Najhoršie sa vymýšľa, keď tlačí termín

Seriál Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazerá do zákulisia umenia a kultúry. V dnešnej časti si priblížime, ako sa robí divadelná scéna.

10.06.2015 09:00
Lipták František Foto:
Tvorba pre Teatro Tatro poskytuje Františkovi Liptákovi najväčšiu slobodu.
debata

„Rád kontrolujem výrobu scény v umelecko-dekoračných dielňach. Poteší ma, keď do nej môžem ešte výtvarne zasiahnuť,“ povedal František Lipták. Ako prízvukuje divadelný, filmový a televízny scénograf, kontrola je vlastne jeho povinnosť. „Bez kontroly by vám mohla prísť na scénu cudzia inscenácia,“ pridáva s úsmevom.

Stoly, pri ktorých sa hodovalo, sa menia na máry či tabuľu, svadobná posteľ na náhrobok, stolička dostáva množstvo ďalších významov v inscenácii hry Daniela Majlinga Labyrinty a raje Jána Amosa, ktorá má dnes a zajtra premiéru v činohre Slovenského národného divadla. „Je to putovanie životom a príbehom Komenského. Javisko je obnažené, používame jednoduché dobovo nešpecifikované kusy nábytku, ktoré sú čierne ako spálená trieda. Výtvarná stránka inscenácie sa nesie v ponurom čierno-hnedom plus bielom akcente pripomínajúcom grafiku,“ pokračuje výtvarník, ktorý navrhol scénu.

Titulky premietané na zadnom horizonte oddeľujú jednotlivé kapitoly. Dvojica sprievodcov Všadebol a Mámil mení na tabuľu ktorýkoľvek kus nábytku a kriedou na ňu vpisujú symboly, znaky a kresby osvetľujúce ich rozprávanie. „Je to škola hrou. Napriek všetkým útrapám, útlakom a prenasledovaniam dokázal Komenský v 17. storočí presadzovať školstvo a vzdelanie. Keď sa povie škola, v pamäti mi ostala tabuľa, aj keď dnes sú to už ipady a počítače,“ vysvetľuje.

Maketa k inscenácii Labyrinty a raje Jána Amosa. Foto: archív Františka Liptáka
Lipták Maketa k inscenácii Labyrinty a raje Jána Amosa.

Od čiary k makete

Východiskom je predloha, podľa ktorej sa bude predstavenie inscenovať. Po prečítaní si kreslí obrázkový scenár, tzv. storyboard, ktorý mu slúži ako pomôcka na pretlmočenie textu do vizuálnej podoby. Z neho vyberá jednotlivé situácie, z ktorých scénografiu ďalej rozvíja. „Snažím sa ju robiť tak, aby som s ňou počas tvorivého procesu vedel narábať, aby bola flexibilná,“ hovorí František Lipták.

Za zábavu považuje stavbu makety. Od čiary na papieri prenáša nápady do priestoru, ako ho učil jeho pedagóg Ladislav Vychodil počas štúdií scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. „Práve v dielňach určuje maketa proporcie, priestorovú vizualitu inscenácie, fungovanie príbehu v priestore. Navyše, obrázkom nie každý rozumie, maketa je konkrétnejšia. Lepšie jej rozumie aj dramaturg, režisér a herci,“ pokračuje výtvarník.

Keď si v „čiernej krabičke“, ako dôverne prezýva maketu, skladal jednotlivé kusy nábytku, ktoré sa rozhodol v Labyrintoch a rajoch Jána Amosa použiť, predstavoval si, ako môže ich „skladačky“ modulovať. Jednoduchým nápadom ide scénografia proti monumentálnosti textu, jeho pátosu a pochmúrnej dobe. „Prostredia v jednotlivých kapitolách sa dosť rýchlo a v krátkom čase menia. Pre mňa bolo veľmi dôležité vytvoriť v čo najkratšom čase pôdorys nasledujúceho výstupu,“ pokračuje. Najlepšie si svoje nápady overí práve na makete. Jeho synovia sa s ňou vraj nehrajú, majú oveľa zaujímavejšie a krajšie hračky.

Neraz stačí jediná veta

„Prvú inscenáciu, ktorú som robil s režisérom Ondrejom Spišákom – bola to Snehulienka a sedem trpaslíkov v žilinskom Bábkovom divadle – zvozila kritika pod čiernu zem ako hrozný gýč. Divácky však bola veľmi úspešná a deti sa dobre bavili. Ondro nebral ohľad na kritiku, skôr ho zaujímal divák a proces, ktorý sme si vymysleli počas skúšania,“ spomína na rok 1988. Odvtedy s režisérom práve premiérovanej inscenácie Labyrinty a raje Jána Amosa spolupracuje dosť často. V poľských divadlách takmer pravidelne.

Niekedy postačí jediná veta v spoločnom dialógu a skvelý nápad je na svete. „Na prípravu Gullivera v bialystockom Teatre Lalek sme mali veľmi málo času. Hovoril som mu, že pre časť v krajine liliputánov bude treba veľa maličkých bábok. Vtedy povedal: Veď môžu byť také malé, že ich nebude ani vidieť. Čo pre mňa znamenalo, že na scéne vôbec nebudú. Mali ste vidieť, čo sa dialo, keď Gullivera obri vyfúkli do hľadiska. Chytil si ho každý. Keby bol kvôli kontrastu v krajine obrov ako fyzicky maličká bábka, chytilo by ho jedno decko a ostatné by mu závideli,“ vysvetľuje František Lipták, ako mu neraz jediná veta pomôže vyriešiť koncepciu scény.

Najhoršie je vymýšľať, keď tlačí termín. Skrúcalo mu vraj žalúdok, keď vo varšavskom Tearte Dramatycznom začal Ondrej Spišák skúšať Mladého Stalina. Tadeusz Slobodzianek nemal totiž ešte hotový text, zvykne ho vymýšľať počas tvorivého procesu. Ale scénograf musel scénu dodať. „Vtedy som dostal nápad univerzálneho priestoru, ktorý sa otvára do rôznych plánov. Počas skúšok som vyhodil veľa vecí, tak ako pri inscenácii Našej triedy (inscenáciu uviedol aj festival Nová dráma/New Drama 2012 v Bratislave – pozn. red.). Tam sme mali strašne veľa rekvizít, ale nakoniec sme ostali bez nich. Predstavenie bolo oveľa silnejšie, surovejšie a neuberalo divákom predstavivosť,“ spomína výtvarník. Mimochodom, Mladého Stalina o týždeň uvedie medzinárodný festival Eurokontext.sk v SND.

Teatro Tatro je sloboda a radosť

„V tvorivom procese nie je scénograf sám. Zdanlivo môže pomôcť aj stolár v umelecko-dekoračných dielňach. Odbremenený od textu povie príbeh zo života, ktorý sa mi zrazu spojí s predlohou a nápadom, ktorý pretavím cez hlavu a zrazu mám riešenie. On ani netuší, ako mi pomohol,“ hovorí František Lipták.

Nápad vraj nie je kvetinka, ktorú stačí zalievať. Snaží sa získavať indície od režiséra, dramaturga, ale aj skladateľa a ďalších, s ktorými na inscenácii pracuje. „Scéna nie je len priestor, ale aj zvuk, svetlo, herec a predovšetkým divák. To je na scénografii pekné,“ pripomína.

Spolupracoval vari so všetkými slovenskými divadlami, často pracuje v Čechách a na Morave. Takmer pravidelne v Poľsku, kde získal tri Ceny za scénografiu – za Gullivera a Robinsona Crusoa, ktoré režíroval Ondrej Spišák, a za predstavenie Či sa dá stvoriť svet? (réžia K. Kobylka).

S obrovskou chuťou a radosťou pracuje pre Teatro Tatro. Nezávislú divadelnú scénu, ktorú v roku 1990 spoluzakladal. Podpísal sa okrem iných jeho inscenácii aj pod magického Sira Halewyna, magnetizujúceho Rómea a Júliu, fantáziou prekypujúce predstavenie Minas Tirith Minas Morgul, pre ktoré postavil a pomaľoval malú maringotku či šapito, v ktorom sa odohráva skvelý Majstre a Margaréta. Teatru Tatro vyniesla inscenácia Bulgakovovej predlohy na tohtoročnej prehliadke Nová dráma/New Drama Cenu divákov aj Cenu študentskej poroty. „Je to odkaz pre celý súbor, že to, čo robíme, má zmysel a posolstvo,“ dodáva František Lipták. Rád strieda divadelnú scénografiu s filmom, za Záhradu dokonca získal Českého leva. Ale pracovať na jedinom filme štyri roky, čo je dnes bežný trend, už nemá chuť. Chcem byť s rodinou a maľovať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #divadelná scéna #Ako sa robí #František Lipták