Spomínajú tí, čo prežili

Inscenácia Štvavé rádio prináša montáž zo živého vysielania, ktorým tri mesiace "masírovala“ stanica mozgy miliónov poslucháčov.

28.09.2015 12:00
40-stvave radio 3x Foto:
Po skončení Štvavého rádia má divák - po hrôzach, ktorých bol svedkom - pocit, že tlieskať sa ani nepatrí.
debata

Valeriu Bemeriki odsúdili na dvadsať rokov, ešte stále je vo väzení. Kantano Habimana ušiel, z utečeneckého tábora zmizol, podľa poslednej informácie je mŕtvy. Georges Ruggiu bol odsúdený na deväť rokov. Keď vyšiel z väzenia, konvertoval na islam a teraz je niekde v Pakistane. Tak skončila trojica extrémistických moderátorov populárnej stanice RTLM, ktorá nenávistnými výzvami k vraždeniu príslušníkov kmeňa Tutsiov pripravovala a neskôr otvorene podporovala genocídu vo Rwande.

Inscenácia Štvavé rádio prináša montáž zo živého vysielania, ktorým tri mesiace "masírovala“ stanica mozgy miliónov poslucháčov. Politické a športové správy, rasistické pseudokomentáre a súťaže o "veľkej“ histórii kmeňa Hutu striedali populárne skladby francúzskej, svetovej aj rwandskej hudobnej scény.

Môže chlapec zabiť švába?

Situácia sa vyostrila po tom, čo 6. apríla 1994 zostrelili pri pristávaní lietadlo s rwandským prezidentom Habyarimanom na palube. Za tri mesiace zabili, umučili a mačetami rozsekali 800-tisíc až milión príslušníkov menšiny Tutsiov. Navyše aj tisícky umiernených Hutuov.

„Môže osemročný chlapec zabiť švába?“ Telefonuje do obľúbeného rádia malý chalan. "Samozrejme, že môže. Bude hrdinom!“ Tlieska mu fajčením marihuany "posilnený“ moderátor Kantano. Nehovoria však o parazitujúcom hmyze, slovom "šváb“ označovali Tutsiov.

Výpovede tých, čo vražedné besnenie prežili, inscenáciu rámcujú. Konanie zločincov, ktorí mali "len“ mačety, palice a neveľa zbraní, pripomína spomienky obetí holokaustu. Ostro kontrastujú s neviazanou zábavou v rozhlasovom štúdiu, posmeľujúcimi výzvami na zabíjanie "menejcenných a po moci túžiacich“ nepriateľov, bezostyšnou propagandou vyťahujúcou ako najsilnejšiu kartu Hitlera.

"Tento príbeh bolo nevyhnutné vyrozprávať. Aj preto, aby ľudia vedeli, ako vyzerá skutočná nenávisť,“ povedal herec a spolutvorca inscenácie Diogéne Ntarindwa. Rwandčan, ktorý sa narodil a vyrastal v utečeneckom tábore v Burundi. "V roku 1994, keď sa genocída začala, som mal sedemnásť. Chodil som na strednú školu, ale rozhodol som sa ísť do Rwandy ako vojak. Prvýkrát som sa ocitol v krajine, o ktorej mi rodičia rozprávali ako o najkrajšej na svete. A všade som videl zohavené mŕtvoly, nenávisť, utrpenie a bolesť,“ pokračoval Diogéne Ntarindwa.

Aj pre osobnú skúsenosť považoval za dôležité zúčastniť sa na projekte švajčiarskeho režiséra a divadelného autora Mila Raua, ktorý vznikol v produkčnej spoločnosti Medzinárodný inštitút politickej vraždy. Po skončení Štvavého rádia má divák – po hrôzach, ktorých bol svedkom – pocit, že tlieskať sa ani nepatrí. A ešte dlho ho prenasleduje otázka – naozaj je ľudstvo nepoučiteľné?

Agresivita, nenávisť, strach

"Práve rocková hudba dokáže vyjadriť krik, čo sa skrýva vo vnútri mladých ľudí. Ľudí, ktorí protestujú a bijú sa za svoju slobodu napriek tomu, že vonkajší svet ich ničí agresivitou, nenávisťou a strachom,“ povedal Sashko Brama. Dvadsaťdeväťročný ukrajinský nezávislý divadelník, ktorý sa ako autor a režisér podpísal pod inscenáciu R+J.

Radikálny hudobno-vizuálno-divadelný projekt komentuje aktuálne dianie na Ukrajine. Roma z Ľvova a Yulia z Donbasu majú politiku "na háku“, majdanské barikády a občianska vojna však do životov mladých milencov aj tak zasiahnu. On zodvihne zbraň a skončí ako "žijúca mŕtvola“, ona odmietne rozhodnutie otca – ruského separatistu odísť do Putinovho Ruska a únik nachádza vo svete drog.

Ambiciózna inscenácia–koncert vyvoláva otázku, či je v silách umenia, respektíve divadla, aktuálne reagovať na politické udalosti, ktorými spoločnosť práve žije. Možno by to chcelo časový odstup a hlbšiu reflexiu, povie si divák, ktorý odchádzajúc z R+J premýšľa o tom, čoho bol vlastne svedkom.

Všetci sme v nebezpečenstve!

Čierne dieťa leží schúlené na vyprahnutej zemi. Neďaleko stojí sup a čaká… Fotografia vyniesla juhoafrickému fotoreportérovi Kevinovi Carterovi v roku 1994 Pulitzerovu cenu. Onedlho spáchal samovraždu.

Aj on a jeho slávna snímka "hrajú“ v inscenácii Apokalypsa, ktorú priviezol varšavský Nowy Teatr. "Všetci sme v nebezpečenstve!“ Kričí taliansky režisér a spisovateľ Pier Paolo Pasolini v poslednom rozhovore. Na druhý deň našli jeho znetvorené telo na pláži. V blahobytnej spoločnosti klaňajúcej sa konzumu ako najvyššiemu božstvu vycítil nebezpečenstvo oveľa väčšie, akým bol fašizmus, ktorý zažil na vlastnej koži. V polovici 70. rokov nikto jeho volaniu nerozumel.

Moslimský kult smrti, neúcta k životu, netolerancia, vôľa podmaniť si zvyšok sveta a vnútiť mu svoje bigotné náboženstvo a stredoveké mravy – to všetko kritizuje Oriana Fallaci v knihe Hnev a hrdosť, ktorú "vychrlila“ nedlho po útokoch na dvojičky. "Štúdiom textov radikálnej talianskej žurnalistky sa práca na Apokalypse začala. Nedostali sme však na jej knihu práva. Ani na Pasoliniho,“ povedal poľský režisér Michal Borczuch.

Texty svetom uznávaných intelektuálov prefiltrovali mladí varšavskí divadelníci cez vlastné skúsenosti. "Inscenácia vznikla z krízy ako rozprávať o biede z perspektívy blahobytu. Jej aktuálnosť bola pred rokom skôr intuitívna, dnes by nevznikla, lebo situácia je príliš aktuálna a vyhrotená,“ priznal režisér.

Z mozaiky scénických fragmentov skladá mnohovrstevný obraz krízy európskej identity, konfrontácie vyhranených nápadov, afrických mýtov. Nechýba bláznivo-bezradný filmový štáb, bezdomovec či žena "kypiaca“ súcitom, ale iba slovným.

"Bravo Fallaci! Volá publikum, netlieska však našej herečke, ale slovám kontroverznej novinárky. No ťažko nájsť Pasoliniho obdivovateľov,“ dodal Michal Borczuch. Apokalypsa nie je životopisná inscenácia. Kladie otázky, na ktoré nejestvujú jednoznačné odpovede. Ak vôbec nejaké existujú.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Štvavé rádio #Diogéne Ntarindwa