Slová, slová, slová Válkove

Básnik plný paradoxov

Inscenáciou Slovo Válkovo pokračuje Slovenské národné divadlo v uvádzaní komorných hier písaných priamo na telo konkrétnym hercom. Po Zdene Studenkovej, ktorá za výkon v inscenácii Leni získala ocenenie Dosky, sa pozornosť obracia na Emila Horvátha. Práve pre neho napísal dramatik Peter Pavlac hru o fiktívnom, nie však nemožnom, stretnutí Miroslava Válka a záhadného príslušníka Štátnej bezpečnosti.

Obaja muži sa stretávajú v hoteli Carlton, kde Válek sleduje dianie práve prebiehajúcej sviečkovej manifestácie a príslušník zhotovuje zvukový záznam. Ich debata sa dotýka nielen poézie, ale aj zodpovednosti a morálky. Kľúčom pre dialóg sa stáva poéma Slovo, ktorou Válek vzdával hold komunistickej strane a ktorá je, tak ako básnikova osobnosť, plná paradoxov.

Herecká réžia Emila Horvátha

Inscenáciu režíroval Emil Horváth, ktorý je súčasne predstaviteľom postavy Válka. Herecké réžie sú špecifické a majú svoje výhody aj nevýhody. Výhodou, ktorú Emil Horváth ako režisér zúročil, je absolútny cit pre divadelnú situáciu a dialóg. Najmä v hre s minimom fyzického diania je podobná schopnosť na nezaplatenie. Myšlienkovo sýty text sa teda Emilovi Horváthovi aj Františkovi Kovárovi darí interpretovať bez toho, aby diváka ťažil či nudil.

Nevýhodou sú však isté problémy pri prekračovaní komfortných zón. Možno aj preto vo výsledku inscenácia rezignuje na akékoľvek iné prostriedky ako činohra. Aj tých pár ozvláštňujúcich prvkov ako využitie hudby, svetla či televízneho záznamu sa využíva hrubo a niekedy dokonca necitlivo. Divadelne najzaujímavejším sa tak stáva priznaný výhľad na Bratislavský hrad, ktorý ponúka priestor Modrého salóna.

Inscenácia do hereckého dialógu spája Emila Horvátha a Františka Kovára. Horváth hrá Válka ako človeka cítiaceho nepríjemnosť celej situácie. Vie, že udalosti na námestí sú začiatkom jeho konca. Cíti, že urobil chybu a sám sebe nahovára, že veci ešte môže zmeniť. Jeho Válek má zlú, veľmi zlú náladu. Nezlepší mu ju ani konfrontácia s neznámym mužom, príslušníkom ŠtB. František Kovár ho od začiatku inscenácie buduje ako Válkov protiklad. Nadšenec poézie, záhadný muž, o úmysloch ktorého sa dá dlho pochybovať.

Je škoda, že inscenácia neprináša príťažlivejšiu divadelnú formu a uzatvára sa len do solídneho činoherného štandardu. Herecké výkony oboch predstaviteľov síce stoja na pevnej pôde ich bohatých skúseností, no téma aj text by bezpochyby uniesli aj viac invenčnosti.