Dominika Kavaschová: Po predstavení mám dobité kolená

Dominika Kavaschová
Keď som sama za seba, tak sa veľmi hanbím, ale len čo som za nejakú postavu, tak mám celkom iný pocit - zrazu všetko okolo mňa zmizne, vraví herečka Dominika Kavaschová. Autor: ,

Dominika Kavaschová ukázala na scéne SND, aký herecký živel sa v nej skrýva. V hre Mojmír II. alebo Súmrak ríše to roztáča naplno.

Hrá staroslovanskú bohyňu Runu, šaša, mení sa na televíznu moderátorku, na hunského koníka, na sochárku, ktorá tvorí sochu Svätopluka. Ako vidno, nová hra v réžii Rastislava Balleka jej dáva množstvo podnetov. A ona zasa dáva hre šmrnc, sviežosť a vtip.

Patríte k najmladším členom Činohry SND. Musíte sa o to viac snažiť? Alebo naopak? Sú z toho výhody? Berú na vás kolegovia ohľady?

Nie neberú, a prečo by mali? Som rada a vážim si, že ma väčšina kolektívu prijala ako seberovného partnera a správajú sa prirodzene. Nie že by oni odo mňa veľa očakávali alebo mi niečo prepáčili, to ja sa snažím, aby som nebola pozadu, aby som prekvapovala.

Ako ste ich prekvapili? Niečím veľkolepým?

Skôr základnými samozrejmosťami: chcem byť vždy pripravená, nemeškať na skúšky, vedieť vždy texty. Nevyvolávať konflikty.

Nováčikovia bývajú aj konfliktní?

Nie vždy, ale stáva sa. Keď sa darí, človek si myslí, že už niečo dosiahol, že to má, že si môže dovoliť a že to bude tak navždy… Ale to nie je pravda.

Keby ste neboli herečkou, vraj by ste študovali históriu. Teraz máte rolu v Mojmírovi – to ste sa riadne ponorili do histórie, nie?

Bolo to veľmi vtipné. Zrazu sme sa stretli na prvej čítačke – herci, režisér Rasťo Ballek, dramaturg Peter Kováč. Rozprávali nám o hre, poskytovali nám informácie a vedomosti, a my s Danom Fischerom, ktorý so mnou hrá a je to môj spolužiak zo školy, sme len na seba pozerali. Padla na nás strašná depresia – veď my nič nevieme! Hneď sme išli do kníhkupectva kúpiť si nejaké knižky. Bažili sme niečo viac sa dozvedieť, vzdelať sa.

Čo ste si kúpili?

Napokon sme si kúpili knižky, ktoré boli úplne od veci a nesúviseli s témou. Chceli sme si študovať o histórii, ale nakoniec si Dano kúpil knihu o Stalinovi a ja Základy fyziky.

Nemali ste k hre konzultanta spomedzi historikov?

Nie, režisér a dramaturg boli pripravení. Nemáme v hre až toľko faktov. O text Viliama Klimáčka sa dá oprieť.

Je vám blízka Veľkomoravská ríša?

Ale vôbec nie. Nebudem sa hrať, že ma práve toto obdobie veľmi zaujíma, som však opäť rada, že som si históriu vďaka tejto hre pripomenula.

V hre sa autor odvoláva na rôzne legendy – očakávate, že divák si ich pamätá, že publikum bude vedieť, o čo ide? O Svätoplukových prútoch vie každý, ale legendy, ako je tá nelichotivá o bielom koňovi, ktorého mali dať Maďari Svätoplukovi za územie jeho ríše a podobne, nie sú asi všeobecne známe.

To áno, ani ja som o tom koňovi nevedela. Možno nám to v škole spomenuli, ale ja som si to vôbec nepamätala. Kopa ľudí príde na predstavenie a naozaj sú trocha zarazení. Nie je to hra pre obyčajného diváka, to určite. Väčšiu radosť z prestavenia bude mať divák, ktorý sa vyzná v téme a naozaj si to môže vychutnávať. Môže hľadať a objavovať rôzne tajomstvá, čo tam Rasťo Ballek narežíroval.

Takže bavilo aj vás, keď ste sa dozvedeli, že budete hrať v tejto hre? Zľakli ste sa, či potešili? Ako ste to brali?

Hrozne som bola šťastná, lebo Rasťa Balleka mám veľmi rada ako režiséra. Sledujem jeho prácu nielen v tomto divadle, ale aj v Aréne a na iných scénach. Veľmi som sa tešila, že s ním budem spolupracovať. Predtým sme sa nestretli.

Viete, na základe čoho si vybral on vás? Dozvedel sa azda o vašom záujme o históriu?

Vlastne neviem, na základe čoho sa v divadle rozhoduje, kto čo bude hrať…

V Mojmírovi máte náročný text, ale vy ste vraj zvyknutá zo seriálov učiť sa aj 88 strán scenára zo dňa na deň. Zišlo sa vám to? Dajú sa vôbec tieto dva druhy scenárov – seriál a historická hra – porovnávať?

Konkrétne s textom tejto hry mali všetci herci veľký problém a naozaj môžem povedať, že do poslednej chvíle sme si neboli tým textom – pokiaľ ide o jeho ovládnutie – na sto percent istí. V živote sa nám nič tak ťažko neučilo. Text je veľmi zložito napísaný a sú v ňom slová, ktoré už v dnešnej dobe nepoužívame, niektoré veci sa tam opakujú. Scenáre seriálov sú z jednoduchých fráz, ktoré oslovia čo najširšie publikum. To si raz prečítam a už to viem.

Ako ste si pomáhali pri zapamätaní toho textu – vizuálne?

Ťažké bolo, že text neobsahoval žiadnu konkrétnu situáciu a nemal vždy logiku. Čiže nemohla som sa o nič oprieť, o scénu či konflikt, lebo tam konkrétna scéna, popis deja na javisku, nebola. Preto sme sa to tak ťažko učili.

Vy ste v scenári nemali popísaný obraz? Výjavy, ktoré máte hrať?

Mnohé v hre je improvizácia, čo divák ani netuší. Ľudia si myslia, že to tak má byť podľa scenára, ale v každom predstavení je to úplne iné. Hlavne moja postava je založená iba na improvizácii. A to je veľmi ťažké.

Vy si tvoríte tú postavu sama na javisku? Závisí od toho, kto vám čo prihrá?

Áno, robím si, čo chcem. Moja sloboda na javisku je celistvá.

A ako to bolo popísané v scenári? Napríklad: Bohyňa behá?

Tam nie je naozaj nič. V scenári máme iba texty. Nie je to ako napríklad v Dobrodružstve pri obžinkoch, ktoré skúšame a kde je presne napísané: prichádza ten a ten, usádzajú sa na stoličky. My máme voľnosť.

Dominika Kavaschová (vpravo) v predstavení Jane...
Dominika Kavaschová (vpravo) v predstavení Jane Eyrová. Autor: Jakub Jíra

Ako ju využívate? Dáva vám to možnosť stále sa v tejto úlohe vyvíjať? Meníte svoju postavu?

Áno, mením. Čím viac to hrám, tým viac si verím a odvážim sa robiť veci, ktoré by som si predtým netrúfla. Mala som ich iba v hlave, ale teraz sa už nehanbím a uplatním ich na javisku.

Osmeľovali ste sa napríklad v scénach s Emilom Horváthom, ktoré sú dosť odvážne? Donedávna to bol váš pedagóg a teraz hráte "telo na telo“. Ako sa pri tom cítite?

No veď práve, mala som s tým veľký problém. Nielenže to bol môj pedagóg, vážim si ho ako svojho otca! Musela som odbúrať bariéru, aby som sa ho mohla fyzicky vôbec dotýkať. Teraz mi to už je jedno. Pomohla mi profesionalita. Obaja sme boli z toho, čo hráme, spočiatku v rozpakoch, ale snažili sme sa k situácii pristupovať profesionálne. On je skúsený profesionál a úžasný človek, nikdy by mi nerobil zle, naopak, pomáhal mi, takže som teraz veľmi šťastná, že to hrám práve s ním.

Možno vám pomohlo aj to, že ste z rodiny, kde sa máte radi a dávate si to najavo – objímete sa, pohladkáte sa. Ste dotykový typ aj voči ostatným?

Som, ale nie každému to robí dobre. Mne sú dotyky milé, ale stalo sa mi, že som išla niekoho chytiť a dal mi ruku dole.

Vy znášate, keď sa vás niekto dotýka?

Mne to neprekáža, je mi to sympatické.

Vráťme sa k hre – povedali ste, že postava vznikne až v poslednom generálkovom týždni. Čo dovtedy? Je to len hľadanie? Ako prebieha?

No táto moja postava naozaj veľmi ťažko vznikala. Iné postavy mali svoju charakteristiku, ale moja nič. Nič pevné. Nemala som sa čoho chytiť. Nechcela som byť prvoplánový dvorný šašo, chcela som to robiť inak. Postava vznikla, až keď som si obliekla kostým. Dali mi parochňu, nalíčili ma a zrazu prišli nápady! Pochopila som, že sa to dá hrať.

Koľko ste hru skúšali?

Možno aj tri mesiace. To je bežná dĺžka.

Ocenili vás tvorcovia predstavenia?

Viliam Klimáček aj režisér mi zagratulovali, a to je pre mňa najvyššie ocenenie.

Viete, ako sa cítil váš kolega Daniel Fischer, ktorý veľkú časť predstavenia na javisku mlčí? Zdôveril sa vám?

Povedal mi, že má veľkú trému a musí byť na javisku už v čase, keď prichádzajú ľudia do hľadiska, ktoré tvoria stoličky postavené do U popri stenách. On je teda uprostred divákov, musí čakať, kým sa diváci usadia, a to je peklo. Aj ja to poznám, tak to viem. Musí stáť bez pohnutia, mlčky. On počas predstavenia vlastne nič nehovorí, ale mám pocit, že aj on si to začína užívať: "Aha, vy neviete, kto som, však uvidíte!“ Raz k nemu prišla na začiatku predstavenia – on tam stojí, to je už súčasť jeho roly – jedna pani a poprosila ho: "Nemôžete dať tichšie tú hudbu, prosím vás?!“ On má mlčať a hudba je tiež súčasť predstavenia.

Hráte na štvorcovom javisku, okolo sú diváci. Niekedy ste veľmi blízko publika – nebojíte sa diváka?

Keď som sama za seba niekde medzi ľuďmi, tak sa veľmi hanbím, ale len čo som za nejakú postavu, tak mám celkom iný pocit – zrazu všetko okolo mňa zmizne, neviem to opísať. Nemám žiadne bariéry, nič ma nedrží.

Vnímate divákov alebo aj tí zmiznú?

V tomto predstavení ich vnímam, lebo mnohokrát sa s nimi kontaktujem. Musím sa na nich pozerať, musím ich provokovať. Takže týchto vnímam, ale sú predstavenia, kde absolútne nie.

Ako diváci reagujú?

Niektorí aj hlasno komentujú, povedia napríklad o mne: "Ja sa jej bojím!“ Sú ženy, ktoré sú veľmi pohoršené, keď na ne vyplazím jazyk, chlapi tiež pozerajú vyjavene. Niektoré babky zasa prídu v okuliaroch, aby nebolo vidno, že zaspali…

Pri tej hre sa asi nedá zaspať! Stále sa niečo prekvapujúce deje. Ako sa vám napríklad hrá s neživým hercom – s bábkou Metoda, ktorú vedie po javisku Ivan Martinka?

Zasa si robím, čo chcem – posielam Metodovi pusy, zvádzam ho. Takže je to pekná scéna. Musím to zhadzovať, aby to nebolo také veľkolepé, ale je to silné. Aj tá Kalinkova hudba, skrátka všetko.

Čo cítite z publika? Cítite, kedy sa hra páči, kedy sú rozpaky?

Cítim to a vidím na tvárach, komu sa hra páči a kto je úplne unudený a po predstavení povie kamošom: "Na to nechoď, ani keby ti dávali zadarmo lístky!“

Budú na vás iste chodiť aj pubertiaci. Máte s nimi skúsenosť?

Keď prídu štrnásťroční pubertiaci, predvádzajú sa, kto viac bude vyrušovať, ten je väčší frajer. Ale ja, vďaka tomu, že hrám túto postavu, prišla som až k nim a prísne som sa pozrela. Stíchli.

Keď sme my boli na predstavení, bola tam tiež nejaká škola, ale tí boli zaujatí.

Boli aj také školy, ale nebolo to typické publikum.

Musia asi vedieť niečo o histórii, aby ich to bavilo. Bude mať Mojmír úspech u mladých?

Myslím, že mnohých mladých to osloví, lebo to je moderné divadlo, nie klasika. Je tam čo pozerať a je to aj po estetickej stránke silné, pre oko zaujímavé, ak človek aj celkom nerozumie, baví ho sa na to pozerať.

V predstavení Polnočná omša si Dominika...
V predstavení Polnočná omša si Dominika Kavaschová zahrala aj s Emilom Horváthom. Autor: Braňo Konečný

Užijete si potlesku?

To nie je predstavenie ako Vejár. Potlesk je redší a ľudia sa pýtajú – čo to bolo?

Ako sa spamätávate z predstavenia?

Takých 15 minút ešte nič necítim, ale potom idem do šatne a vidím, že mám úplne dobité kolená. Vždy si nájdem nejakú triesku, ktorú si vyberám. Veľa ľudí sa ma pýta, či mi z toho nepreplo. Ale ja som už potom nad vecou a všetko si uvedomujem.

V predstavení je aj dosť humoru. Nevyvinie sa z toho nejaká "sranda“?

Nesmieme to nechať spadnúť, nesmieme si z toho robiť, čo chceme. Na javisku musí ostať to, čo z toho chcel Rasťo Ballek.

A čo to je? Provokácia?

Divadlo môže byť, aké len chcete.

Našli sme váš výrok, že divadlo vám poskytuje väčšie šťastie než seriál, lebo ste si to „odmakali“. Čiže je toto vyslovene „makačka“?

No podľa mňa hrozne veľká „makačka“! Už aj tým, že sme v divadle od rána do večera. Napríklad generálkový týždeň. Ja som aj dvakrát do dňa hrala tú uletenú bytosť, takže to nie je jednoduché. A do toho som ešte točila seriál alebo ráno skúšala iné predstavenie, večer som hrala niečo iné. Stále to tak je, je to fyzicky náročné.

Máte niektoré predstavenie najradšej?

Teraz je to tento Mojmír, predtým to boli Fajčiarky a spasiteľky. To sme hrávali v Astorke. V Aréne rada hrávam Ráno po, mám rada aj Janu Eyrovú a teším sa na Dobrodružstvo pri obžinkoch, kde budem mať postavu Miluše, ktorú hrávala Božidara Turzonovová. Mám veľmi rada aj predstavenie v „Esku“ Listy Emilovi, kde hrám po boku Milana Lasicu, čo si veľmi vážim. Mojím partnerom tam je Danko Heriban.

Vždy vám partner sadne alebo sa musíte niekedy aj premáhať?

Najlepšie je, ak je to niekto, s kým dobre vychádzam, komu dôverujem. Preto sa mi aj predstavenie Ráno po hrá veľmi dobre, lebo Daniel Žilčák, s ktorým hrám, je môj spolužiak. Sme uvoľnení, môžeme všeličo navymýšľať. Partneri sú rôzni, niektorí nám poskytujú uvoľnenie, iní nie.

Sú spolužiaci na VŠMU vždy kamaráti alebo sa beriete aj ako konkurencia?

My sme boli ročník výnimka, lebo sme boli a stále sme veľmi dobrý kolektív. Stále sa stretávame, sledujeme svoju prácu.

Prišli aj vaši rodičia z Košíc na hru Mojmír II.?

Áno, veľmi sa im páčila. Ocko povedal, že tam bolo všetko krásne metaforicky vyjadrené.

Vaša mama vraj viedla dramatický krúžok…

Odkedy sa stala riaditeľkou súkromnej škôlky, už nevedie krúžok, ale má talent a záujem o divadlo. Je šikovná, len jej nebolo umožnené, aby sa realizovala.

Aj ste boli s rodinou osláviť premiéru?

Chcela som, ale vedela som, že na druhý deň hrám, a tak som si nemohla s nimi dať ani víno. Nebolo by mi dobre. Tak sme len posedeli trošku na recepcii a išli sme spať.

Vidíte teraz Slovensko a Európu – po naštudovaní tejto historickej hry – nejako inak? Chceli by ste sa niečo nové dozvedieť?

Ja vždy chcem vedieť veľa. Ale aj veľmi zabúdam. Mám už tak nastavenú pamäť, že všetko hneď mažem a vyhadzujem z hlavy. Stále sa učím niečo nové, aj preto som rada, že mám toto povolanie – musím sa učiť a dozvedať sa.

Dočítali sme sa, že váš príbuzný zostrojil prvý bicykel na Slovensku a vy ste si kúpili namiesto historickej knižky Základy fyziky. Znamená to, že aj vy inklinujete k technike? Drieme vo vás vynálezca?

Vôbec nie, ale myslím si, že človek by mal mať základný rozhľad. Nejaké poznatky, preto som si vzala tú fyziku. Čítam si v nej, samozrejme, ničomu nerozumiem, ale baví ma to.

Chodili ste na konzervatórium, tam ste nemali fyziku, takže asi cítite potrebu práve tieto vedomosti doplniť. Bolo dobre na konzervatóriu?

Bola to taká flákareň – z našej strany. Teraz mi je ľúto. Hrozne veľa vecí by som chcela vedieť. Teraz by som to chcela dobehnúť, ale už nemám čas. Chcela by som chodiť na jazyky, na krúžky, na všeličo iné, len nemám kedy.

Prečo študenti herectva na VŠMU majú zakázané hrať vo filmoch? Čím sa to zdôvodňuje?

Niekto by sa mohol už v druhom ročníku stať slávnym, teda – známym, a to môže s človekom všeličo urobiť. Mohli by z toho byť konflikty v ročníku, mohlo by to ohroziť jeho štúdium. Ide o to, aby sa študent normálne – ako ostatní – herecky vyvíjal, lebo z predčasného úspechu by mohlo každému prepnúť. Cítil by sa ako celebrita, a to sa do školy nehodí. Ale myslím si, že zdravo povoľovať hosťovačky a nakrúcania neškodí. Je to najlepšia prax, lebo inak sa spolupracuje so spolužiakmi v škole a inak s hercami z praxe. Tam sa už nedá tomu druhému hocičo povedať, už treba niekoho rešpektovať, byť trpezlivý a to je úplne iné.

Ste veriaca?

Som, mám svoju vieru. Neviem ju presne charakterizovať, ale verím v niečo, v boha určite.

Hrá sa vám lepšie – keď ste na javisku iba traja, ako máte byť v chystanom predstavení Pes bude rád, alebo keď je vás veľa hercov?

Ja mám radšej komornejšie predstavenia, keď je menej hercov. Aj divák to úplne ináč cíti, keď vidí niečo zblízka, keď vidí, že sa to oko zarosí… Je to intenzívnejší kontakt.

My sme predpokladali, že väčšia tréma je pri komornejšom predstavení. Niečo pokazíte a zničíte polovicu inscenácie. To sa nestane?

Nie. To, dúfam, nie.

Už sa v Bratislave cítite doma?

Neviem, či sa tu niekedy budem cítiť doma. Niekedy je mi tu dobre, mám tu prácu, kamarátov, priateľa, ale doma je doma.

V Košiciach ale už vraj nemáte toľko kamarátov ako tu. Čo tam robievate?

Chodím si tam oddychovať. Normálny človek sa v nedeľu ráno vracia zo žúrky a nechodí na natáčanie ako ja. Čiže do Košíc chodím oddychovať – jesť a spať – a tu v Bratislave pracujem.

Divadlo môže byť, aké len chcete, tvrdí...
Divadlo môže byť, aké len chcete, tvrdí Dominika Kavaschová. Autor: Pravda, Ivan Majerský

A koľko času vám zaberá natáčanie? Natáčate každý deň?

Každý druhý deň to vychádza.

Máte vôbec niekedy celý deň voľno?

Nemám.

A keď máte trocha voľna, čo robíte?

Čítam si, teraz Salingera, spím, chodím plávať. Mám rada aj náučné knihy aj detektívky.

Čo vás ešte čaká v tejto sezóne? Na čo by ste pozvali divákov?

Ešte ma čakajú tri premiéry. Pozvala by som na Mojmíra, potom na Dobrodružstvo pri obžinkoch, ale krásna je aj Polnočná omša. Som veľmi rada, že sa robia túto sezónu v SND slovenské veci. Je to veľmi silné, napríklad aj Nevesta hôľ.

Viete si predstaviť, že tam hráte ako Petra Vajdová nahá?

V pohode. Veľmi sa mi páči, ako to hrajú. A či si viem predstaviť, že hrám nahá ako Petra Vajdová? Petra zvládla svoju postavu perfektne. To, čo dokázala na javisku, si zaslúži obdiv. Neviem, či by som to zvládla ja… Netuším – možno áno, možno nie. Ťažko povedať, keďže som sa s tým ešte nestretla osobne.

Dominika Kavaschová

Narodila sa 19. mája 1989 v Košiciach, vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Získala DOSKY 2013 – divadelné ocenenie za objav sezóny v inscenácii Fajčiarky a spasiteľky. V SND hrá v novej hre Mojmír II. alebo Súmrak ríše, v Jane Eyrovej, v Polnočnej omši, vo Vejári, skúša Dobrodružstvo pri obžinkoch, účinkuje aj v Divadle Aréna (Ráno po), hrá s Milanom Lasicom v Listoch Emilovi v Štúdiu L plus S. Je stálou členkou Činohry SND. Televízni diváci ju poznajú zo seriálu Chlapi neplačú.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SND #rozhovor #Dominika Kavaschová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku