Recenzia: Štúr ako romantický hrdina

V réžii Ladislava Kočana pripravilo tvar, ktorý je sledom čítaných vstupov dvoch hercov: Barbory Bazsovej a Tomáša Mosného. Z formálneho hľadiska ich „pásmo“ predstavovalo jeden z najjednoduchších spôsobov predstavenia nejakej témy pre školské účely s minimom divadelných prvkov.

Typ tohto „divadla“ je v súčasnosti na okraji. Čítané scénické prednášky nie sú v profesionálnych divadlách v posledných rokoch takmer vôbec prítomné a ak, tak je zo strany inscenátorov vždy snaha povýšiť ich na divadelnejší tvar – prinajmenšom ich v nejakom jednoduchom dramatickom kľúči inscenovať, prípadne sa využívajú v parodických a komediálnych kontextoch.

Dôvod, prečo si autor textu zvolil tvar, ktorý pozostáva z veľkého množstva faktografického materiálu a zo štyroch básní (nie každá bola od Ľ. Štúra), bol až priveľmi jasný. Zámerom bola výučba a poučenie mládeže stredoškolského veku i na základných školách o Štúrovom význame. Spôsob jeho vykreslenia však bol nielen plocho romantizujúci, ale aj málo divadelný a dramatický. Tak v texte, ako aj scénicky. Herci sedeli pri malom okrúhlom stolíku, oblečení v ponáške na dobový odev a „pásmo“ čítali z roztvorených dosiek, v ktorých mali veľký počet husto popísaných strán textu.

Ich čítanie sa kombinovalo s premietaním ilustratívnych diapozitívov s dobovými portrétmi samotného Štúra či osôb jemu najviac blízkych v súkromí aj vo verejnom živote, s fotografiami predných strán jeho kníh a pod. a náladotvornou hudbou.

Jediným zosúčasnením témy boli biele tričká oboch hercov, na ktorých bol vytlačený náznak tváre Ľ. Štúra, a tenisky na ich nohách. Stredoškolská premiérová mládež síce spočiatku pozorne počúvala ako herci v tematických blokoch postupne pomerne kultivovane čítajú state na tému Štúrovho výzoru, jeho vzťahu k ľudu, prírode či spoludruhom atď., niektorí však aj pospali. Čo pre mládež ich veku nie je nič – ak sa nudia – neprirodzené, ale predsa len… Téma by si zaslúžila viac.

A keďže sme si v „pásme“ nevypočuli ani starú „štúrovčinu“ a po celý čas sme museli počúvať súčasnú podobu spisovnej slovenčiny, musím byť kritická aj smerom k rečovému prejavu hercov. Vo zvolenej koncepcii bolo totiž viac počuť hlasnejšie prídychy B. Bazsovej, problémy oboch hercov s plynulým viazaním či prízvukmi na prvú slabiku atď. No čo už – romantická forma o romanticky zobrazenom hrdinovi ako protiváhu vyžaduje neromantickú divadelnú kritiku.