Veľký bas slovenského Štefana Kocána

18.02.2015 07:00
Štefan Kocán
Štefan Kocán. Autor:

Entuziazmus a enormný elán umožnili Jánovi Koreckému a jeho agentúre poodhaliť nielen rúcho opernej opony tým váhajúcim, ale aj dôsledne nahlodať vžitý predsudok o ťažšej stráviteľnosti tejto z najmocnejších ikon umenia – opery...

Ako blesk z jasného neba prednedávnom vystúpil na javisko SND jeden z najväčších tenorov súčasnosti J. D. Flórez a potom sa zajagali ďalšie hviezdy (Cecilia Bartoli, Lawrence Brownlee). Preplnené hudobné domy (SND či Slovenská filharmónia) zničili mýtus "nedostupnosti“ opery a poukázali na jedinečnosť tohto hudobného žánru, kde sa prepojuje invencia skladateľa inšpirovaná často prenikavou literárnou predlohou a pretvárnená do libreta, aby spolu s interpretmi, zborom, orchestrom a kumštom kvalitného dirigenta pretavili túto najvyššiu symbiózu slova a hudby do najvibrujúcejšieho živého zážitku. Tak sa dostalo možnosti koncertného obnaženia nevšedného umenia, viac svetu ako domácemu publiku známeho basistu Štefana Kocána, ktorému nesekundovala, ale zdarilo ho sprevádzala ďalšia talentovaná slovenská sopranistka Mária Porubčinová.

Akcentovať treba aj dramaturgický počin, ktorým bol výber mocne podmanivých, ale netuctových operných úryvkov slovanského (najmä českého) operného odkazu doplneného o nesmrteľné mozartovské operné dotyky, dramatický odkaz Verdiho a o ukážku z jedného vrcholných operných šperkov – Boitovho Mefistofela. Takejto výzve sa oddali obaja protagonisti doslovne do dna, snažili sa (i keď občas s chýbajúcim leskom či šťavou zvuku) i slovenskí filharmonici pod rutinovanou taktovou Rastislava Štúra.

Umelecký rezultát bol hoden početných hviezdičiek pomyselnej škály. Celkom mimo bežného klišé, začiatok prvej i druhej časti koncertu sa blysol priamym vstupom kovovo-matného basu hlavného hosťa, ktorý už v prvom vstupe predniesol celý register svojho hlasu v slávnej Mozartovej árii z Únosu zo Serailu a bezprostredne v chýrnom speve z Čarovnej flauty (so sotva postrehnuteľným intonačným zaváhaním). Jemnosť farby sopránu Márie Porubčinovej oslovila predovšetkým v Rusalke, už menej jej hlas stačil mohutnej árii Libuše.

K najkompaktnej­šiemu výkonu sa všetci aktéri vypäli k dejovo významnému dvojspevu z Verdiho Sily osudu. Orchester prekvapil najmä emocionálnym podaním málo hrávaného prelúdia z Verdiho Otella. Vo všetkých ukážkach repertoáru odkryl Kocán technickú suverenitu svojho hlasu umocnenú pokorou interpretačného ponoru. Treba dodať, že obaja protagonisti milo prekvapili perfektnou výslovnosťou (v originálnych jazykoch), čo nebýva automatická devíza ani veľkých operných hviezd. Druhá časť koncertu mala vzostupnú gradáciu, pričom kládla mimoriadne nároky – slávna ária s kabaletou z Verdiho Ernaniho vyžiadala dostatok proporcionálne rozloženého speváckeho výrazu. Náročné prídavky (ruské), odspievané citovo bravúrne, ukázali hranice samostatných výstupov veľkých hlasov. Najviac prepracovanosti s presvedčivosťou skutočnej satanskej sily vložil Kocán do úžasnej výpovede – Boitovej árie Mefistofela o "ničote“, kde jeho "no“ bolo porovnateľné s veľkými kreáciami najslávnejších basistov z hudobných nosičov, počnúc rokom 1937.

K propagácii opery ako exkluzívneho umeleckého piliera prispel aj vzorový bulletin, ktorý umožňoval vnímavo citlivému poslucháčovi povedať, o čom práve znejúca ária v kontexte operného deja hovorí.

Niet pochýb, že Bratislavou vybudovaná a nastavená latka je zasadená do hlbokých zárezov umeleckých dojmov a že nezostáva nič iné, ako ju zdolávať alebo ešte prekračovať. A dodajme, že mimoriadne teší, že sú toho schopní opäť domáci speváci.

AUTOR JE LEKÁR A OPERNÝ PUBLICISTA

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#opera #Štefan Kocán #Mária Porubčinová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk