Recenzia: Kde sa štyria bijú...

Príbeh komornej drámy Jordiho Galcerána Štyria v ringu je vcelku jednoduchý – na pracovný pohovor na pozíciu v nadnárodnej spoločnosti prichádza kvarteto uchádzačov. Všetci chcú získať výhodné miesto, a tak sa musia podvoliť často až absurdným úlohám komisie, ktorá ich uzavrela do malej zasadacej miestnosti a pozoruje ich konanie prostredníctvom kamerového systému. Okrem napínavého deja a výstižnej analýzy ľudských pováh hra obsahuje až detektívnu zápletku, kde nič nemusí byť tak, ako sa spočiatku javí.

Režisér Michal Spišák dbal na citlivé kolorovanie textu, akcentoval najmä prácu so zrozumiteľným sprostredkovaním príbehu plného náhlych zvratov. Všetku pozornosť venoval hereckému prejavu, ktorý viedol v civilnej tónine. Vďaka tomu inscenácia získala potrebnú presvedčivosť, keďže štvorica interpretov dokázala nevyspytateľnú hru na „mačku a myš“ stvárniť v uveriteľných a psychologicky pravdivých odtieňoch.

Herci dokázali poetiku hry i režisérov prístup plne akceptovať a postavy budovali na absolútnej autentickosti. Jakub Rybárik ako Fernando od prvých krokov na javisku dáva jasne najavo, že ide o tvrdého pragmatického muža, ktorý dokáže spoločnosť sebavedomo paralyzovať svojím nevyberaným cynizmom. Hercovi vďaka tvárnej práci s hlasom, mimikou i gestom presvedčivo vychádzajú svoje stanovisko neustále obhajujúce reakcie aj záverečné protirečivé zvraty.

Marián Viskup zas nepodľahol lacnej karikatúre homosexuála, ale len jemne zdvihnutá ruka pri rozhovoroch naznačila, čo sa počas ďalšieho príbehu ešte len dozvieme. Lenka Barilíková buduje jedinú ženskú rolu v maskulínnom triu na kontraste ženskej senzitívnosti a principiálnej vecnosti.

Ak menovaní herci už majú veľké skúsenosti s konverzačnými hrami a psychologicky komplikovanými postavami, pre Juraja Ďuriša bolo účinkovanie v inscenácii jednou z prvých skúšok v podobnom type drámy. Jeho talent totiž režiséri často využívajú len pre komediálny žáner, no tentoraz ukázal, že dokáže kreovať aj analytickejší charakter. Postavu Enriqueho obsažne predstavuje v polohách submisívneho muža i rázneho mystifikátora, pritom podobne ako jeho kolegovia po celý čas si udržiava homogénnosť, ale súčasne spontaneitu prejavu.

Nitrianska premiéra neponúka nové formy, ale dve hodiny napätia a ukážky toho, na aké dno je človek schopný zájsť. To všetko v kultivovanom, ale najmä plastickom hereckom stvárnení. I keď sa vám môže stať, že rozlúštite zápletku ešte pred záverom, štyri herecké výkony vás nenechajú odísť z divadla.