Recenzia: Ende o divadle v divadle

Autorom predlohy Tieňové divadlo pani Ofélie (1988) je navyše Michael Ende, celosvetovo známy nemecký spisovateľ 20. storočia. Jeho knihy pre deti Momo (1973) či Nekonečný príbeh (Príbeh, ktorý sa nikdy nekončí, 1979) patria k nezabudnuteľným a neprehliadnuteľným hádam každou generáciou od ich napísania.

Inscenácia priniesla však ešte jednu tému, ktorú citlivo rozvíja – a to tému staroby. Príbeh krehkej a nežnej šepkárky Ofélie – Madame suflér – sa síce začína ako príbeh túžobne očakávaného a práve narodeného dievčatka, ale podstatná časť sa odohráva práve v tomto období. Na javisku dokonca vidíme jej život po živote. Za odmenu prichádza do sveta, v ktorom nájde aj svojich prajných divadelných druhov z posledných rokov života – tiene. Scénografia, hudba, výber postáv (Oféliu príbehom sprevádzajú traja klauni), bábok i spôsob dramatizácie vytvorili tvar, ktorý je hravý, huncútsky, ale aj tou správnou mierou sentimentálny a poučný.

Ak sa naň pozrieme iba z bábkarského hľadiska – nájdeme v ňom rad bábok, ktoré sú nielen vodené na vysokej profesionálnej úrovni, ale sú aj výborne zakomponované do celého príbehu. Menšie alebo väčšie bábiky, ktoré predstavovali Oféliu, manekýnov – jej divadlom očarených rodičov a zároveň postavy patriace spomienkam a času, maňušky (majiteľ domu, ktorý ju vyhodil z bytu), marionety (postavy v inscenáciách divadla, kde Ofélia celý život pracovala)… A hlavne tieňové bábky: prstové, tieňové animácie rúk, tieňové bábky tradičné (budovy ako znaky miest, ktoré navštívila s tieňovým divadlom) i štylizované do zvláštnych podôb a tvarov, keď predstavovali tiene. A dalo by sa písať aj o ďalších kladoch inscenácie.

Tieňové divadlo suflérky Ofélie vzniklo, ani sama nevedela ako. Jej dobré srdce otvorilo dvere malému zázraku. Zatúlané, smutné a opustené tiene, ktoré pozbierala na ulici do malej kabelky, sa jej odmenili. Divadlom, ktoré prinieslo veľa dobrého a múdreho divákom široko-ďaleko. A tiež aj divadlom, ktoré rado hralo.