Divadlo už dvadsať rokov pracuje s mentálne postihnutými ľuďmi v rôznych sférach umenia. Či je to hudba, maľovanie, výstavy, sociálne kontakty so širokým spektrom obyvateľov Banskej Bystrice a inde (návšteva USA). Postihnutí umelci dosahujú za pomoci svojich asistentov pozitívne (čo je možno prislabé ohodnotenie) výsledky. Je to práca namáhavá a ťažká, ale zmysluplná.
Hendikep sa práve v oblasti umenia stáva silnou zbraňou na poli začlenenia sa medzi bežnú (nemôžem povedať normálnu) komunitu. Ak mentálne postihnutý jedinec, vykričí do sveta, že v štáte dánskom je niečo choré, musí na tom byť niečo pravdy, či chceme alebo nie. Veď práve týchto ľudí zasahuje neschopnosť pomáhať iným, ľahostajnosť voči utrpeniu, bolesť z odmietnutia.
Foto: Michal Blaško
A taký bol aj Beckettov Godot. Pod čerešňou v záhrade v Lazovnej ulici, kde divadlo sídli, vykričali do neba za asistencie režisérky Kataríny Mišíkovej Hitzingerovej všetko, čo trápi nielen ich. Vulgarizmy, ktoré rozosmievali publikum, neboli samoúčelné a nepochybne namieste. Nie, nie je pravda, že Pod čerešňou sa len nadávalo. Bola to hra o čakaní na kúsok šťastia, skyvu chleba, malé pohladenie, veľké pochopenie, bozk na líce. Vnímaví herci dokonale splnili požiadavky režisérky, takže na premiéru, ktorá bude 29.9. 2015 v Centre nezávislej kultúry Záhrada sa môžu návštevníci len tešiť.
Súčasťou osláv bolo aj sprístupnenie výstavy s portrétmi zakladajúcich členov divadla, ktoré nakreslila Veronika Priechodová. Divadelníci nezabudli na žiadneho zo svojich priateľov a spolupracovníkov, takže na dvore divadla sa do neskorých hodín ozývala hudba, strieľanie šampanského, ľudské objatia a sem-tam aj nejaká slzička. Atmosféra nabitá pozitívnymi emóciami sa preniesla aj na divákov a tak Čakanie na Godota bolo len malou mincou v natrieskanom pohári plnom zlatiek. Scénografom bol Dušan Krnáč, kostýmy Miroslava Zelníková, hudba Tomáš Krištof a Dominika Sinalová, dramaturgia Evka Ogurčáková.
