Predstavenie vzniklo z úcty k zakladateľovi slovenského jazyka Ľudovítovi Štúrovi, pripomína 200. výročie jeho narodenia, a k jeho súputníkom, ktorí ho podopierali, keď vo svojom snažení strácal sily.
Nielen Štúr, Hurban, Hodža, Vajanský či Sládkovič prijímajú gratulácie za svoju prácu zameranie a dôslednosť.. Oslavuje aj ľúbezná Sládkovičova Marína, ktorá vznikla pred 195 rokmi.
Predstavenie je hutné po stránke umeleckej aj vzdelanostnej, no nemyslím si, že by sa malo orientovať len na mládež i keď tá je jeho ťažiskom. Humor, nadhľad a poézia divadla sú nosnou konštrukciou, na ktorej tvorcovia vystavali hĺbavé no vtipné prechádzky dejinami nášho jazyka. Nepoukazujú len na správnosť slovenčiny, ukazujú nám aj príbehy o tom, čo sa za dvesto rokov z nášho krásneho jazyka stalo. Dialekt, slang, nárečie… Z historického jazykového okienka sa divadlo presúva do súčasného jazykového okienka. Slovenčina má dnes už množstvo kodifikácií a jednotlivé nárečia sú rešpektované..
Divadelníci nezabudli ani na rody a ukázali divákom ako by svet vyzeral, keby sme v slovenčine nerešpektovali mužský, ženský a stredný rok.
Vrcholom predstavenia je sprístupnenie faktu, a zase s humorom a nadsázkou, ako náš jazyk v súčasnosti ovplyvňujú bohemizmy, anglikanizmy či v menšej miere germanizmy. Priam ako zrnká piesku v mori obmývajú náš jazyk a kdekto tvrdí, že Štúr by sa v hrobe obracal. Obracal – neobracal, je to tu. A predstavenie Náukobeh slovenčini sa tomuto faktu nevyhýba. Predstavenie je plné divadelnej sily, humoru a v neposlednom rade aj vzdelávania.
A nesmieme zabudnúť na lásku. Divadlo nám priamočiaro hovorí o tom, ako štúrovci pristupovali k tomuto veľkému citu, ako sa ho snažili potláčať, aby im vzťahy so ženami neprekážali v práci pre národ, ale, ako sa im to nedarilo.
Scenár a réžia Tonka Škrabálková, dramaturgická spolupráca Júlia Pecková a.h., výprava Katarína Lucinkiewiczová a.h., jazyková lektorka Lujza Urbancová a.h. Hrajú Peter Butkovský, Juraj Smutný, Alena Sušilová a Anna Zemaníková.
