Recenzia: V Martine stavili na silnú tému. Stačí?

Dielo okrem iného odhaľuje zákulisie monsterprocesov, ktorých obeťou bol aj manžel autorky. Ba čo viac, jeho vykonštruovaná výpoveď, ku ktorej ho donútili fyzickým aj psychickým nátlakom, bola kľúčovou v známom procese s Rudolfom Slánskym, ktorého napokon popravili.

Sila je v dobrej dramatizácii

Langerovej dielo zdramatizoval dramaturg a dramatik Peter Pavlac, vďaka ktorému sa z autobiografickej knihy denníkového charakteru stáva živá výpoveď jednej ženy nielen o časoch s pachuťou komunizmu, ale aj o snahe ochrániť svoju rodinu, oslobodiť manžela a bojovať za pravdu. Pavlac text veľmi vhodne koncipoval do rozhovorov Žo so svojimi dcérami, prostredníctvom ktorých si hrdinka spomína na ťažké časy aj na vzťah s manželom.

Dôležité miesto v texte aj inscenácii má aj zbor. Ženy a muži raz predstavujú kolegov v práci, úradníkov či vyšetrovateľov, inokedy vystupujú zo zboru v úlohe konkrétnej postavy z Langerovej spomienok. Tento princíp miestami, bohužiaľ, ale zlyháva na herectve niektorých predstaviteľov. Naopak, intenzitu zboru podporuje práca s mikrofónmi a so zvukovým echom, vďaka čomu dokáže pôsobiť ako monštruózny dav.

Režisér Patrik Lančarič však tento postup využíva skôr náhodne, bez premysleného systému (mikrofóny sa objavujú nielen pri zbore či postavách zo spomienok, ale pracujú s nimi aj dcéry či samotná Žo), čo je škoda. Z podobného dôvodu stráca na sile aj projekcia dobových záberov, ktorá v inscenácii len ilustruje niektoré vybrané scény a dosahuje tak minimálnu dokumentárnu hodnotu. Výnimkou je iba zimomriavky naháňajúci záber s komunistickým pohlavárom, ktorý deklamuje text obžaloby politických väzňov.

Hlavnú predstaviteľku Janu Oľhovú s postavou Žo spája triezvy pohľad na svet a dávka zdravého humoru, ktorý skrýva jemnú esenciu cynizmu. Počas prvej časti piatkovej premiéry nebola síce herečka v najlepšej forme (vo viacerých mizanscénach upadala do hereckého stereotypu), v druhej polovici však spolu s predstaviteľkami jej dcér Kamilou Antalovou a Zuzanou Rohoňovou už pôsobila oveľa koncentrovanejšie a konzistentnejšie a postave Langerovej vdýchla potrebný život.

Téma vs. spracovanie

Aj v súčasnosti je dôležité pripomínať si našu minulosť, ktorá dokonca nie je až taká dávna, akoby sa mohlo zdať. Inscenácia Vtedy v Bratislave však neprináša len svedectvo o živote v socialistickom Československu či o hrozných monsterprocesoch, ale je aj dôkazom sily jednej ženy, ktorá v tak zložitých časoch nerezignovala a navyše si dokázala zachovať morálne hodnoty. Je preto zvláštne, že napriek zaujímavej téme inscenácii čosi podstatné chýba. Čosi, čo by mohlo prelomiť tú pomyselnú bariéru medzi javiskom a divákmi.