Existuje boh? Posledný súd? Diabol? A je láska taká silná, že sa pred ňou pokloní aj vládca pekla? Odpovede na odveké otázky hľadá v predstavení Majster a Margaréta Teatro Tatro, s ktorým križuje slovenské mestá, domáce i zahraničné festivaly. K Cene diváka z festivalu Nová dráma/New Drama a trom nomináciám na prestížne DOSKY – aj v kategórii najlepšia inscenácia a najlepšia réžia – pribudla nedávno ďalšia. Režisér Ondrej Spišák si za divadelnú adaptáciu Bulgakovovho kultového románu prevzal Cenu Nadácie Tatra banky.
„Kým sa nenájde kľúč, ako Bulgakovov mnohovrstevnatý príbeh preniesť do súčasnosti, nemá zmysel ho inscenovať,“ hovorí spoluzakladateľ nezávislého divadla, režisér a príležitostný herec. Tvorcovia i herci sa preto vybrali do Moskvy po stopách románových hrdinov. „Aby sme čo najviac nasiakli atmosférou mesta, v ktorom sa celý príbeh odohráva. Na Dušičky sme položili kvety na Bulgakovov hrob a tým pádom nás aj trochu ochraňoval,“ spomína.
Použili najlacnejší trik – stroj času – aby mohli vedľa seba postaviť Stalina a Putina. Bulgakovov Diabol je vraj maličký oproti tomu, čo je v Rusku dnes. Pri hľadaní výsledného tvaru vraj stále mysleli na autora literárnej predlohy. Nechceli, aby vzniklo predstavenie, ktoré by sa mu nepáčilo. „Bol veľmi konzervatívny. Nemal rád ruského divadelníka Mejerchoľda, jeho štylizované divadlo nemusel. V našej inscenácii sme však vytiahli príbeh Mejerchoľda a jeho zúfalý list z väzenia, a tak sme sa pokúsili týchto dvoch velikánov zmieriť,“ vysvetľuje autor divadelnej adaptácie a režisér.
Inštitúcie zväzovali krídla
Mladí nespokojní „buriči“ chceli robiť divadlo inak. Odmietali krídla akejkoľvek inštitúcie, túžili po slobode v tvorbe, pri výbere tém aj spolupracovníkov. V roku 1989 preto založili voľné zoskupenie hercov, režisérov, výtvarníkov a nadšencov, ktorým divadlo učarovalo. Nazvali ho Teatro Tatro. Inšpiráciu našli na opačnej strane Tatier – v Zakopanom. V tamojšom Teatre Witkacego, v ktorom niekoľkokrát hrali.
„Ich šéfa Andrzeja Dziuka sme sa celú noc vypytovali, ako divadlo zakladali. Povedal: Musíte byť pripravení na to, že rok – dva budete žiť na suchom chlebe. Ale musíte to vydržať, z postupného nabaľovania vznikne divadlo a až potom sa vám začne osobný vklad vracať,“ spomína Ondrej Spišák. S výtvarníkom Františkom Liptákom je v Teatre Tatre od začiatku, ich tandem je zárukou zachovania poetiky a humoru nezávislého divadla.
Už prvá inscenácia Sir Halewyn znamenala obrovský úspech. V Ghelderodovej balade o princeznej Purmelende, ktorá napriek zákazu rodičov utečie z hrubých múrov hradu v ústrety očarujúcemu vábeniu milenca – zabíjača panien, objavili metaforu úteku z „väzenia inštitúcie“. Magickým predstavením si podmanili domáce i zahraničné publikum. A Teatro Tatro sa stalo legendou nielen na oboch stranách Tatier.
Nasledovala Ghelderodova Derniéra, Shakespearov Rómeo a Júlia… „Potom nás vyhodili na ulicu. A nám to zachutilo. Páčilo sa nám prekvapovať nič netušiacich chodcov divadlom. Robili sme politicky angažované happeningy aj nábožensky nekorektné ľudové divadlo,“ pokračuje režisér. Keď im nestačila jedna ulica, vymysleli si divadlo na kolesách. Tak vznikla Maringotka. Boli slávni v Poľsku, Čechách, Bielorusku, Taliansku aj vo Francúzsku.
Zlatá medaila z olympiády vo Vancouveri
Začiatkom 21. storočia sa vydalo Teatro Tatro na cesty. S kobylou Kvetkou a maringotkou vozili cez prázdniny ľudové divadlo do ukrajinských, maďarských, talianskych a rumunských dedín. „Nebola to len romantická túžba zažiť dobrodružstvo. Ale aj túžba zistiť, či je v súčasnosti divadlo natoľko komunikatívne, aby v cudzom kraji pomáhalo prežiť a nadviazať kontakt s domorodým obyvateľstvom. Veď voľakedy chodili komedianti z kraja do kraja na vozoch a predviedli, čo vedeli. Chceli sme sa vrátiť aspoň o sto rokov dozadu,“ vysvetľuje. Aj preto sa rozhodli pre voz ťahaný koňom a jednoduché vtipné príbehy.
Auto, ktoré sa menilo na divadelnú scénu v Zázračnom divadelnom automate, funguje – na rozdiel od maringotky, ktorá už na cesty nesmie – dodnes. Aj predstavenie, za ktoré dostali od kanadských novinárov Zlatú medailu. Počas zimnej olympiády vo Vancouveri prilákali najviac divákov v histórii. Tisíchlavý dav ich sledoval cez hokejové prestávky.
„Najviac divákov sme mali, keď nás počas priateľského stretnutia našich hokejistiek s Ruskami pustili na ľad aj s nákladným autom. Bolo to cez prestávku. Náš maľovaný voz jazdil po ľadovej ploche. Naše hokejistky prehrávali, a tak sme Ruskám aspoň cez prestávku nastrieľali metlami zopár gólov,“ spomína režisér.
Finančné prekážky nie sú neprekonateľné
Najväčšou prekážkou, ktorú musí nezávislé divadlo podchvíľou prekonávať, je dať dokopy ľudí a skoordinovať termíny. Všetci sú zamestnaní v divadlách a každé má vlastný program. „Občas sa stane, že tri týždne pred termínom nášho vystúpenia zavolajú: Bohužiaľ, zmena programu, neuvoľníme vám herca. Rušiť dohodnuté vystúpenie nie je nič príjemné,“ vysvetľuje Ondrej Spišák.
Bez grantov by Teatro Tatro neexistovalo, finančné prekážky však nepovažuje za neprekonateľné. „Nezávislé divadlo nemá od nikoho nič garantované. Keď dôjde energia, stráca nárok na existenciu,“ pripomína. A tej potrebujú tí, ktorí tvoria Teatro Tatro, skutočne neúrekom. Veľký projekt, akým bol napríklad Majster a Margaréta, jej „zožral“ nesmierne veľa. „Skúšanie bolo úplne o hubu. Keď herci dohrali vo svojich divadlách, dorazili do Nitry a o jednej v noci sme spúšťali generálku, ktorá sa končila o piatej ráno. Takto sa nedá robiť dlho, je to naozaj čosi výnimočné,“ hovorí, ako sa rodilo divácky atraktívne predstavenie.
Hoci je režisér, takmer v každom predstavení si aj zahrá. V Majstrovi a Margaréte si „struhol“ Stalina. „V románe nie je, aj keď rôzni literárni vedci sa snažia hľadať v postave Diabla spisovateľov nevyriešený vzťah so Stalinom. Je to živá figúra, ktoré veľmi konkrétne otvára časy, v ktorých sa príbeh odohráva. Konfrontovali sme ich so súčasnosťou – ako znak tej doby doteraz žije a ovplyvňuje životy ľudá. V podstate je to len figúra ako v panoptiku voskových figurín, takže som si ju mohol dovoliť zahrať aj ja, keďže som neherec,“ vysvetľuje.
Po štvrťstoročí existencie nezávislého divadla by si Ondrej Spišák vedel predstaviť aj jeho „inštitucionálne“ fungovanie. V zime by nevykúrené šapito nahradil interiér, techniku by si nemuseli stále požičiavať, mohli by vyplácať honoráre a tvorivú slobodu by si Teatro Tatro zachovalo. Jeho úvahy sú teraz o to aktuálnejšie, že po dvadsiatich dvoch rokoch musí najmä v zahraničí oceňovaný režisér opustiť „domovské“ Staré divadlo v Nitre „pre nadbytočnosť“.
