Venujete sa najmä činohre, na konte však máte aj pár operných inscenácií. Čím vás médium opery provokuje?
Myslím si, že hudba je jediná sublimácia tohto sveta. Dôverne to poznáme, v každej kríze, pri každom probléme je to jediné, čo nás zachraňuje. Opera má v sebe nesmiernu silu, pretože ide o celostné umenie, v ktorom sa stretáva všetko, čo si človek želá: od tanca cez hudbu a divadlo až po výtvarné umenie. Ide o „gesamtkunstwerk“. Opera je umenie, ktoré je najbližšie k bohu, preto ju rád robím.
Čím vás „chytila“ hudba Charlesa Gounoda?
Je fascinujúca. Jeho hudba až neskutočne presne a dramaturgicky vykreslila shakespearovský konflikt. Aj keď všetky duetá sú v Gounodovej opere podstate dlhšie ako u Shakespeara, stále v sebe obsahujú priestor na vnútorný rozvoj. A to mi umožňuje vytvoriť režijnú stavbu. Pripúšťam, že Romeo a Júlia nie je najslávnejšie Gounodovo dielo, tým vždy bol a navždy ostane jeho Faust, mňa však vždy nesmierne fascinovalo. Priznávam, že počas skúšania predstavenia v Bratislave som často rozmýšľal o tom, že by bolo úžasné urobiť práve z tejto opery film. Táto Gounodova hudba mi totiž pripadá ako nesmierne filmová. Vyvoláva totiž doslova až filmovú atmosféru.
Keď sa povie Romeo a Júlia, ľudia si zväčša vybavia príbeh veľkej lásky. Vy však prinášate iný výklad.
Neprečítal som Shakespeara inak. Text poznám dôverne, pretože som ho inscenoval už aj v činohre. O príbehu veľkej lásky sa dočítate vo wikipédii, to je však akoby čítanie z prvej vody. Romeo a Júlia je veľká tragédia – tak to Shakespeare napísal – stojaca na troch pilieroch: vojne, viere a láske. Je o konflikte dvoch najmocnejších rodín, politike a peniazoch. Po láske túžiaca Júlia sa snaží uniknúť pred politickým sobášom s mužom, ktorého jej vybral otec. Láska Romea a Júlie sa zrodí z veľkého vnútorného konfliktu, ich vzájomný cit však stále naráža na prekážky. Dostali sa do situácie, z ktorej nemôžu uniknúť ani v nej zotrvať. Dvaja mladí ľudia sa jednoducho stretli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a ich vzťah je od samotného začiatku odsúdený na smrť. Keby to tak nebolo, Shakespeare by napísal lyrickú drámu, on však napísal tragédiu, hoci nepatrí k jeho najkrvavejším.
Keď ste v Činohre SND robili Shakespearovho Coriolana a Brechtovu Malomeštiakovu svadbu, do Bratislavy ste prišli s jasnou predstavou, ako má inscenácia vyzerať. Pristupovali ste k réžii podobne aj v prípade tejto opery?
Musel som byť veľmi dobre pripravený, aj preto som Gounodovu hudbu opakovane počúval. Operní speváci totiž svoje party skúšali už predtým, ako som do Bratislavy prišiel. Boli teda na svoje úlohy interpretačne nesmierne dobre pripravení. Mojou úlohou bolo, aby som im ukázal smer, ktorým sa chcem uberať, a ako budeme inscenáciu robiť. Operné predstavenie je totiž niečo úplne iné ako činoherná inscenácia. V činohre vždy začínate od nuly. Na skúškach sa veľmi veľa číta a pracuje so slovom, s textom. Režisér tam má oveľa viac slobody. V opere sa začína akoby od konca, takže dôverná znalosť hudby mi veľmi pomohla pri vymýšľaní režijnej koncepcie.
Váš divadelný jazyk je veľmi expresívny. Nehľadali ste pri inscenovaní opery iné cesty?
Skúšal som, ale s opernými spevákmi je to trochu inak. Okrem režiséra totiž musia akceptovať dirigenta, mať kontakt s orchestrom, musia spievať otočení smerom k publiku a robiť mnoho ďalších vecí. Formulovanie fyzických vzťahov je v opere oveľa ťažšie ako v činohre. V tomto zmysle je inscenovanie opery v mnohom náročnejšie. V mnohom som sa teda musel pri inscenovaní Romea a Júlie prispôsobiť.
Sólisti netajili, že občas dosť dlho trvalo, kým pochopili, čo od nich chcete. Až keď ste zbrunátneli, vraj pochopili, o čo vám ide. Často menila vaša tvár farbu?
Snažím sa o istý druh perfekcionizmu. Vždy chcem veci dotiahnuť do konca. Pri naštudovaní takéhoto predstavenia ide o koncentráciu a ľudia sú rôzni. Niektorí idú vždy naplno. Svoje charaktery naozaj zakaždým doslova prežívajú a to je pre moje skúšky nesmierne dôležité. Mali sme, samozrejme, aj konflikty. Ale bez nich niet napredovania. Neraz namiesto toho, aby sme konflikty otvárali, tak problémy skôr v sebe uzatvárame, čo má za následok rôzne frustrácie. Ja všetko radšej priamo poviem a pomenujem. Som jednoducho taká povaha.
Za dôležité ste považovali Gounodovu lyrickú a málo dramatickú hudbu „uzemniť“. Ako ste to dosiahli?
Hudba v opere už sama o sebe nesie celú dramatickosť konfliktu. Speváci na javisku už nemusia ukazovať a zdôrazňovať emócie. V hudbe je ich dosť, ich výraz je v nej zakódovaný. „Uzemniť“ alebo pritiahnuť na zem znamená priamočiarosť a bezprostrednosť kontaktov. Keď sa divák pozerá na Júliu, musí veriť, že má problémy s otcom aj s nenaplnenou láskou. A spevák to nemusí zvýrazňovať „ukazovaním“ emócií, ale na javisku ich musí reálne prežívať. To je to, čo nás očarováva, keď sa pozeráme na výkony špičkových filmových hercov.
