Recenzia: Zázrak na počkanie

Ilúzia každodenného rituálu zamurovala Alicu medzi steny vlastného domu. Neprijíma návštevy, neotvára záhadné balíčky, desí sa všetkého, čo narúša neznesiteľnú hranicu medzi racionálnym uvažovaním a šťastím. No najmä – bráni sa citovému zraneniu odmietaním zázraku v imaginatívnom svete bez zbytočných fráz. Jedného dňa sa však šialený kolobeh udalostí preruší a Alica pochopí cenu okamihu, neobyčajnosť napohľad bezvýznamných vecí a dôležitosť viery v nevšednosť.

Poetika režiséra Andreja Kalinku bola v prevažne bábkohereckom počine čitateľná v súhre všetkých inscenačných zložiek diela. Neexistovala hranica, ktorá by jasne vymedzovala mantinely jeho javiskového stvárnenia.

Režisérov muzikálny prienik naprieč inscenačným tvarom bol určujúci. Opieral sa o prirodzené nachádzanie hudobnosti v rytmike reči, v jej dynamike, vo výtvarných obrazoch, ale aj v pestrosti pohybových partitúr hercov či v samotnom tichu. Muzikalita vo svojej sviežej koncentrácii dekorovala príbeh, poskytla mu akúsi pridanú hodnotu, rozmer vo všetkých javiskových prvkoch. Autor si uvedomoval cieľovú skupinu detského diváka, napriek tomu sa neznížil k triviálnosti režijnej dikcie a hudobných postupov. Obzvlášť emočne silným fragmentom inscenácie vyznel vnútorný prerod Alice počas vokálnej interpretácie intímnej sefardskej piesne La prima vez. Kalinka tak opäť nezostal nič dlžný svojmu zmyslu pre multilingválnosť v autorskej tvorbe.

Zázraky pre Alicu vytvárali predovšetkým bábky, nesúce detailnou prepracovanosťou nezameniteľný rukopis. Ivan Martinka stavil na mierne futuristickú vizualizáciu fantazijného sveta, keď na javisku ožili figurálne stvárnenia ventilátorov rôznych veľkostí a "veku“ či šantiacich svetielkujúcich tvorov, ovládaných multiinštrumentálne vybavenými hercami na javisku. Popri svojej invencii sa osvedčili ako sprievodcovia Alice svetom zázrakov, doslova ju odvievali v ústrety poznaniu.

Kontrapunkt predstavovala prítomnosť zajaca, symbolizujúceho hľadanie potlačeného sveta (ne)všedných zázrakov. V centre pozornosti žiaril pútavý kostým hlavnej hrdinky, ktorý dominoval umne zredukovanej rovnošate inštrumentalistov a vokalistov.

Scéna Juraja Poliaka ilustrovala Alicin nevyhnutný mikrokozmos najmä prostredníctvom kovovej konštrukcie, kde dievča prežívalo spolu s bielymi obrazmi, písacím stolom s lampičkou, malým ventilátorom a v klietke "uväzneným“ zvieraťom. Konštrukčná poctivosť scénografa podčiarkovala schematizmus v myslení a konaní osamelého dievčaťa.

Mimické dispozície Andrey Ballayovej ako Alice imponovali charakteru rozprávkovej bytosti. Napriek tomu si však uchovala vkusne civilné herectvo, ktoré nezatienilo dokonale fungujúci organizmus na scéne.

Temporytmus inscenácie konvenoval neúnavnému stereotypu ľudského života. Miestami až mrazí, ako sa autorovo libreto malého dievčaťa dotýka súčasného, nielen detského sveta. Alicin príbeh zrkadlí na hladine dneška potrebu upokojiť neraz kŕčovité ambície závratne rýchlej doby a čiernobielu optiku života v metafore rozbaľovania záhadných darov. <pe>