Recenzia: O dejinách treba iba hovoriť?

Ide o tému kvality života, inteligencie a jej vplyvu na osud národov a štátov. O tému ich osobnej zodpovednosti za skresľovanie dejín, podnecovanie vojen, vraždenie, úpadok morálky atď. Veď predsa práve ona by mala byť vďaka svojej inteligencii humánnejšia, múdrejšia či predvídajúca.

Juráňovej text je dokumentárnou drámou. Venuje sa v ňom tak základným životopisným faktom zo života Mila Urbana (hlavne jeho pôsobeniu ako šéfredaktora časopisu Gardista a dôsledkom z toho vyplývajúcim), ako aj rodinným. Hlavnou rozprávačkou je manželka Žoška, ktorá na neho spomína niekoľko desaťročí po jeho smrti, akoby bol stále s ňou. Jeho „objavenie“ sa na javisku je tak logické – vystupuje v jej spomienkach. Dramatický konflikt do deja prináša fiktívna postava mladého redaktora Vlada Dubovského, ktorého otca Urban zachránil pred transportom Židov a tiež patrí k spomienkam.

Všeobecná neznalosť Urbanovho života si vynútila niekde podrobnejšie zaoberanie sa závažnými udalosťami, ako by sa možno hodilo v inej kultúrnej a umeleckej situácii. Faktografickosť textu bola umocnená aj scénografickým riešením. Na panel s písmenami Milo Urban, ktorý bol umiestnený napravo, sa premietali časti z Urbanových článkov.

Dubovský taktiež čítal ukážky z tých najagresívnejších, ktoré svedčili o jeho hlbokom fašistickom (nacionálno-socialistickom) presvedčení a rétorike. Či tým, že interiér Urbanovcov bol vľavo tvorený stolom s Milovým kreslom a stoličkou pre Žošku. Veristickému pôdorysu scény po bokoch však odporoval abstraktný stred. Tvoril ho rad otáčavých tyčí, na ktorých boli kolmo umiestnené ďalšie. Postavy pomedzi ne prechádzali točiac ich, Žoška na ne povešala nákup či svoje výšivky. V závere ich točil už iba Dubovský a uvoľnil z niektorých piesok. Koláče, víno s pohármi atď. však Žoška vyberala – nelogicky – spoza šálu vľavo. Panel bol však využitý nápadito, Dubovský naň pripol koláčik od Žošky či na písmená poukladal slivky od nej… Symbolickosť ľavej strany a abstraktnosť stredu sa však nepodarilo inscenačne prepojiť s realizmom vpravo.

Inscenácia je však mimoriadne významná spôsobom, akým rozpráva tragický príbeh nášho významného literáta. Civilizmus v herectve na stranách oboch „táborov“ je tak silne pôsobiaci, že veríme aj Žoške a jej argumentom, že boli lepší, pretože nearizovali, ako aj Milovým slovám o tom, že ho vydierala odchodom jej a detí, ak neprijme funkciu šéfredaktora, ako aj Dubovského slovám o tom, že otca záchrana trápila až do konca života. Navyše spochybňuje mnohé dokázané fakty ústami samotného Urbana a manželka mu dokonca radí, o čom má či nemá písať v pamätiach o sebe. O niektorých dejinách treba iba hovoriť. A je dobré, ak o nich môžeme hovoriť.