku 1988 v Bruseli. Už v polovici 80. rokov ma Wilson pozval na audienciu s tým, že má pre mňa rolu. Vybrala som sa teda do Hamburgu a zostala tam desať rokov.

V hamburskom Thalia Theater vám však ponúkol úlohu v muzikáli…

Označenie muzikál je sprofanované. A myslím, že neprávom. Neexistuje žiadny dôvod ohŕňať nos nad akýmkoľvek hudobným žánrom. Vždy rozhoduje kvalita: hudby, textu, inscenácie aj výkonov.

Wilsonove muzikály mali od broadwayských produkcií ďaleko.

Rozhodne. Išlo skôr o psychologickú činohru, ktorú pretkávala krásna hudba. Nezaujíma ho význam slov či viet, ale vzťahy, nálady, svetlo a farby. Vytvára obrazy, je totiž veľký maliar a majster svetla. Inscenuje situácie, komponuje priestor, pohyb, zvuk aj ticho. Divákom len naznačuje, kade by sa mohla uberať ich fantázia. A núti ich premýšľať o tom, čo vidia.

Tom Waits bol autorom dvoch muzikálov: The Black Rider a Alice. Spoznali ste ho ako človeka?

Je majstrom svojho odboru, napísal pre mňa niekoľko skladieb, nie rockových, ale spevných. Waits bol veľmi milý a ústretový "pohodár“, samorast s hlavou večne v oblakoch. Účinkovanie v jeho muzikáloch nebol z mojej strany žiadny "pokles vkusu“.

Ďalším Wilsonovým autorom (muzikály Time Rocker a Poetry) bol Lou Reed. Prvé stretnutie s ním vraj bolo dosť nezvyčajné.

Bol úplne iný ako Tom Waits, skôr rebel. Keď sme v New Yorku hosťovali s jeho s muzikálom The Black Rider – mimochodom, mal veľký úspech – prišiel po jednom z predstavení do šatne riaditeľ Thalia Teather s tým, že ďalší muzikál bude pre naše divadlo komponovať Lou Reed. Najskôr si však chce všetkých, ktorí v tom majú spievať, vypočuť. A prosil nás, aby sme Reedovi zaspievali len jeho skladby, inú hudbu vraj počúvať nemieni.

Splnili ste riaditeľovu žiadosť?

Naučila som sa napochytro pieseň Cremation a s ďalšími spevákmi aj klaviristom sme dorazili do Reedovho ateliéru. Dlho sme naňho čakali a keď sa po polnoci konečne objavil, vyhlásil, že nenávidí spev a spýtal sa, kto bude prvý. V neprívetivej atmosfére som vstala, zaspievala, a keď som skončila, Lou Reed podišiel ku mne a pobozkal mi ruku.

Už na začiatku vašej kariéry bol muzikál. Divotvorný hrniec, ktorý si upravili Voskovec a Werich pre svoje Divadlo V+W. Ako ste sa dostali k hlavnej úlohe Kačenky?

Pani Wegenerová, ku ktorej som chodila na hodiny herectva, mi jedného dňa oznámila, že Voskovec a Werich hľadajú mladú speváčku a herečku do svojej novej hry. A poslala ma na konkurz. Rozhodla som sa zaspievať dve piesne Jaroslava Ježka. V tom najlepšom pribehol za mnou na javisko môj pes, ktorého som uviazala v zákulisí. Andulka, tak sa volal, sa asi odtrhla. Cítila som sa trápne, ale rolu Káče Maršálkovej som dostala.

Vodníka Čochtana hral Jan Werich. Rozumeli ste si na javisku?

Vždy sa snažil niekoho na scéne "odbourat“. Teda rozosmiať natoľko, že vypadne z roly. Ako šéf divadla mu potom udelil pokutu. Veľmi sa na tom zabával, ale on si robil vtipy zo všetkého a rád aj sám zo seba.

Naparil pokutu aj vám?

Keď sa na javisku smiať nechcete a nesmiete, tak sa nebudete. Ide o vec disciplíny, hoci jednoduché to rozhodne nie je. Po februári 1948 si už netrúfal na také ostré výpady ako predtým, jeho narážky boli vždy iné a skryté. Mojou úlohou bolo doviesť ho z improvizácií znova tam, kde sme potrebovali.

Po tom, čo Československo opanoval komunizmus, vám Werich ponúkal možnosť emigrovať. Prečo ste jeho ponuku neprijali?

Hrala som v jeho divadle každý deň. Keby som zmizla, predstavenie Divotvorný hrniec by som zničila, veď som v ňom hrala hlavnú rolu. Navyše, nemohla som opustiť matku, ktorá sa po vojne vrátila z koncentračného tábora. A manžel, ktorý sa stal triednym nepriateľom, lebo vlastnil továreň na čokoládu a mal kontakty na Západe, ušiel za hranice. Hoci som Werichovu ponuku emigrovať odmietla, vedela som, že za nejaký čas sa mi to podarí. No, tak celkom som to nevedela…

Komunisti Divadlo V+W zatvorili. Divotvorný hrniec však ako mimoriadne úspešné predstavenie preložili do Karlínskeho divadla.

Aby viac zarábalo, keďže v Karlíne bolo väčšie divadlo. Aj tam sme mali každý deň vypredané, Divotvorný hrniec som hrala hádam tristokrát. Zrazu som sa stala nesmierne populárnou, takže pre mňa to bol priam neuveriteľný začiatok. Keď sa neskôr Jan Werich z Karlínskeho divadla stiahol, prišli na scénu Vlasta Burian aj Oldřich Nový. Pre nich to bola ťažká doba, ale ako herci a komedianti chceli hrať. Viete, spisovateľ môže písať do šuplíka, sochár robiť sochy a odkladať ich na policiach svojho ateliéru, ale herec musí hrať a spevák spievať.

Prečo ste potom v roku 1952 prijali ponuku opery Janáčkovho divadla v Brne?

Vždy som túžila spievať v opere. Divadlo V+W bola vlastne len obchádzka. Voskovec a Werich boli moji prví šéfovia. Na ich scéne som po prvý raz pričuchla k divadlu a hneď ma „dostalo“. Ale keď mi Janáčkovo divadlo ponúklo angažmán v opere, neváhala som a rada som vymenila Prahu za Brno.

Nezaváhali ste ani o šesť rokov neskôr, keď prišla ponuka z východoberlínskej Štátnej opery?

Už na skúškach Ružového gavaliera v Brne, v ktorom som mala spievať Octaviána v druhej alternácii, presadil hosťujúci režisér, aby som robila premiéru. Prišli si ju pozrieť aj poprední východonemeckí kritici. Môj výkon ich asi zaujal, pretože na mňa upozornili berlínsku Štátnu operu. Končila sa moja šiesta sezóna v Brne, keď mi prišla ponuka na dvojročnú zmluvu do Berlína. Šéf mi oznámil, že si musím vybrať, buď ostanem, alebo navždy odídem. Politika v Československu bola zúfalá, moja matka zomrela vo väzení na Pankráci a ja som sa skutočne bála o život. Bez váhania som teda vtrhla do Berlína.

Čo vás tam čakalo?

V tom čase bola opera vo východnom Berlíne už medzinárodnou scénou, na ktorej vystupovali aj zahraniční umelci. Našťastie pre moje hlasivky som tam začínala s barokovou hudbou, spievala som Mozarta, Händla, Monteverdiho, Glucka… Išla som síce do rizika, ale tri roky som tam mala možnosť spievať najkrajšie mezzosopránové a altové úlohy a zakrátko sa vypracovať. No keď sa začala vyostrovať politická situácia, aj s "medzinárodnosťou“ Štátnej opery vo východnom Berlíne to išlo dolu vodou.

Začali stavať berlínsky múr, oddeľujúci východ a západ. Začiatkom januára 1962 ste prešli posledným otvoreným priechodom pre cudzincov.

Len s kabelkou a so psíkom. Žiadne kufre, pretože by to bolo nápadné. Zanechala som za sebou všetku slávu, ktorú mi v Berlíne dávali najavo. Aj byt a zariadenie, rovnako ako predtým v Prahe. Toľkokrát som v živote o všetko prišla, že neľpiem na žiadnom mieste či kuse nábytku. V aute som však mala jednu knihu, hádajte, akú? Eseje Pavla Eisnera Chrám a tvrz o češtine! Hovorila som si totiž, že keď už mi vzali domov, vlasť, rodičov aj priateľov, rodnú reč si vziať nenechám. Ako počujete, stále ešte hovorím po česky.

Skončili ste však v utečeneckom tábore.

Netrvalo to dlho, pretože v mnohých západných denníkoch sa objavila informácia o úteku "slávnej“ opernej hviezdy. Zanedlho mi do lágra telefonoval intendant Nemeckej opery v západnom Berlíne. Bol zvedavý, či som už podpísala s niekým zmluvu. Po pravde som povedala, že nie. Oznámil mi, aby som za ním ihneď prišla. A tak som ani nie týždeň po prechode berlínskeho múra podpisovala nové angažmán. V západnom Berlíne som dostávala úlohy v dramatickejších operách. V Aide, Trubadúrovi, Maškarnom plese…

No ani v západnom Berlíne ste sa necítili slobodná…

V prvej chvíli som sa cítila slobodná. Západný Berlín však bol vlastne "len“ západný ostrov uprostred východného Nemecka. Nemohla som z neho vycestovať autom ani vlakom, pretože by som musela prejsť cez východnú zónu. Odtiaľ sa dalo cestovať jedine lietadlom. Cítila som sa preto tak trochu obmedzovaná. A keď prišla ponuka z frankfurtskej opery, prijala som ju. Ako obchodno-bankové centrum mal Frankfurt výbornú operu a veľké medzinárodné letisko.

Ktorého služby ste často využívali, keďže vás pozývali popredné operné domy a festivaly.

Netrvalo dlho a pozvali ma do San Francisca, kde som hosťovala jedenásť sezón. Debutovala som tam ako Carmen a mojím partnerom bol Mario del Monaco. Tam som spievala v zime, zvyšok roka som hosťovala v rôznych, najmä európskych mestách. V operných domoch aj na festivaloch, napríklad v milánskej La Scale, Salzburgu, Mníchove, Edinburghu, Chicagu, Los Angeles, Barcelone, Paríži. Londýne… Spolupracovala som s najlepšími opernými spevákmi aj špičkovými dirigentmi.

Nežiarlia na seba hviezdy operného neba?

Niekedy, keď stúpajú nahor a bojujú o vyšší stupienok. Možno aj vtedy, keď sa stretnú v tom istom angažmán. Ja som to však vôbec nebrala vážne. Tí, čo sa dostanú na vrchol, už intrigy nepotrebujú. Boli sme úžasní priatelia, parta, v ktorej sa neintrigovalo. Pavarotti mi napríklad varil výborné talianske cestoviny.

Predsa len, Maria Callasová vraj svoje kolegyne rada podpichovala.

V jednom z predstavení v San Franciscu som spievala aj s Renatou Tebaldiovou. Čestným hosťom slávnostnej večere, ktorá sa konala po premiére, bola aj Maria Callasová. Všetci sme vedeli, že medzi nimi vládne nepriateľstvo. Tebaldiová prijímala gratulácie, ale Callasová jej oznámila, že v New Yorku robí kurzy operného herectva, aby sa niekedy zastavila. Všetkým zamrzol úsmev na perách, Tebaldiová síce nadchla jedinečným hlasom, ale nehrala, len stála na rampe.

Rola Gottwalda v Toufarovi je moja pomsta....
Rola Gottwalda v Toufarovi je moja pomsta. Ukazujem ho v celej jeho obludnosti. Autor: Ctibor Bachratý

Spolupracovali ste aj s Herbertom von Karajanom. Aký bol?

S ním sa vôbec nedalo rozprávať, taký bol nepriehľadný, nepriestrelný. V podstate nikdy neskúšal s orchestrom a spevákmi, ktorých potom dirigoval. Robila som s ním len Prsteň Nibelungov Richarda Wagnera. Všetko s nami naštudovali jeho korepetítori a dirigenti, on sám dirigoval len predstavenia. Bol však úžasnou osobnosťou. Čo ten všetko vedel a poznal!

Prizývali si vás najprominentnejší režiséri. Bol niekto z nich taký originálny ako Robert Wilson?

Úžasne ma inšpiroval Wieland Wagner, vnuk Richarda Wagnera. Zoznámili sme sa, keď som spievala v Bayreuthe. Potom ma angažoval do rôznych postáv svojich produkcií, ktoré režíroval. Bohužiaľ, veľmi skoro zomrel.

A bol niekto z režisérov náročnejší?

Nie. Wilson je svojou tvorbou doslova posadnutý. Každého dostane tam, kam potrebuje. Raz nasvecoval moju ruku, v ktorej som vysoko nad hlavou mala držať list. Stála som v póze hádam tri hodiny, až som nakoniec omdlela. Keď som padala, počula som, ako sa pýta svojej asistentky: Môžeme pokračovať s niekým iným? Neprišiel, aby mi pomohol. Aj tak ho však obdivujem.

Ktorá z operných postáv bola vášmu srdcu najmilšia?

Jednoznačne Carmen, ktorá má sprevádzala po celý život. V San Franciscu som ju spievala po francúzsky, v nemeckých operných domoch po nemecky, v Československu po česky. Spolu 156 ráz v mnohých krajinách Európy aj v Amerike. Veľmi rada som spievala aj Gluckovho Orfea. Vo východoberlínskej Štátnej opere som za túto postavu získala titul Komorná speváčka. A ešte Grófka v opere Albana Berga Lulu. Najdôležitejší však bol pre mňa Leoš Janáček.

Podarilo sa vám dokonca presvedčiť Američanov, aby Janáčka spievali po česky.

V prvej sezóne môjho hosťovania v San Franciscu sme robili Janáčkovu Jej pastorkyňu v angličtine. Vtedy sa tam totiž všetky opery spievali v angličtine, aby im publikum rozumelo. Pastorkyňa v angličtine však nemala veľký úspech. Povedala som preto intendantovi, aby sme ju skúsili urobiť aj v ďalšej sezóne, ale v češtine.

Čím ste ho presvedčili?

Janáčkovi najlepšie porozumiete, keď znie v češtine, hoci jazyku vôbec nerozumiete. Úžasný výraz melodiky jeho hudby totiž vychádza práve z jazyka. Janáčkovi to jednoducho "spieva“ po česky. Zároveň som intendantovi sľúbila, že celý súbor aj zbor naučím spievať Janáčka v češtine. Dodala som, že zaručene budeme mať úspech. Aj sme mali, do opery prišlo tritisíc ľudí.

Po návrate z emigrácie ste vydali svoje memoáre pod názvom Stýskání zakázáno.

Tridsať rokov sa v Prahe nesmelo vysloviť moje meno. Všetky nahrávky z rozhlasového archívu zmazali. Keď v televízii premietali film Posledný mohykán, vymazali aspoň z titulkov moje meno, keďže tvár z obrazu vymazať nemohli. Musela som to napraviť autobiografiou, aby ľudia vedeli, čo som kedy robila a ako som žila. Už v čase, keď sme neverili, že sa raz budeme môcť vrátiť, chcel Josef Škvorecký, aby som napísala svoje memoáre, že ich vydá vo svojom exilovom nakladateľstve '68 Publishers v Toronte. Vtedy som však na písanie nemala čas.

Prečo ste si v emigrácii zakázali cnenie po domove?

Mala som niekoľko priateľov, ktorých cnenie v emigrácii zahubilo. Buď spáchali samovraždu, alebo zomreli na rakovinu či inú chorobu. Zistila som, že smútok po domove človeka naozaj ničí.

Možno si ho zakázať?

Aj to je vec disciplíny (smiech).

Zaujímalo vás v exile, čo sa deje v krajine, v ktorej ste sa narodili?

Aby som neublížila rodine a priateľom, prestala som s nimi komunikovať. Občas som sa niečo dozvedela od ľudí, ktorých pustili za hranice a ktorí sa nebáli, že stretnutie so mnou poškodí ich kariéru. Sporadicky som takto získavala informácie napríklad od Hany Hegerovej, režiséra Evalda Schorma alebo dirigenta Václava Neumanna.

Udržiavali ste aj kontakty s rodákmi, žijúcimi v zahraničí. Stretli ste aj jedného zo svojich prvých riaditeľov?

S Jiřím Voskovcom sme sa stretli v New Yorku. Mala som pocit, že sa tam zabýval a bol rád, že nezostal v Prahe. Jan Werich sa vedel žartovaním dostať aj z nebezpečných situácií. Ale skutočne hlboká osobnosť, akou bol Voskovec, by prenasledovanie neprežila.

Vaša kniha Můj Václav je z iného súdka.

Na pôjde domu, v ktorom býval aj zomrel môj otec, som našla debnu plnú papierov. Okrem iného aj osem stoviek strán, na ktorých spísal históriu našej rodiny. V tejto rodinnej kronike bol aj životný príbeh môjho pradeda Václava Červeného. Bol vynálezcom hudobných nástrojov, založil vlastnú hudobnú dielňu. Trúbky, ktoré vyrábal, vystavoval v Londýne, Paríži, vo Viedni… Nikdy som ho nepoznala, ale mám pocit, že ma sprevádzal celým svetom. Všade som cítila nad sebou ochrannú ruku. Počas tridsiatich rokov emigrácie som predsa mala obrovské šťastie.

Na vysnívané javisko Národného divadla v Prahe vás dostal Robert Wilson. Po prvý raz v roku 2002, keď inscenoval Janáčkov Osud.

Dokonca pre mňa dopísal postavu Osudu, ktorú v nádhernej Janáčkovej hudbe cítil a ktorá mu tam chýbala. Spievala som na najväčších scénach sveta, ale predsa len… Národné divadlo mi chýbalo. Bývali sme neďaleko, odmalička som bola podchvíľou v hľadisku. Už vtedy som si povedala, že raz budem opernou speváčkou a budem stáť na javisku Národného divadla. Desaťročia som tam z politických dôvodov nesmela a zrazu sa môj sen naplnil. Bol to úžasný pocit, nenachádzam slová, ktorými by som ho dokázala opísať.

Máte ešte nejaký nenaplnený sen?

Vrásky mi síce pribúdajú, ale splnili sa mi všetky sny, ba ešte viac. Precestovala som celý svet. Stretla som a vlastne dodnes sa na svojich cestách stretávam so skvelými ľuďmi. Slávnymi aj úplne neznámymi. A stále pracujem. Čo viac by som si mohla želať? Žijem nádherný život.

Soňa Červená

  • Narodila sa 9. septembra v Prahe v rodine Jiřího Červeného, zakladateľa slávneho prvorepublikového kabaretu Červená sedma (rozpadol sa ešte pred jej narodením).
  • Operný spev študovala u Roberta Rosnera a herectvo o Lýdie Wegenerovej.
  • V roku 1947 získala angažmán v Divadle V+W, kde hrala a spievala hlavnú postavu v muzikáli Divotvorný hrniec.
  • V Janáčkovej opere v Brne pôsobila v rokoch 1952 až 1958, neskôr v Štátnej opere v Berlíne.
  • 4. januára 1962 emigrovala do západného Berlína, získala angažmán v Nemeckej opere.
  • V rokoch 1964 až 1989 pôsobila v Opere vo Frankfurte nad Mohanom, jedenásť rokov popritom hosťovala v Opere v San Franciscu, aj v ďalších svetových operných domoch a na popredných medzinárodných operných festivaloch.
  • V roku 1989 ju angažoval Thalia Theater v Hamburgu, hrala a spievala v muzikáloch, ktoré režíroval Robert Wilson a s ktorými precestovala všetky svetadiely.
  • Do Prahy sa mohla vrátiť až po novembri 1989, vydala autobiografiu Stýskání zakázáno a knihu Můj Václav o svojom pradedovi.
  • Na javisku Národného divadla v Prahe sa prvýkrát predstavila v roku 2002 v Janáčkovej opere Osud. Nasledovala postava Milady Horákovej v komornej opere A. Březinu a J. Nekvasila Zítra se bude…
  • V roku 2004 dostala Cenu Thálie ako zvláštnu cenu kolégia.
  • V roku 2010 hrala Elinu Makropulos vo Wilsonovej inscenácii Čapkovej hry Věc Makropulos.
  • Gottwalda spievala v komornej opere Aleša Březinu Toufar – Mučíci hry, ktorú v medzinárodnej premiére uviedol medzinárodný festival Divadelná Nitra.
  • V máji 2014 mala v ND Praha premiéru Wilsonova inscenácia 1914, v ktorej stvárnila Čas. Česko-slovensko-maďarský projekt mal v SND premiéru v októbri minulého roka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #emigrácia #Soňa Červená #operná speváčka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku