Recenzia: Mať sny a nerátať s dôsledkami

O ich spoločnú divadelnú púť však tentoraz nejde, aj keď Polák v Martine inscenoval jeho hru …príď kráľovstvo Tvoje… (1996) a hlavnou postavou v nej bola osobnosť Ľudovíta Štúra. A nejde ani o mesianistickú koncepciu v Horákovej – zatiaľ – poslednej hre o našich významným dejateľoch 19. storočia, ktorá je ako jeden zo základných dramatických princípov prítomná v takmer všetkých hrách o nich.

Foto: Andrej Balco

Robert Roth a Dominika Kavaschová Prorok Štúr a jeho tiene alebo Zjavenie, obetovanie a nanebovstúpenie proroka Ľudovíta a jeho učeníkov: Robert Roth a Dominika Kavaschová.

V čom sa teda odlišuje Prorok Štúr a jeho tiene od iných jeho biografických hier tak v línii dramatizovani­a/inscenovania životopisov osobností ako Janko Kráľ, Jonáš Záborský, Samo Bohdan Hroboň, Adolf Ivanovič Dobrijanskij atď., ako aj v súvislosti s našou tradíciou? Čo je iné/nové? Prorok Štúr a jeho tiene je jedna z mála hier a inscenácií, ktoré si už mohli dovoliť neotrocky sledovať všetky základné životopisné fakty nielen Štúrovho života, ale aj ďalších známych postáv ako Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Lajos Kossuth, Anička Jurkovičová, Adela Ostrolúcka atď.

Prvá polovica inscenácie je vystavaná na známych základných faktoch, ktoré už nevysvetľuje, ale iba pridáva k nim všeobecne neznáme či neznámejšie a rozvíja výrazne odlišné zobrazenie „prorockej“ trojice Štúr–Hurban-Hodža. Ich vízie o lepšom živote pre Slovákov „narážajú“ nielen na tradične zobrazované rozhodnutie Štúra „bojovať“ za práva Slovákov v dobrovoľnom osamotení (bez manželky) a spoločensko-politické intrigy na rôznych úrovniach. Režisér Polák nechal v pomerne veľkej ploche vyznieť aj ďalšiemu „motívu“ – ich priamej účasti na revolučnom dianí. A ten mení ich životy po jeho ukončení u niektorých až zásadným spôsobom.

A pritom zobrazenie boja vyzerá veľmi groteskne. Štúrovci so zbraňami v rukách a s pierkami za klobúkmi sa pred bojmi zoraďujú do radu – tesne k sebe pritisnutí a za nimi sa na veľkej bielej ploche (plátne) odrážajú ich tiene. Práca s ich tieňmi či priamo s činoherne poňatou tieňohrou je aj inscenačným kľúčom prvej časti. Druhá časť inscenácie mení optiku – čo síce nie je nové ani pre Horáka, ani pre Poláka, ale z „tradičného“ hľadiska prekvapuje a robí inscenáciou ľudsky príťažlivejšou a zbavuje prorokov tradovaného nánosu o ich skutkoch a motívoch, ktoré k nim viedli. Vidíme chorého Hodžu, ktorého prenasledujú vojnové zážitky, Hurbana trpiaceho smrťou detí, Štúra, ktorý si kladie základné otázky o zmysle všetkého. Vidíme však aj ostatné postavy – v citlivo urobených obrazoch, ktoré z nich robia živé postavy. A hlavne divadelne, obrazne-metaforicky.

Čo by sa však na premiére v Slovenskom národnom divadle nemalo stať – je čistota a technika javiskovej reči a hlavne znalosť textu hercami. Jeho zabúdanie počnúc Ľubomírom Pavlovičom a končiac Ľubošom Kostelným bolo viac ako „tradičné“.