Emil Horváth: Dobré divadlo je ako chrípka

Sediac oproti Emilovi Horváthovi v divadelnej šatni niektoré veci prehodnotíte. Prinajmenšom predstavu o tom, ako má vyzerať, a čo má vyžarovať sedemdesiatnik. Hercovi, režisérovi a dlhoročnému pedagógovi jedna zo sudičiek určite odrátala zopár rokov už pri narodení. Aj rozhovor začína netradične. Skôr než stihnem položiť prvú otázku, energický elegán ma predbehne tou svojou...

01.01.2016 09:06
Emil Horvath  foto Martin Crep Foto:
Emil Horváth
debata

Už o šiestej ráno filmujeme. Viete si to predstaviť?

O tom čase by zo mňa nikto nič zmyslupné nedostal.

No tak vidíte. Na desiatu idem do divadla na skúšku a večer mám predstavenie. To je herecký život. Dnes sa to však týka každého povolania. Žijeme len cez víkendy a my ani tie nemáme.

Potom príde víkend a mnohí si ho nedokážu užiť. Napríklad návštevou divadla. O čo prichádza človek, ktorý doň nechodí?

Je to podobné, ako keby ste sa pýtali, o čo prichádza človek, ktorý nečíta. Kultúra, vzdelanie je vecou vnútornej potreby. Ak niekto do divadla nechodí, alebo mu to nič nehovorí, aj to je v poriadku. Môže to byť človek prírodný, ktorý sa teší z okopávania záhradky. Našťastie, prognózy po osemdesiatom deviatom roku, ktoré hovorili, že ľudia budú mať iné priority než kultúru, sa nenaplnili. Najkrajší pohľad je z okna tejto divadelnej šatne, pozrite – parkovisko je plné. Diváci idú do opery, do baletu a k nám, do činohry. To je úžasná satisfakcia.

Kedy ste si vy prvý raz uvedomili silu divadla?

Otecko hral v Martinskom divadle. Keďže bol všestranný – hral a režíroval v činohre, aj v bábkovom divadle a bábky dokonca vyrábal, do kontaktu s divadlom som sa dostal veľmi skoro. Mal som asi tri roky, keď ma mama zobrala do divadla. Mysliac si, že predstavenie s názvom Na posiedke s čertom by mohlo byť aj pre deti… Otec hral pustovníka, ktorého chceli dvaja čerti odniesť do pekla. No… neodniesli, pretože som vstal a začal nahlas kričať: Neebelte mi moojho ocka! Diváci sa tak smiali, že sa predstavenie prerušilo. Takto som aktívne zasiahol do deja a zistil som, čo je divadlo.

Zahrali ste si s otcom na jednom javisku?

Ako prváčik som hral v Topaze, v hre francúzskeho autora Marcela Pagnola, kde mal otec hlavnú úlohu profesora. Ja som sa ukázal v prvom dejstve. Neskôr, keď v Martine hosťovala opera pražského Národného divadla, do jednej scény potrebovali malého chlapca. Odohrávala sa v cirkuse, kde vzpierač dvíhal činky, a keď mal najväčší úspech, ja som mu prebehol popod nohy a tie papierové činky som mu vzal. Hoci to bola atrapa, aj tak boli na mňa príliš ťažké a dostal som pruh, ktorý mi museli operovať. Divadlo ma aj takto poznačilo.

Otca ste tiež režírovali?

Keď som v šesťdesiatom ôsmom prišiel do Martinského divadla, režíroval som Gogoľovu Ženbu. Otec v nej hral Ževakina a všetci jeho kolegovia sa stali mojimi kamarátmi. Bola to veľká zábava. Ani nemali pocit, že som ich režíroval. Réžia je vlastne hra. Keď som bol malý, hrával sa so mnou otec, a v divadle sa to len obrátilo.

V komédii Chrobák v hlave - Emil Horvath s... Foto: SND
Chrobak v hlave - Emil Horvath Victor Emmanuel Chandebise Poche Juraj Slezacek Doktor Finache V komédii Chrobák v hlave - Emil Horvath s hereckým kolegom Jurajom Slezáčkom.

Sledoval otec vaše herectvo? Radil vám, kritizoval vás?

Nie. Otecko nechcel, aby som študoval herectvo, bránil sa tomu. Spočiatku som ani ja nemal ambíciu stať sa hercom, pod čo sa výdatne podpísali učiteľky. Ako herecké dieťa som musel recitovať v slovenčine aj v ruštine. Ako som dorastal, zo zásady som mal k týmto vystúpeniam negatívny vzťah. V maturitnom ročníku ma nahovorili na scénku so spolužiačkou Hankou, na ktorej sa všetci úžasne bavili, aj môj monológ o krave sa zdal všetkým vtipný. Nejakú danosť som mal, ale viac ma lákala réžia. Ako prvú som si v prihláške na vysokú školu uviedol medicínu, potom réžiu na pražskej FAMU, a až na treťom mieste som mal herectvo na VŠMU. Lenže talentové skúšky boli už v januári a mňa prijali. Z FAMU som dostal odpoveď, že by som mal najskôr praxovať. Nechcelo sa mi na Kolibe nosiť pivo, zatiaľ čo moji spolužiaci študujú. Nakoniec som sa k réžii dostal aj v divadle aj v televízii. A otec? Počas celého štúdia nevidel ani jedno moje predstavenie. Je pravda, že som ho ani nevolal…

Bolo vám to ľúto?

Necítil som to tak. Cenil som si, že má svoj názor a ja som rodičov mojou školou nezaťažoval. Na konci prvého ročníka som dostal príležitosť v televíznej inscenácii podľa Palárikovej hry Drotár. Ako mladý chlapec som hral po boku veľkých hercov Karola Machatu či Ferka Dibarboru. Televíznu inscenáciu vysielali na Štedrý večer a po tom, čo si ju otec pozrel, povedal: Myslím, že z teba niečo bude.

Čo sa vám na jeho herectve páčilo?

Patril k prvej várke hercov, ktorí vzišli z ochotníckych súborov a mali isté danosti. Bol automechanik, veľmi všestranný. Nastúpil do súkromnej hereckej spoločnosti Fraňa Devínskeho v Nitre. Vyrábal parochne, robil šoféra riaditeľovi Devínskemu. Na stanicu chodil po vtedy veľkú hviezdu Budapešti Františka Krištofa Veselého, ktorý hosťoval v nitrianskej operete. Keď raz jeden herec ochorel, otec ho zastúpil. Postavil sa vedľa pána Veselého a urobil kariéru. Vďaka skúsenostiam bol mimoriadne autentický.

Do akej miery je výber hry základom úspechu?

Zabrať môže téma, ktorá momentálne v spoločnosti rezonuje či divadelný nápad. Dramaturgia divadla dáva ponuku, z ktorej si režisér vyberá hru. A on musí prísť s tým nápadom, prísť s tou chrípkou, ktorú dostanú všetci.

Akú máte režisérsku taktiku? Platí na hercov cukor a bič?

Metóde cukor a bič neverím. V divadle musíte mať pocit, že ste večer svedkom nejakej premiéry, že sa to udialo práve teraz. A vy určitú spontánnosť a prirodzenosť nemôžete dosiahnuť cukrom a bičom. Je vylúčené, aby herec zahral postavu psychicky narušeného človeka lepšie, ak by mal takú skúsenosť. To musíme docieliť divadelnými prostriedkami, „veľkým divadelným klamstvom“.

Ako Svätopluk v hre Mojmír II Foto: Milo Fabian
Mojmir II.... Dominika Kavaschova Runa Emil Hotvath Sventopulk 2 Ako Svätopluk v hre Mojmír II

Je ťažké režírovať sám seba?

Režisér ma veľký náskok pred hercom už počas skúšok. Keď začíname hru skúšať, mám za sebou už polročnú prípravu s dramaturgom, kostýmovým výtvarníkom, aj autorom hudby. A v istom štádiu práce si poviem, že musím dobehnúť kolegov.

Keď sedíte v hľadisku, ste spokojný divák alebo hundrajúci režisér?

Keď nehrám a vidím predstavenie, ktoré funguje, teším sa. Samozrejme, som poznačený svojou profesiou a občas sa mi, ak s niečím nesúhlasím, vyhádžu vyrážky. Som však zásadový a všetko vydržím dokonca.

A potom to doma rozoberáte s manželkou?

Len v prípade, keď to vo mne zanechá nejakú emóciu.

Vytvorili ste si za tie roky v divadle typológiu potleskov?

Decibelmi potlesku by som umelecký výkon nemeral. Chrobáka v hlave hráme dvadsaťšesť rokov. Môj známy, vyštudovaný matematik, sedel na jednej z repríz v prvom rade a po celý čas mal kamennú tvár. Napriek tomu, že ľudia okolo neho sa nahlas smiali. O dva dni po predstavení mi zavolal: Ďakujem ti, v živote som sa tak dobre nezabavil. Ani standing ovation nie je meradlom úspechu. Ako hovorí v Čechovovej Čajke herečka Nina Zariečna Treplevovi: Kosťa, neviete si predstaviť, čo zažíva herec, keď vie, že hrá strašne… Herec má v sebe určitú autokorekciu, musí mať tiež odvahu predstúpiť pred diváka a trému premeniť na očakávanie, ako ho prijme divák. Tá radosť, satisfakcia, že to funguje, je úžasná. Nie vždy je však vyjadrená potleskom.

V hre Úpadok amerického impéria, Invázie... Foto: SND
Upadok... Invazie Lubos Kostelny Sebastien Zdena Studenkova Dominique Kamila Magalova Lousie Emil Horvath Remy V hre Úpadok amerického impéria, Invázie barbarov s Lubošom Kostelným, Zdenou Studenkovou a Kamilou Magálovou.

Ako je možné, že predstavenie Chrobák v hlave na scéne SND má takmer štvrťstoročie rovnaký úspech?

Neviem. To predstavenie vznikalo za zvláštnych okolností. Hoci som mal hrať v inom predstavení, režisér Vajdička ma chcel obsadiť do hlavnej dvojroly v Chrobákovi. Bolo to po revolúcii, keď sa divadlá menili na tribúny, riešili sa občianske záležitosti a bolo veľmi ťažké naučiť divákov opäť chodiť do divadiel na dramatické kusy. Z tejto snahy vzišlo predstavenie Chrobák v hlave. Môj otec hral v Martine tú istú postavu a pre mňa to bolo veľmi zaujímavé. Vtedy som mal presne 44 rokov, teraz… že vraj 70. Tak si to vypočítajte! Hrozné niečo. Hrali by sme to aj naďalej, keby kolega Slezáček neochorel. On je totiž nezameniteľný.

Čomu vďačí inscenácia za taký úspech?

Za svoj úspech vďačí predstavenie aj zostave hercov, ktorí sa v ňom stretli a sami sa dobre bavili. A samotný Georges Feydeau, nech si hovorí, kto chce, čo chce – bulvárny autor. Zatiaľ sme v tomto storočí ani na Slovensku takého autora neobjavili.

Keď už ste sa tak zľahka dotkli tej vašej sedemdesiatky…

…no tak si predstavte! A pritom som sa aj slušne správal. Nerozumiem tomu. Som trošku dotknutý, priznávam, že sa mi to stalo.

…predstavovali ste si sám seba v tom veku inak?

Prosím vás pekne! To si nikto nepredstavuje. Keď zomrela teta Meličková, ktorú som si veľmi vážil a obdivoval som ju ako herečku, so synom v kočíku som kopíroval smútočný sprievod cez celé mesto. Zomrela ako sedemdesiatosem­ročná a ja som mal pocit, že sa ma to vôbec netýka. Že to je veľmi ďaleko a netreba o tom ani uvažovať. V tom je mladosť krásna. Ani by som nechcel vrátiť roky, možno bezstarostnosť. Pokiaľ človek normálne funguje a nepríde zdravotný hendikep, ktorý ho obmedzí, je to všetko v poriadku. Ak nie, potom herec končí. Keď som išiel režírovať Falstaffa v SND, oslovil som Vlada Müllera, s ktorým som roky hral na Novej scéne. Vtedy už mal problémy s nohou. Odmietol so slovami: Nebudem hrať tak, aby som ti vysvetľoval, kedy si potrebujem sadnúť. V tom je naše povolanie kruté.

Hry Kvarteto alebo Úpadok amerického impéria…, v ktorých hráte, sú o bilancovaní. Inšpirovali ste sa nimi?

Nebilancujem. Myslím, že je to povahová vlastnosť. Nie som retroaktívny typ človeka, ktorý sa postaví pred svoje gymnázium či divadlo a túži vrátiť roky. Plánujem, pozerám dopredu. Keď som bol v Amerike pred dvadsiatimi rokmi, jedna známa z Chicaga mi povedala, že najviac uspeli Slováci, ktorí sa snažili aj napriek všetkým príkoriam včleniť do spoločnosti. Tí, ktorí sa separovali a spomínali, s tým mali oveľa väčší problém. Nostalgicky spomínať na niečo je zaujímavé, ale nemám pocit, že by som bilancoval. Nezbieram fotografie, s mojou ženou sa veľmi málo fotíme, neviem, kedy som mal premiéry. Keď mi povedali, koľko inscenácií som urobil, opýtal som sa neveriaco: Kedy som to stihol? Kedy som potom žil?

V komédii Trojkráľový večer alebo Čo len chcete. Foto: SND
Trojkralovy vecer, Emil Horváth V komédii Trojkráľový večer alebo Čo len chcete.

Boli ste aj dlhoročný pedagóg. V čom sú dnešní študenti herectva iní, ako bola vaša generácia?

Dnešná generácia má väčšie šťastie na pedagógov, ako sme mali my. Tá prvá, ktorá učila nás, vzišla z ochotníkov, ktorí robili prvé kroky v profesionálnom divadle. Na druhej strane, naša generácia mala obrovskú šancu uplatniť sa. Mohli sme herecky úžasne rásť, mali sme veľa príležitostí v kvalitných inscenáciách. Pedagóg môže študentov len viesť, naučiť istému spôsobu myslenia, hereckej technike, talentu mladých ľudí nenaučíte. Na tom sa nič nezmenilo.

Dnes sa každý ponáhľa domov, posedenia pri vínku v divadelnom klube neexistujú. Nechýba mladým hercom kontakt so staršou hereckou generáciou?

Do Divadelného klubu oproti divadlu DPOH nechodili len divadelníci, ale aj hudobníci. Poznali sme pána Moyzesa, pána Cikkera, televíznych režisérov a naopak. Aj martinský či trnavský herec sa zastavil v klube. Stretávala sa tam kultúrna obec. Dnes je otázne, či o stretávanie ľudia stoja. Dva roky som pravidelne cestoval rýchlikom do Prahy, kde som nakrúcal seriál Ulica. Absolútnym šokom bolo pre mňa hlavné nádražie. Cestujúci čakali na vlak, ale nikto sa nerozprával. Všetci telefonovali alebo ťukali do mobilu. To hovorí za všetko. Prídete do vlaku, pozdravíte sa a ste exot, na ktorého sa pozerajú, čo chce. Či nebodaj neprišiel žobrať. Taká je doba, ale kto sa chce stretávať, ten si čas nájde.

Emil Horváth mladší

Narodil sa 12. novembra 1945 v Nitre ako syn herca Emila Horvátha staršieho. V roku 1968 ukončil štúdium herectva na VŠMU v Bratislave a nastúpil do Divadla SNP v Martine, od roku 1976 do roku 1983 bol členom Novej scény v Bratislave. Od januára 1984 je členom činohry SND, ktorú od mája 2011 do decembra 2012 umelecky viedol. Hral v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách a seriáloch. V posledných rokoch sa venuje divadelnej réžii (Caligula, Divadelná komédia, Šialený deň, Štvrtá sestra, Antigona v New Yorku, Kvarteto). Ako režisér hosťuje aj v bratislavskom divadle West (Ešte máš mňa, miláčik, Inšpektor Drake a dokonalý zločin), v DAB Nitra (…a ešte som aj smoliar, Sylvia), ŠD Košice (Jožko Púčik a jeho kariéra). Režijne sa podieľal na televíznych filmoch Ešte dve frašky a Mučivé tajomstvo. Tridsať rokov prednášal hereckú tvorbu na VŠMU. S manželkou, herečkou Vierou Richterovou, má syna Tomáša, ktorý je literárny vedec, spisovateľ a prekladateľ.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Slovenské národné divadlo #Emil Horváth ml.