Ivan Mizera: Dnešný svet nehodnotím, snažím sa doň začleniť

Máte talent na hudbu, matematiku a divadlo. Kde sa to vzalo a ako sa s tým žije?

Kedysi dávno som sa stretol so skupinou psychológov, ktorí razili tézu, že talent je niečo ako fyzický hendikep; ako keď niekomu chýba ruka či noha. Inak, viacero ľudí má niečo ako prácu a niečo ako odreagovanie sa. V Amerike bol v 90. rokoch televízny seriál Wonder Years o chlapcovi v stredoškolských rokoch, a tam jedna z hlavných postáv, jeho frajerka, bola herečka, ktorá vyštudovala matematiku na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Čiže – nie je to až také nezvyčajné. Vtedy dávno som tak akosi prirodzene robil to aj to – v Bratislave sa dá toho stihnúť veľa! Niečo je obživa, niečo pre radosť. Moje deti, ktoré robia v Kanade divadlo, sa živia prácou vo verejnom stravovaní. Ale dá sa kombinovať aj veda a umenie. V Melbourne som bol na koncerte punkovej skupiny Bad Religion. A ich spevák je docentom humanitných vied.

Ale predsa – keď ste boli dieťa – čo bolo silnejšie? Čím ste chceli byť?

Dnes nie je problém chodiť na normálnu strednú školu a popritom si robiť konzervatórium. Keď som vyrastal ja, nebolo to tak. Dnes vám štúdium aj prispôsobia – chodíte na klavír, tak vám odpustia dejepis, ale zato si môžete nechať matematiku. Vtedy som mohol chodiť len na jednu školu, musel som sa rozhodnúť. Mňa bavila aj logika, aj umenie. Pri prílišnej špecializácii je potom človek všeobecne nevzdelaný – skončí školu a nevie napríklad nič iné, iba hrať na klavíri. Keby som začínal dnes, možno by som hľadal celkom iný spôsob: uvažoval by som, ako cez schopnosť logického myslenia zbohatnúť a stať sa milionárom. S číslami sa dá špekulovať, keď to človek vie…

V čom sa cítite úspešnejší? Vo vede? V umení? Čo vás viac teší?

Azda sa mi podarilo uspieť v matematickej štatistike. Možno sú kdesi aj akési umelecké stopy, ktoré som zanechal – ľudia mi hovoria, že videli kedysi predstavenie so mnou alebo čítali moju knižku. Som spokojný.

Vidíte, mohli ste tu byť významným a obľúbeným umelcom. Prečo ste vlastne odišli do Severnej Ameriky? Neoľutovali ste to v ťažších chvíľach?

Nemôžem povedať ako Edith Piaf, že nič neľutujem – ale rozhodne neľutujem toto. V 90. rokoch bola na Slovensku v akademickom svete zložitá situácia. Niekedy sa môže zdať, že mi išlo len o existenčnú stránku veci, čiže o peniaze, ale nie je to tak. Samozrejme, človeku dobre padne, že dostane plat a už sa nemusí ďalej starať, ako zarobiť niekde inde ďalšie peniaze. Môže sa sústrediť na jedno.

Mali ste tam lepšie pracovné podmienky po každej stránke?

Áno, dôležité je aj zabezpečenie podmienok práce, možnosti, ktoré tam človek má. Nešlo mi apriori o "lepší život“, ktorý si ľudia s Amerikou spájajú. Vedel som, že niečo aj stratím, keď odídem z domova, že sa budem možno musieť presťahovať do malého mesta so stotisíc obyvateľmi niekde uprostred stepi, že zábavy a spoločenského života tam bude menej ako v Bratislave. Išlo o výmenu niečoho za niečo. Začínal som na jednej univerzite v USA, bol som tam ako hosťujúci profesor a keď som mal rok práce za sebou, uvedomil som si, že by sa mi tam páčilo viac ako u nás. Musel som sa vrátiť do Bratislavy, no napadlo mi: čo keby som sa uchádzal o trvalé miesto na podobnej univerzite? Poslal som asi tridsať prihlášok, nezabrala ani jedna. Ďalší rok druhých tridsať prihlášok a na dve sa ozvali. Zabezpečil som si teda pobyt na dobu neurčitú a to prešlo plynule do trvalého pobytu. Nemusel som za sebou spáliť mosty ani som nepredal byt. Chcel som to najprv iba skúsiť, ale už to tak chodí, že človek sa už potom nevráti nikdy.

Spomenuli ste, že deti robia divadlo v Kanade. Ste teda ďalej aj umelecká rodina. Aj vy niečo také robíte aspoň vo voľnom čase popri matematike?

Nie, ja som z umenia odišiel pri prechode do Kanady do penzie. Mal som už vtedy pomaly štyridsať – dosť na to, aby som bol penzista, nie? Deti vyrastali v tamojšom prostredí, ale snažil som sa, aby obe hovorili plynule po slovensky. Majú vzťah k Slovensku. Môj syn aj prišiel na Slovensko, že sa tu bude snažiť žiť, ale po pol roku sa vrátil a nikdy viacej to nespomínal. Keď som sa ho neskôr vypytoval, zahovoril to.

Ľahšie je stať sa v Kanade hercom, ako hrať či pracovať na Slovensku?

Kariéra je tam oveľa ťažšia, ale zasa záber je oveľa širší. Obe deti si uvedomujú, že tam sú súčasťou väčšieho kultúrneho celku, než by to bolo na Slovensku.

Aký je v Kanade systém? Hovorili ste, že pracujú vo verejnom stravovaní. Sú aj členmi nejakého divadla?

Herci v Amerike majú „day job“ – prácu, ktorá ich živí, keď nehrajú. Bývajú to flexibilné roboty ako napríklad čašník. Komik Andy Kaufman, aj keď už mal vlastný sitkom a bol slávny, vraj nikdy neopustil svoje povolanie zberača pohárov, lebo to bola existenčná istota. Herec dostáva plat, len keď hrá. Príhoda: vo Vancouveri sa nakrúcajú sci-fi telenovely, dobrodružstvá cestovateľov po galaxiách a tak. Herci sa posadia okolo stola, je čítačka ďalšieho dielu. Jeden z nich pri čítaní svojej roly zrazu dorazí k scénickej poznámke: „… a padá zasiahnutý laserom a zomiera.“ Dotyčný vyvalí oči v údive, ostatní mu venujú súcitný pohľad – a ide sa ďalej. Čo to znamená? Práve sa dozvedel, že jeho rola v seriáli končí. O mesiac možno nebude vedieť, ako zaplatí za byt a elektrinu. No a v televízii sa mu to nikto ani len neobťažoval povedať. Musel sa to dozvedieť takto trápne, pri čítaní scenára. Takže, keď nehráš, nezarábaš. Keď sa chystá nové predstavenie, vypíše sa konkurz, keď úlohu dostane, tak zarába. Ak ju dostane. Ťažký chlebíček.

Nechceli ste z detí matematikov?

Obaja boli dobrí v číslach a v logickom myslení. Nikdy som netvrdil, že to, čo robím ja, je to najlepšie. Keď dlho niečo robíte, prídete na dobré aj zlé stránky tej činnosti. Deti som k ničomu nenútil a ani nenútim. Akurát dcéra teraz trocha robí hudbu; a hudba, to je logická štruktúra, ako matematika.

A vy ani nekomponujete? Nepíšete?

Málo, máličko. Nie je čas. Na krste knihy Juraja Šebestu som sa k tomu vrátil, pripravil som si niečo. Spieval som a hral. Raz za čas je príjemné niečo napísať, ale asi som na to teraz lenivý. Ako profesor mám písanie v náplni práce. V špičkových článkoch treba vážiť slová, takže moje články majú veľa verzií, asi ako keď Tolstoj písal Vojnu a mier. Písať ešte po práci by sa mi nechcelo; lepšie sa odreagujem, keď si zahrám na klavíri.

Čo sa toľko dá písať o matematike?

Nevenujem sa matematike, je to štatistika – matematická, ale štatistika. Je to niečo ako fyzika čísiel a je v tom aj veľa filozofie. Sú to subtílne intelektuálne konštrukcie, ktoré treba objasňovať. Samozrejme, je tam veľa vzorcov, ale dosť sa aj opisuje slovne. Posledný taký výkon v písanom prejave som podal práve vtedy, keď nám belgický kolega ukradol myšlienku a museli sme si s ním potom v článkoch veľmi obozretne nadávať. Boli to tie najhoršie nadávky, ale zabalené do intelektuálneho jazyka, a to treba veľmi dobre vymyslieť. Podumať, ako to napísať, aby to zasiahlo, ale nestratilo kultúru.

Ako vidí matematik dnešný svet? Niekde už ako keby ani matematické zákonitosti neplatili. Virtuálne čísla sú neraz flexibilné a ani iné počty už celkom neplatia.

Oj, počty zostanú počtami, akurát tomu kadekto nerozumie – preto som si nakoniec kedysi dávno matematiku vybral, nik sa do toho až tak nemiešal. No a čo sa týka dnešného sveta? Dospel som do štádia, že dnešný svet už nereflektujem, nehodnotím, ale sa snažím doň nejakým spôsobom čo najlepšie zapojiť. Nesnažím sa ho posudzovať a najmä sa vyhýbam tomu, aby som začal tvrdiť, aké dobré to bolo kedysi. Čo bolo, to ma v podstate až tak nezaujíma; pozerám sa na to, čo je. Najzaujímavejšie obdobie môjho života? Posledných päť rokov.

Čiže vy nemáte rád porovnávanie s minulosťou. Dá sa bez toho zaobísť?

Nehovorím, že nie je správne pozerať späť, ale často je to známka toho, že človek ustrnul v nejakej fáze. Od jeho 25. narodenín sa všetko už len zhoršuje. To je smiešne. Uvediem príklad: Naši expatrianti (nerád používam slovo emigrant) si idealizujú starú vlasť: "Joj, aký bol ten chlieb pred dvadsiatimi rokmi dobrý, taký tu nedostať!“ Iniciatívnejší sa snažia nájsť staré receptúry a niektorým sa aj darí. No a potom pri návšteve v starej vlasti zistíme, že ten obľúbený chlieb už dávno zanikol. Možno sa dá v Bratislave ešte niekde zohnať, ale treba za ním cestovať cez celé mesto. A nie je až taký vynikajúci – ako ten ražný, ktorý pečú v pekárni asi desať minút autom od nás v Edmontone. Bol to môj syn, ktorý o ňom povedal po návrate z Bratislavy: "Taký tam nemajú!“ Ale majú, majú… Dobré chleby sú a budú, len si človek nesmie idealizovať minulosť.

Vy sa ľahko viete adaptovať na novinky?

Mám zopár kamarátov, a kedysi sme založili Klub nemobilných. Vzdorovali sme mobilným telefónom. Bolo to z akejsi hrdosti, zo vzdoru – vraj sa neprispôsobia a nebudú TO nosiť so sebou. Staromilstvo. Postupne ale všetci odpadávali a aj ja som odpadol vtedy, keď som sa rozviedol a potreboval som sa znova zapojiť do sociálneho života. Zistil som, že mobilný telefón je úžasná výhoda: voľakedy, keď ste zavolali nejakému dievčaťu, nevedeli ste, či to nezodvihne jej otec. Teraz takéto niečo nehrozí, môžete si posielať textové správy a všetko možné, takže mobilný telefón je skvelá vec! Ja som prestal byť nemobilný v roku 2010, keď som si zaobstaral ajfón. Niektorí zo zakladajúcich členov vzdorujú ale zanovito – keď ho človek potrebuje zohnať, musí zavolať na mobil jeho žene…

A tí staromilci nepoužívajú ani počítače?

Poznal som zopár kolegov z akademickej pôdy v Európe, ktorí sa tvárili asi tak: no, ja sa už do počítačov nerozumiem, to je pre mladých, ja už tie technológie nezvládam. Nezvládaš? Tak patríš do penzie! O takom Skype som sa pred pár rokmi dozvedel od kolegu z Kalifornskej univerzity, ktorý mi radostne zvestoval – máme tu nové médium! Vítam nové veci a paradoxne – často sa o nich dozviem aj od starších kolegov.

Ste v Kanade zapojený do spoločenského života? Ako sa tam trávi voľný čas?

Bývam v asi miliónovom mestečku Edmonton v provincii Alberta. Osobne asi nemám až také kontakty, ako by som mal v Bratislave. Bratislava je totiž malá. Na besedy spisovateľov s čitateľmi veľmi nechodím; ale bol som u nás v Edmontone na stretnutí s Naomi Klein, ekologickou spisovateľkou, o ktorej sa veľa hovorí a píše. Vypredala sálu väčšiu ako naša Reduta. Som si tak predstavoval, joj, keby ju tak dali dokopy s profesorom Klausom, bývalým českým prezidentom. To by bola šou! Zaplnili by športovú halu na Pasienkoch, možno by si aj do vlasov vošli. V Chicagu sa mi podarilo dostať na Umberta Eca! V Edmontone sa tiež všeličo deje. Býva tam napríklad festival alternatívneho divadla Edmonton Fringe. To je veľmi zaujímavé podujatie: asi dvesto predstavení, asi štyridsať scén, hrá sa desať dní. Edmonton je hlavné mesto improvizácie. V jednom predstavení som videl postavu, ktorá vystupovala ako ministerka kultúry provincie Alberta. Myslel som, že si robia žarty – postava sa netvárila príliš vážne – a tiež, provincia má tri a pol milióna obyvateľov; menšia ako Slovensko, ale väčšia ako Slovinsko. Po predstavení som si ju vygúglil: bola to ona. Hrala samu seba.

Aké jedlo ste si v Kanade obľúbili?

Kanadská provincia Alberta je svetoznáma svojím hovädzím: Alberta beef. Sú to teda vynikajúce bifteky, ktorými aj rád hostím návštevníkov: či už je to narýchlo urobený špalíček sviečkovej, tri minúty na každej strane, tak akurát aby zostal šťavnatý a rozplýval sa na jazyku, alebo pomaly na drevnom uhlí pečený T-bone steak alebo na oboch stranách pomaly až priškvŕknutý kus mäsa z podbrušia hoviadka, na záver nakrájaného na plátky narýchlo opečené z oboch strán… Každý na to rád spomína. Nič na to nedávate, len na tanieri trocha soli a z mlynčeka čierneho korenia. Skúšal som to v Bratislave so sviečkovou kúpenou v Tescu, nebolo to ono – musí to byť to mäso. Kuchár je vcelku nepodstatný. Pre Albertu je tiež typický bizón, z toho mám rád tatarák.

Ale biftek nie je kanadský vynález, nie?

Typické sú skôr palacinky s javorovým sirupom. Obzvlášť ten javorový sirup je veľmi kanadský vynález, datujúci sa ešte od prvotného frankofónneho osídlenia. Na prvého júla, v Deň Kanady, pri provinčnom parlamente v Edmontone pečú palacinky a rozdávajú ich. Inak sa prevažne živím v európskom štýle, a takmer všetko tu dostať, výborný chlieb, maďarský obchod Budapest Deli má vynikajúce klobásy – predavačky sú z Vojvodiny, medzi sebou hovoria po srbsky, vedia po maďarsky, a, samozrejme, po anglicky; a niekedy majú dokonca bryndzu, takže by som si mohol robiť bryndzové halušky, ale keďže moja rodina pochádza výlučne zo západného Slovenska, tak ma takéto sentimenty príliš nekvária. Párkrát som piekol moriaka na Deň vďakyvzdania, ale radšej si kúpim vykŕmenú hus; v nemeckom obchode mávajú okolo Veľkej noci veľkú lahôdku, údené husie prsia. Nemecký a taliansky obchod predáva konzervované uhorky a kyslú kapustu z Poľska, takže s vianočnou kapustnicou nebýva problém; ale na rozdiel od guláša a bryndzových halušiek kyslou kapustou sa väčšine ostatného sveta príliš nezavďačíte…

Ako vidíte Európsku úniu z veľkého sveta za oceánom?

Moje mesto, Edmonton, nemá ani prominenciu Prahy, ani šarm Bratislavy. Sú tu krásne hory, ale asi tak ďaleko ako z Bratislavy Tatry. Ja sa v Európe cítim dobre, sú tu európske vymoženosti, je tu útulne. V Štrbe čapujú pivo na stanici štvrť hodiny. Človek sa buď nedočká, alebo mu ujde vlak. Zdalo by sa, že kde chodí vlak, budú čapovať rýchlejšie… lenže čo si môžem sťažovať: v Severnej Amerike by asi na stanici žiadne pivo nedávali. Mali by len sladké vody, aby sa cestujúci nepotrundžili. Čiže vždy je niečo za niečo. Z Kanady by som si nedovolil nikoho na Slovensko poučovať; takí tu už boli. Zostaňme pri tom, že chlieb je všade o dvoch kôrkach.

Stretli ste sa v Bratislave s kamarátmi z GUnaGU?

V GUnaGU sa to veľmi vymenilo, ale Vilo Klimáček je tam stále, aj Števo Bendžala, ktorého poznám ešte z gymnázia; z nových kamarátok je tam Lucia Vrtišová ako technička, no a z tých dávnych sa tam objavila Darina Benešová, potom Porubjaková, dnes Abrahámová – poznáme sa ešte zo šiestej triedy základnej školy. No a, samozrejme, Marian Jaslovský – v predstavení Remix uvádza päť mojich starých pesničiek.

Aká bola atmosféra v Bratislave, keď divadlo vznikalo?

Hm, atmosféra bola taká ako v polovici 80. rokov: Gorbačov práve nastúpil k moci, ale ešte to nebolo to, čo neskôr – spočiatku sa to prejavovalo hlavne jeho protialkoholickými aktivitami. U nás doma, dalo by sa povedať, sa nedialo nič. Začínali sme v kultúrnom dome Ružinov a z toho základného tímu sa potom vyformovalo divadlo. Ja som bol dosť angažovaný, lebo som bol tri roky predtým v súbore, ktorý sa volal Pegasník, a ten bol dosť dobrý: bolo tam také jedno predstavenie, volalo sa Prostonárodnie, a dalo by sa povedať, že na vtedajšie pomery to bol úspech. Ja sám som bol niečo ako architektom scénickej hudby, a to si dosť vážim dodnes.