V kaviarni, kde robíme rozhovor, nám chcú venovať zákusok. Je pre vás takéto priateľské zázemie samozrejmosťou?
Aby som sa dobre cítila, musím si vytvoriť priateľskú komunitu všade. Keď idem napríklad do pekárne, tak si nielen niečo kúpim, ale porozprávam sa s pekárom, s predavačkami. Musím vyjadriť pocit spolupatričnosti. Aj oni sú radi, že sa môžu porozprávať.
Takže vy nie ste tá celebrita, čo sa skrýva za tmavými okuliarmi?
Keď idem do davu, napríklad na nejakom festivale, alebo idem na námestie, kde je veľa ľudí, tam si tie tmavé okuliare dám, lebo masová pozornosť mi nie je príjemná. Iné je to v prostredí, kde ma poznajú ako susedku, kde ma vnímajú osobne, ako mňa. To mi je príjemné.
Vyrastali ste vo Vrátnej doline, chodili ste do školy v Terchovej, žili ste v malej dedinke Štefanová. Aj tam máte zázemie? Chodíte tam?
Žila som vo Vrátnej asi do štrnástich rokov, mám tam kamarátov aj rodinu, potom sme sa presťahovali do Lednických Rovní a na strednú školu som chodila v Púchove. Všade mám kamarátov aj rodinu. Nás je veľa.
Stále dochádzate do Prahy, kde hráte v Štúdiu Dva. Čím sa to začalo?
Do Prahy som začala chodiť kvôli seriálu Letisko. Naštudovala som v Prahe divadelné predstavenia, našla som si tam priateľa, neskôr muža, bola so mnou aj dcéra Terezka, ktorá v Prahe študovala. Takže prvé roky som v Prahe bývala a do Bratislavy som chodila iba hrávať do Astorky. Neskôr bolo práce v Prahe menej, a tak sa mi to preklopilo. Posledné štyri roky som žijem v Bratislave, ale chodím do Prahy hrávať skoro každý týždeň.
Kde ste v Prahe bývali? Dokázali ste si aj tam vybudovať zázemie?
Bývala som pri Staromestskom námestí, ale tam je strašne veľa turistov. Neskôr som sa presťahovala na Vinohrady, kde som si vybudovala dobré vzťahy so susedmi aj s predavačmi v obchodoch. Nebolo to až také jednoduché, lebo čím je mesto väčšie, tým je väčšia aj anonymita, a tá správanie ovplyvňuje. Pražania nie sú takí spontánni ako my, a tak chvíľu trvalo, kým som s nimi nadviazala taký vzťah, že sme sa zdravili a porozprávali na ulici. Vo veľkom meste je to inak ako na dedine.
V hre Aj múdry schybí hráte komickú úlohu, ktorá vám pristane. Kedysi sa herci delili na tragédov, milovníkov, komikov. Uznávate takéto delenie?
Už sa to tak nerozdeľuje. Sú ľudia, ktorí majú zmysel pre humor, ale môžu hrať rôzne polohy. Je to ako v živote – niektorí ľudia sa vedia pozrieť na veci z úplne iného uhla a zrazu aj tragická vec môže byť v niečom smiešna. Myslím, že mám zmysel pre humor. Ale rada hrám aj vážne veci a ešte radšej som, keď je to spolu. Človek sa môže aj zasmiať, aj cíti, že za zábavou je vážna téma. Tak hráme v divadle Astorka a tak to je tiež v hre Aj múdry schybí. Všetko sa dá povedať s úsmevom. Diváci majú šancu sa zasmiať, ale cítia, že je za tým niečo hlbšie. Humor je čoraz vzácnejší.
Keby vám niekto písal úlohu na telo, mala by byť humorná?
Vždy si nájdem styčné body postavy, ktorú mám zahrať, s mojím naturelom a s mojím životom, ale bola by som rada, keby mi niekto napísal niečo na telo. Dúfam, že mi napíšu moje dcéry. Raz mi už napísal Paľko Weiss rolu v predstavení Priateľky. Dlhé roky sme ho hrávali.
Verejnosť sa zaujíma aj o súkromie herečiek – na internete napríklad ľudia hlasujú, či si po rozvode nájdete rýchlo nového partnera, alebo nie. Väčšina predpokladá, že veľmi rýchlo.
Ďakujem, že mi fandia, ale nemyslím si, že život herečky by mal byť verejný. Verejné je moje vystupovanie, moje filmy, ale je len moja vôľa, čo chcem povedať o súkromí. Mám svoj život, a ten nie je verejný. Ja sa ani nepozerám na internet, čo si o mne ľudia rozprávajú. Nechcem to vedieť, nechcem sa cítiť zneužívaná.
Foto: CSFD
Čo, naopak, chcete ukázať? Na čo by ste napríklad pozvali divákov do divadla?
Na všetky hry, čo hrám v Astorke, aj na novú hru Jama deravá, ktorá bude mať premiéru 30. apríla, na ktorékoľvek predstavenie v Aréne, stále hráme inscenácie Boh Masakra a Perfect days, na Aj múdry schybí v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, v Prahe na Vše o ženách a Ženy přežijí v Štúdiu Dva. Budem rada, ak si pozrú seriál Tajné životy a prečítajú moju knihu Nič lepšie nepoznám.
Priblížte svoje účinkovanie v Prahe – kde vás prípadní diváci zo Slovenska nájdu?
V Prahe hrám v Štúdiu Dva na Václavskom námestí. Môj producent Michal Hrubý – spolupracujem s ním už desať rokov – tam má nový priestor, sálu pre 600 ľudí. Predtým sme putovali po rôznych scénach ako Švandovo divadlo, Palace, teraz si zrekonštruoval stále divadlo za veľa miliónov a myslím, že sa mu tam veľmi darí. Mám to v Prahe rada. Keď som bola v Trnavskom divadle, hrávala som u Radošincov, teraz hrám aj v Aréne, vo Hviezdoslavovom divadle. Moje domovské srdcové divadlo je Astorka, ale je dobré pohybovať sa aj v inom kolektíve, pracovať s inými ľuďmi a v inom žánri.
V Astorke ste už zohratý kolektív, ale často k vám prichádzajú hosťovať režiséri z iných divadiel, ako teraz Michal Vajdička, ktorý je umeleckým šéfom Dejvického divadla v Prahe. Ako sa vám s ním robí?
Je to pre mňa niečo úplne nové, lebo nemáme text. Miško Vajdička nám priniesol iba témy, ktoré spolu rozoberáme a predstavenie staviame spolu. Zapisovať ho bude Daniel Majling. S Michalom Vajdičkom som už robila v televízii, divadlo s ním skúšam po prvý raz. Je veľmi šikovný, má analytický pohľad na život – vie vystihnúť problém, ktorý v spoločnosti nazrel, a vie ho stvárniť. Na Slovensku aj v Čechách.
Preto si ho vybral Miroslav Krobot, dnes veľká autorita v divadelnom svete, do Dejvického divadla? Majú aj rovnakú poetiku?
To by som netvrdila, ale Michal Vajdička vyhovuje Dejvickému divadlu. Miroslav Krobot sa chcel ako umelecký šéf trocha stiahnuť, hľadal za seba náhradu a je úžasné, že našiel Miška zo Slovenska!
V Astorke s vami skúšal už aj sám Miroslav Krobot Dostojevského Idiota. Má nejaké špeciálne metódy?
Všetci jeho herci z Dejvického divadla sú oceňovaní a považovaní za najlepších hercov v Čechách. Vie to dosiahnuť a v tom je jeho sila. A to sme pri skúšaní Idiota zistili aj my – vie veľmi dobre pracovať s hercami. Učil nás myslieť herecky. Už som to raz zažila s holandským režisérom Janom Willemom van den Boschom: Ide o to, aby herec nielen hral a predvádzal, ale aby ako postava myslel a aby tou postavou bol.
Pracovali ste s mnohými mužmi režisérmi, ale napríklad v Aj múdry schybí vás viedla režisérka Valeria Schulczová. Je to rozdiel?
V televízii som robila s viacerými režisérkami, v divadle s dvomi – so Soňou Ferancovou a s Valeriou. Mám rada ženy režisérky, sú veľmi bystré a empatické. Netreba toľko slov, ako keď robím s chlapmi. Aj moja dcéra Terezka je režisérka. Ide točiť film a tam si zahrám aj ja, takže ma bude režírovať. V jej absolventskom filme s pracovným názvom Špina budem hrať mamu. Nechcem o tom filme rozprávať, to si povie ona, ale – toľko môžem povedať – scenár robili s kamarátkou scenáristkou vyše dvoch rokov. Spolupracovali na ňom aj s Američanmi na rôznych workshopoch. FAMU dáva študentom naozaj veľké možnosti. Mne sa zdá, že scenár je dostatočne prepracovaný, tak už len to dobre natočiť!
Obe vaše dcéry Dorotka a Terezka sú tvorivé – aké máte pocity, keď sledujete to, čo urobia a ako žijú?
Myslím si, že som bola dobrá mama, že som sa až tak nepresadzovala a tým som im dala priestor. Nebola som až taká autoritatívna, ako mi hovorievali, lebo inak by to nedosiahli.
Vyčítali vám, že ste autoritatívna?
Hovorili, že som prísna, ale pravdaže som nebola! Boli vždy v popredí, vychádzala som im v ústrety a ukázalo sa to dobré.
Foto: RTVS
Ako sa správajú k vám?
Hovorí sa, že u psíkov po dvoch rokoch prevezme mladá sučka úlohu matky a tá musí poslúchať. Tak sa to otočilo aj u nás. Moje dcéry sú už múdrejšie a šikovnejšie ako ja a ja od nich veľmi veľa čerpám. Netvrdím, že ony nečerpajú odo mňa – radia sa so mnou o všetkom, ale – tých vedomostí majú už viac.
Čím vás najviac prekvapili?
V dobrom alebo v zlom? V puberte ma prekvapovali dennodenne, a to takým spôsobom, že to nikomu neželám. Skutočne, to boli ťažké rany, čo som dostala, ale teraz ma prekvapujú už len radostne. Zvykla som si, ako majú nastavené životy, rešpektujem ich. Som rada, že sa majú rady, držia spolu. Máme sa rady všetky tri. Denne si voláme.
Zachovávate tradíciu spoločných výletov?
Samozrejme, každý rok chodíme spolu na dovolenku. Už s nami bol aj malý Filipko, lebo Dorotka má dieťa. Boli sme pri Lago di Garda v Taliansku, to je veľké jazero, čo vyzerá ako more, len nie je slané. Je to nádherná oblasť, mali sme prenajatý domček, boli sme tam týždeň. Som vtedy šťastná, mám ich len pre seba. Absolútna pohoda. Neviem, či to robia len kvôli mne, ale myslím si, že aj ony sú šťastné, lebo moje dcéry nerobia nič také, čo by sa im nepáčilo. Sú v tomto smere radikálne. Jednoducho povedia nie.
Vy robíte niekedy aj to, čo sa vám nepáči?
Ja asi áno. Občas urobím kompromis. Je to asi aj výchovou, ale – nevydržím to dlho. Už viem stopnúť, čo sa mi nepáči. Cítim sa nepríjemne, keď sa veľmi prispôsobujem a už to viem povedať.
Suverenitu si zrejme vyžaduje aj spôsob vytvárania hry priamo na javisku, ako to teraz robíte s Michalom Vajdičkom. Trúfli by ste si na to aj v minulosti?
Robila som niečo podobné ešte kedysi za totality s Blahom Uhlárom v Trnave. Naštudovali sme Kvinteto, veľmi úspešné predstavenie. Blaho už nikdy potom nechcel robiť písaný text. Už len improvizoval a založil si Stoku. On tiež priniesol tému a my piati herci sme mu improvizovali – Števo Kožka, Erik Jamrich, Jaro Filip, Vlado Oktávek a ja. Mohla by som spomenúť aj Odchody vlakov v Astorke, ktoré s nami robil režisér Petr Zelenka. Tiež sme improvizovali a on to zapisoval.
Aký obsah vnesiete do hry, ktorú teraz skúšate s Vajdičkom?
Nemôžem prezradiť, ale témou sú Slováci, slovenský národ. Je nás v hre dosť, ale nebudeme do nej vnášať osobné názory. Sú to skôr naše skúsenosti s touto témou.
Aká by bola vaša osobná téma, keby ste vymýšľali hru? Čo vám leží na srdci?
Stále nad niečím rozmýšľam. Zaujíma ma, kde žijem, čo sa tu deje a často sa aj do verejného diania zapájam. Moja osobná téma však stále zostáva láska, materská, priateľská aj milenecká. Herecké povolanie je krásne, som šťastná, že som v Astorke, že tam pravidelne niečo robím, ale inak je strašné, že človek stále čaká, kto ho do niečoho zavolá. Mám pocit, že by som bola rada ja tá, ktorá je aktívna, ktorá si môže niečo vymyslieť a zrealizovať to. Rozmýšľam teda, čo by som mohla urobiť, či som dosť šikovná, aby som si vystačila aj sama. Moje dievčatá sú obe herečky, ale majú ďalšie odbory, kde si samy rozhodujú, čo budú robiť. Terezka si napríklad píše scenáre a robí dokumenty, ktoré si vymyslí. Ja si nemôžem vymyslieť postavu.
A monodráma?
Už som hrala monodrámy, ale o to nemám záujem. Veľa šikovných hercov si založí agentúry, režírujú. Rozmýšľam, čo budem robiť ja. Mám viac nápadov. Teraz som napísala napríklad knižku.
Je v nej sedemdesiat receptov. Poznáte aj recept na slávu a na šťastie?
Taký recept nepoznám, ale pri tvorbe knihy som cítila šťastie. Je tam totiž aj sedemnásť mojich poviedok. Sú to veľmi osobné príbehy z môjho života – o tom, ako boli deti malé, z dovoleniek, z ciest, zážitky s Jurajom, mojím prvým mužom, a s Jirkom, druhým manželom. Pri tých príhodách som chcela poodhaliť moje myslenie, cítenie, to, čo mám rada, čo nemám rada. Cez tie poviedky môže čitateľ vycítiť, kto som, čo som. Ani recepty nie sú napísané tradične – čo sa tam dáva, koľko to váži, ale skôr ako ja varím, ako to robím a cez tú činnosť a cez to jedlo tiež rozprávam o sebe.
Foto: Archív Anny Šiškovej.
Prečo ste spojili poviedky receptami?
Vydavateľ chcel iba recepty. Ja som chcela, aby bola kniha veľmi osobná, a preto som napísala poviedky. Mala som voľné leto, bolo to po rozchode s mojím mužom, potrebovala som mať pozitívnu myseľ, a tak som si pospomínala na také obdobia z môjho života, ktoré sa mi zdali zábavné a obohacujúce.
Spoločné úspechy ľudí zbližujú. Stmelia aj kolektív filmov či inscenácií, toho ste zažili dosť, ale – ako je to pri neúspechu? Čo keď sa niečo nepodarí? Nastane napätie, vzájomné obviňovanie?
Úspech určite spojí, eufória ľudí veľmi spája. Chce sa nám potom po predstavení sedieť a rozprávať, zabávať sa. Nechávame doznieť tú eufóriu spoločne. A pravda je aj to, že keď je to neúspech, nemáš chuť sa ani zdržiavať v tom priestore, ani o tom rozmýšľať, lebo je to nepríjemné a chceš z toho čo najskôr ujsť. Nemyslím si, že by nás neúspech rozdeľoval, len každý uteká a tvári sa, ako keby to nebolo.
Je možné, že nevydarené sa časom zlepší?
Nie, nikdy. Keď je niečo zlé, tak je to zlé. To sa nedá zlepšiť. To sa aj rýchlo prestáva hrať, sťahuje sa to z repertoáru. Ešte sú pokusy o záchranu – traja vraj povedali, že to je dobré, niekto vraj tvrdí, že to je dokonca veľmi dobré, ale všetci vieme, že to je zlé a potom kapitulujeme. Ja som to nezažila už strašne dávno, ale zažila som to, no nebudem konkretizovať.
V Prahe vás čaká krásna postava v seriáli pre Českú televíziu. Môžete o tom niečo povedať?
Veľmi sa na to teším, ale zatiaľ o tom nechcem ešte hovoriť.
Diváci si obľúbili aj seriál Tajné životy, kde hráte alkoholičku. Je bývalá, alebo ešte fungujúca? Ako ste si ju vymysleli?
Povedala by som, že bývalá. Má už len také prepady, keď sa jej nedarí. Vtedy siahne po alkohole, ale keď nabehne na normálny život, už s tým vie bojovať a nepije.
Je takáto temná postava vyčerpávajúca pre herca?
Nie, je to pre mňa veľmi príjemné, lebo je čo hrať. Poznám takéto typy, to sú také tie zakomplexované ženy, utiahnuté – ale takí sú aj muži! – a alkohol im pomôže uvoľniť sa alebo zabudnúť na to, čo ich trápi, čím sa zožierajú. Mnohí si dajú pohárik a začnú rozprávať, hoci inak sú tichí. Keď človek žije s alkoholikom a nezvládne to, stane sa tiež alkoholikom ako aj tá moja postava. Na nej je pekné, že má niekoľko polôh – vie byť dobrá, láskavá, úslužná až podriadená, a keď si vypije, je to pravý opak – vie povedať, čo si myslí, odváži sa. Keď sa do nej štuchne, je to úplne iný človek. Ja som si ju takto vymyslela, je pravdivá podľa toho, čo mám odkukané zo svojho okolia.
Vlastné skúsenosti asi nemáte…
Ja pijem alkohol veľmi málo. Skôr ako by som sa opila tak, že by som išla krivo, prišlo by mi zle. Vlastne ani neviem, aké to je byť opitá na mol. Môj žalúdok mi to nedovolí.
Viete byť aj bez alkoholu veselá? Nemávate depresie?
Veľmi rada sa smejem, chcem žiť veselo. Človek sa ale nemôže stále smiať. Aj ja si prejdem smútkami, vyplačem sa a snažím sa čím skôr z toho dostať.
Keď porovnáme klasiku a súčasné hry – je aj v nových dosť humoru? Alebo sú súčasní autori sú skôr kritickí?
Myslím, že to sa nevylučuje. Napríklad na hre Upchatý systém, ktorú robil Michal Vajdička v Dejvickom divadle, sa ľudia strašne smejú, hoci je o závažných veciach. Humor je práve v súčasnosti veľmi dôležitý. Dnes by ste bez humoru vôbec neprerazili! Rozdiel je ale medzi humorom a humorom. Slnko, seno a jahody sú humorné a viem, že národ ich má rád, ale keď je nakope toľko lacných fórov, to nemám rada. Ja viem, že to má komerčný úspech, ale humor sa dá robiť aj inteligentnejšie a ja som zástancom tohto humoru. Hranica medzi primitívnym humorom a inteligentným sa ťažko stanovuje.
Poznáte umelecké prostredie v Čechách aj na Slovensku. Je podobné?
My herci sme veľmi citliví ľudia, krehkí. Každý z nás potrebuje vrelé slovo, objatie. Ja rada prebieham z Česka na Slovensko a naopak a stretávam sa s ľuďmi tu i tam. Napríklad na festivaloch vidím kolegov, ktorých som dlho nevidela a vždy je to veľmi príjemné. Bola som napríklad na Českých levoch, stretla som tam mnohých priateľov, napríklad Jiřího Bartošku a mnohých iných známych hercov. Nejde o nejaké bohémske alebo snobské stretnutia, povieme si prosté veci: Ako sa máš? Máš prácu? Nemáš? V tom a tom si bol výborný! Je to ľudské, často vtipné a príjemné stretnutie. Odovzdáme si kúsok porozumenia, úcty a dobre sa zabavíme. Často nadviažeme aj nové pracovné vzťahy. A viete, že som to videla aj na Oscaroch? Tam je to také isté. Tešia sa, že sa vidia inde ako v práci.
Anna Šišková
Narodila sa 30. júna 1960 v Žiline. Študovala na Pedagogickej fakulte v Prešove, začiatkom osemdesiatych rokov sa stala členkou činohry Divadla Jonáša Záborského. Od roku 1981 hrala v trnavskom Divadle pre deti mládež a neskôr sa stala členkou divadla Astorka Korzo`90 v Bratislave. Hrá v rôznych slovenských aj českých divadlách a v úspešných filmoch a seriáloch. Za postavu vo filme Musíme si pomáhat získala Českého leva 2000. Z ďalších filmov a seriálov – Kruté radosti, Konečná stanica, Slnečný štát, Místo nahoře, Místo v životě, Eden, Letiště. Má dve dcéry Dorotku a Terezku. Vydala knižku Nič lepšie nepoznám.
