Kostým musí hercom slúžiť, nesmie vytŕčať

04.03.2015 16:07
Peter Čanecký, kostýmový výtvarník
"Na rozdiel od módneho dizajnu kostýmový výtvarník pripravuje oblečenie pre konkrétnych hercov a herečky. Tí sú pre mňa prvoradí," vraví Peter Čanecký. Autor: ,

Nádherné kostýmy vytvoril Peter Čanecký, píše sa v reflexii predstavenia Mascagniho Komediantov a Sedliackej cti, ktoré malo koncom januára premiéru v plzenskom Divadle J. K. Tyla. "Je to príjemná odpoveď na moju tvorbu," hovorí popredný slovenský kostýmový a scénický výtvarník, ktorý navrhol kostýmy pre viac ako štyri stovky divadelných inscenácií.

Aj po množstve výprav, ktoré má za roky práce za sebou, sa teší z každej roboty. „Niekedy je radostná a ľudia to až tak necítia, niekedy skôr rutinná a diváci sú z nej nadšení. Ale nerád by som to kategorizoval. Teší ma, že robím ľuďom radosť,“ pokračuje Peter Čanecký.

Na konte má množstvo ocenení, medzi inými aj päť divadelných ocenení sezóny DOSKY v kategórii najlepší kostým – za inscenácie Ivanova, Piargov, Anny Kareninovej, Mizantropa a Bratov Karamazovovcov, ktoré vytvoril pre rôzne slovenské divadlá. „Jedna mi visí na stene v ateliéri, ostatné mám uložené na polici. Žiaľbohu, nemám ich kam zavesiť,“ s úsmevom priznáva špičkový kostýmový výtvarník.

Celá sláva trvá jediný večer. Nepamätá si, že by akékoľvek ocenenie zdvihlo jeho umelecký rating a prinieslo viac práce. „Náš rating sú ľudské a profesijné vzťahy s režisérmi. Mám šťastie, že môžem pracovať s veľmi zaujímavými. Tí, čo si ma vyberajú, tak nie preto, že mám DOSKY, Slnko v sieti či iné ceny,“ vysvetľuje.

Nejde o obchod, ale spoluprácu

Divadelné postavy oblieka kompletne od hlavy po päty. Od parochne – ak treba – až po topánky cez najrozmanitejšie doplnky, kabelky, šperky či zbrane. O tom, aká úloha ho čaká, vie najmenej rok dopredu. Vo chvíli, keď sa pripravuje dramaturgia nasledujúcej sezóny a režiséri oznámia, ktorého kostýmového a scénického výtvarníka si pre tú-ktorú inscenáciu vybrali. Na začiatku sú vždy nekonečné rozhovory tvorivého trojlístka – režiséra, kostýmového aj scénického výtvarníka – o estetických východiskách predstavenia.

„Vo väčšom opernom divadle to v prípade rozsiahlej a masívnej výpravy viem aj tri roky dopredu. Ako keď som napríklad v Slovenskom národnom divadle robil Verdiho operu Macbeth. Musel som vtedy vymyslieť 470 kostýmov. Rok som ich len kreslil,“ spomína na výpravu, pre ktorú musel doteraz navrhnúť a vytvoriť najväčší počet kostýmov.

Navrhol aj kostýmy pre Bačovu ženu Ivana Stodolu, ktorá bude mať premiéru koncom marca v Činohre SND. „Východisko režiséra Romana Poláka smerovalo k tomu, že text nechce inscenovať ako ľudovú drámu, ale antické divadlo.“ Režijnej koncepcii preto musel prispôsobiť aj návrhy kostýmov. „Keď si zoberiem iné Polákovo predstavenie z tohto prostredia, povedzme Piargy, ktoré sme robili v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, ako východisko som mu ponúkol ľudový odev z oblasti Zliechova. Zbavil som ho dekoru, ale strihy a materiály boli v podstate dokumentárne. Dizajn oblečenia v Bačovej žene však smeruje k výraznému zovšeobecneniu, ktoré nie je znakom nejakej doby, čo nie je jednoduché,“ vysvetľuje.

Nad desiatkami, ba aj stovkami kresieb a skíc, ktoré neraz pripraví vo viacerých variantoch, znova sedí s režisérom a opäť vedú dlhé dialógy. Ten konkretizuje, ktoré z návrhov sú vhodné a ktoré nie. „Nie je to obchod, ale spolupráca. Do poslednej chvíle si hovoríme, prečo je to tak a nie inak,“ dopĺňa Peter Čanecký.

Nerád presadzujem vlastné ego

„Na rozdiel od módneho dizajnu kostýmový výtvarník pripravuje oblečenie pre konkrétnych hercov a herečky. Tí sú pre mňa prvoradí. Keby niekedy nefrflali, bolo by to podozrivé. Cítia však, že to robím pre nich. Oblečenie musí hercom slúžiť, nerád presadzujem do tejto disciplíny vlastné ego,“ hovorí. Aj preto musí byť dobrým psychológom, aby hercom priblížil možné indispozície oblečenia, jeho pozadie. Aj prečo je dizajn taký alebo onaký. „Vtedy úplne inak spolupracujú, ako keď ich vnímate len ako postavy, ktoré budete obliekať a dekorovať,“ pokračuje.

Rozlišuje medzi odevom a kostýmom. „Na ulici vidíte množstvo odevov, ale občas aj kostým. Teda človeka, ktorý je zrazu jedinečný tým, ako si oblečenie skombinuje. Napríklad pre Nevestu hôľ som robil oblečenie, podstatnejší mal byť človek. Mal som ambíciu, aby ma bolo z predstavenia čo najmenej vidieť. Aby sa na jeho úkor odevný dizajn nepresadzoval,“ vysvetľuje.

Po schválení návrhov musí vytvoriť manuál pre krajčírske dielne. Urobiť strihy, podrobne opísať všetky detaily, zohnať a nakúpiť materiál. Niekedy sa všetko vyrába v dielňach, inokedy si môže pomôcť aj tým, čo zoženie v obchodoch. Svoje nápady teda musí aj zrealizovať, aj keď vlastnoručne kostýmy nešije. Nápady kostýmového výtvarníka limituje aj výška rozpočtu, už v zmluve sa zaväzuje, že výpravu vyrobí za istú sumu. Často je limitujúca aj dramaturgia a téma. Pred realizáciou musí vedieť, čo bude koľko stáť, kde zoženie materiály a podobne.

Nevracia sa k inscenáciám, na ktorých robil. Priznáva však, že Annu Kareninovú má veľmi rád, považuje ju za vzácnu inscenáciu. Ako východisko s režisérom Romanom Polákom zvolili tému emancipovanej ženy. Teda obdobie, keď žena zhodila korzet. „V jednej chvíli sa hlavná hrdinka ocitá v bezvýchodiskovej situácii. Napadlo mi, že by bolo dobré, kedy pripomínala zakukleného motýľa. Dal som preto Táničke Pauhofovej obyčajnú bielu deku a skvelá herečka z nej urobila kostým,“ spomína.

Náročné? Priveľa aj primálo kostýmov

Spolupracuje nielen s veľkými divadlami ako SND, ktorého dielne sú v podstate fabrikou, vyrábajúcou kostýmy pre tri, štyri inscenácie naraz. Tam za ním stojí množstvo ľudí. Aj s menšími divadelnými súbormi, kde nie je obklopený takmer nikým. Aj s Radošinským naivným divadlom, pre ktoré okrem kostýmov pre komédie Jááánošííík po 300 rokoch a Sláva navrhol aj scénu. „V kontakte s priestorom prejdem do inej disciplíny. S oblečením rád žijem, ale občas mi vyhovuje, keď môžem uvažovať aj o scénografii,“ hovorí.

Ak musí navrhnúť viac ako 300 alebo len tri kostýmy, vie, že musí byť v strehu. „V Hamptonovej inscenácii Popol a vášeň boli na scéne len traja ľudia. Musel som si veľmi presne rozmyslieť, ako hercov oblečiem, aby to po čase neliezlo divákom ani samotným hercom na nervy. Počet kostýmov vo veľkej miere napovedá, v akej ste kondícii. Samozrejme, kto sa pustí do veľkej výpravy, musí si byť vedomý, čo všetko to obsahuje,“ konštatuje.

Na voľnú tvorbu jednoducho nemá čas. Ako umelec sa dokonca ani necíti. Okrem práce v divadlách má aj pedagogické povinnosti ako vedúci Katedry scénografie na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. „Scénické a kostýmové výtvarníctvo nie je medicína, v ktorej sa človek musí namemorovať množstvo materiálu a ten používať. Nedá sa naučiť. Našou povinnosťou je študentov zorientovať a naučiť ich remeselné postupy. Sami si z toho vyberú, aké východiská budú používať, nehovoriac o tom, že zásadným spôsobom ich ovplyvňuje režisér,“ dodáva Peter Čanecký.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ako sa robí #seriál denníka Pravda #Peter Čanecký #divadelný kostým
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk