Recenzia Kritika kultu "neprítomnosti"

Cynicky sa klaňajú pred svojou plochou tmou. City uložili do umelého spánku vegetujúc za tupým sklom v púštnej krajine bez kvapky nehy. Prázdne dotyky. Sklamanie dáva príučku očakávaniam, kváče ich a sáca na zem. Mladí, plní hnevu, v slepej uličke sa ponižujú, neschopní nájsť lásku a skutočno.

Autorský text Róberta Pakana vystihuje dezilúziu a smútok generácie, neobmedzuje sa len na skupinu sexuálnych menšín, pokrýva spektrum problémov a pocitov, s akými zápasia všetci stratení a „neviditeľní“. Skrývame sa v útulnom šere kybervesmíru, aby sme sa tu odcudzili sami sebe.

Aktuálny pocit malosti a straty s rôznou intenzitou tieni na všetkých, bez ohľadu na to, či sme menšinou, alebo zapadáme do spoločenského „normálu“. V umelých dimenziách internetu sa šikovne vyšmykneme veličinám priestor, čas, telesnosť. Tu môžeme byť krutí a hluční. Hra Pripojení trpko konštatuje, že sami pred sebou sa neviditeľnými nestaneme.

Autori sa usilujú o metaforický presah, na dosiahnutie želaného efektu využívajú štylizáciu. Scéna je rafinovanou súčasťou deja, dotvára symboliku aj ponuro klaustrofobickú atmosféru, je bariérou oddeľujúcou postavy od seba, aj diváka od ich virtuálneho sveta. Pôsobivo zamestnáva zmysly, no emócií sa chladný (ne)príbeh nedotkne. Nezúčastnene sledujeme choreografické pózy, tie sú súčasťou premysleného konceptu s výrazným autorským zámerom a myšlienkovým backgroundom. Bez možnosti stotožniť sa a oprieť o pocity, zostáva hra v rovine kŕčovito strojenej pretvárky, nad ktorou visí nevyužitý potenciál zaujímavej témy i postáv s vnútorným nepokojom.

Vyhýbanie sa opisnosti a zároveň snaha o zrozumiteľnú stručnosť sú príčinou zjednodušovania a rekapitulovania všeobecne známych javov. Postavy majú „štandardné“ vlastnosti, nedochádza u nich k premene, jednoducho nekonajú. Hre chýba ľudské teplo, pôsobí umelo, zhmotňuje prázdno. Tvorcovia kritizujú kult „neprítomnosti“ ich dialóg sa však skončí uprostred vety bez toho, aby spôsobil intenzívnejší o­tras.