Aj o konflikte kresťanstva s islamom a príleve migrantov hovorí inscenácia Apokalypsa, s ktorou sa dnes večer predstaví Nowy Teatr z Varšavy. Dobehla divadelná reflexia skutočnosť?
Nechceli sme tému imigrácie akcentovať natoľko, ako k nám prenikla v dôsledku spoločenských turbulencií v krajinách Blízkeho východu. Tak ako vedia seizmológovia odhadnúť pohyby zemského povrchu, aj umelci mali odjakživa schopnosť vycítiť problémy ukryté dlho pod povrchom a predvídať pohyby v spoločnosti aj zmeny v správaní jednotlivcov i skupín. Téma migrácie tu latentne existovala. Veď štatistiky hovoria, že minulý rok prišlo do Európy 250-tisíc migrantov. Tento rok je odhadované číslo milión. Netvrdím, že pred rokom sme boli múdrejší. Rovnako dôsledne chceme hovoriť aj o iných problémoch, akými sú napríklad extrémizmus, genocída, chudoba, násilie, staroba, bezdomovectvo, inakosť… Aj keď v súčasnosti problém migrantov ostatné prekrýva.
Prečo tento rok zaostril festival práve na túto problematiku?
Civilizácia sa pohybuje po hranici sporu Východu a Západu, náboženstva, prístupu k životu aj civilizačným vymoženostiam a tam vzniká veľké napätie. Hovorím, že chudoba je prapríčinou všetkého – aj genocídy v Rwande, aj problémov v Sýrii… Keď človek ide úplne na doraz, stráca prácu a je manipulovateľný, rastie extrémizmus, z ktorého vyplýva aj terorizmus. Sú to bojové signály, rakety odpaľované na všetky možné strany aj príčiny veľkých konfliktov.
Genocída v Rwande sa odohrala v roku 1994. Potrebuje umenie časový odstup, aby sa pozrelo na skutočné udalosti vlastnou optikou?
Je to aj otázka tvorcov inscenácie Sobota s rozhlasom. Kde sme boli my všetci, pýta sa v nej dnes tridsaťročná speváčka a tanečnica Dorothée Munyaneza, ktorá ako dvanásťročné dievča stratila veľa príbuzných, zažila všetky tie hrôzy a musela opustiť Rwandu. Nielen umelci majú dlhší reakčný čas, možno aj celá spoločnosť. Hosťom verejnej debaty bude člen medzinárodného tribunálu na vyšetrovanie genocídy v Rwande Slovák Igor N. Barilík. A medzinárodný tribunál pracoval v roku 2010!
Genocída v Rwande je aj témou inscenácie Štvavé rádio. Je to náhoda či zámer, že hlavný program uvádza obidve?
To je naozaj náhoda, pretože sme hľadali divadlo s postojom. Hovorí síce tiež o genocíde, ale z úplne inej strany a divadelne celkom iným spôsobom. Myslím si, že import týchto tém je dôležitý aj pre Slovensko. Ako u nás reagujeme na rôzne spoločenské témy? A prečo sme na viac ako 25 rokov odložili politické divadlo, mysliac si, že na scény nepatrí? Politické divadlo je silným a regulárnym typom divadla nielen v západnej Európe, ale aj v Poľsku, Maďarsku a inde, len u nás sa obchádza. Ako keby umenie a politika nesúviseli. Z obdobia socializmu máme fóbiu, že musíme slúžiť politickým stranám, ale politikum je predsa to, v čom žijeme, čo nás ovplyvňuje a je zárodkom budúcnosti. Divadlo je vždy divadlo, aj keď sa zaoberá horúcimi politickými témami.
Všetky inscenácie sú tento rok autorskými textami, vytlačili z európskej divadelnej scény klasikov?
Nie. Keďže sme výber smerovali k divadlu, ktoré je kritické a provokatívne, vybrali sme zhodou okolností práve tie zahraničné inscenácie, ktoré vyjadrujú osobný postoj tvorcov. A pretože pri užšom výbere bolo naozaj jedným z kritérií autorské divadlo, zladili sme aj slovenské inscenácie so zahraničným výberom.
Divadlo ako rozhlasové vysielanie, koncert, prednáška, čítanie dokumentov… Zaostrili ste na experiment?
Zámerne sa snažíme na festivale prezentovať nové témy, nové tendencie, nových tvorcov. Fakt, že všetci zahraniční tvorcovia sú na Divadelnej Nitre po prvý raz, je zhoda okolností, ale súčasťou našej koncepcie je prezentovať rôznorodé divadlo. Aby v rámci svojej misie a inšpiratívnosti priniesla aj iné druhy divadla a na jednom mieste ukázala, aké rôzne môžu byť. Autorské divadlo volí nielen autentické témy a prístupy k problémom, ale prináša aj veľmi zvláštne a osobité formy. Som rada, že sa v programe stretnú veľmi extrémne formy od klasickejšej činohry, čo je napríklad Apokalypsa, až po divadlo prednášku – v Stratenej Antarktíde Dirty Deal Teatra z Rigy sa skutočne uvádzajú úryvky z knihy ekológa o zániku organizmov okolo západného pobrežia Antarktídy.
Slovami najzdravšie éčko je empatia, narážate na tohtoročné motto festivalu Empatia – zdieľať a dávať. Ako ste k nemu dospeli?
Minulý rok sme sa pýtali Načo umenie? Zákonitá odpoveď je, že má povzbudzovať predstavivosť a prispievať k pochopeniu ľudí navzájom, spoločenských javov či osudu, ktorý človek žije. Ak je na umení niečo jedinečné a veľmi cenné, tak práve to, že sa nás dotýka naozaj do hĺbky duše a vyvoláva našu spoluúčasť. Dokonca v divadle sledujeme osudy ľudí priamo v sále. Divadelná Nitra však má presahy aj do sociológie, ekológie, politológie, práva, výtvarných objektov aj vzťahu k prostrediu, v ktorom žijeme. Rozhodli sme sa to previazať s empatiou, lebo to je súčasný problém, ktorý pociťujeme.
Čo konkrétne máte na mysli?
Popri všetkých technických vymoženostiach komunikácie predsa len sme uzavretí vo svojom individuálnom egoizme, pragmatizme, účelnosti svojho konania a sústredení na dosahovanie osobného šťastia. Vedú nás k tomu nakoniec aj politické koncepty, ktoré hovoria na prvom mieste o prosperite spoločnosti a až na jednom z posledných miest – ak vôbec – sa v politických programoch objavuje element kultúry, kultúrnosti a rozvíjania vzťahov. V konečnom dôsledku sme osamelí a empatia k rôznym problémom má upozorniť na to, že nie sme na svete sami. A že umenie môže v živote človeka naozaj znamenať veľa, urobiť ho nielen bohatším, ale aj cennejším a lepším.
