Na prvý pohľad to tak nevyzerá, ale často sa stáva, že neverník je aj paroháč. Samozrejme, nepripúšťa si to, stavia na tom, že iba on je neodolateľný. A povinný poskytovať ženám svoj pôvab a sexuálnu zdatnosť. Je taký zahľadený do seba, taký zaujatý svojim poslaním, že často nevidí parohy, ktoré mu už dávno narástli. Podobný osud má aj jedna z postáv divadelnej hry Pravda, ktorá mala minulý týždeň v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava premiéru. Napísal ju najhranejší súčasný francúzsky dramatik Florian Zeller. Ide o klasický námet dvoch manželských dvojíc, ktoré majú prepletené ľúbostné vzťahy. V tejto vtipnej štvorylke sa stretávajú Zuzana Fialová, Rebeka Poláková, Tomáš Maštalír a Marián Mitaš.
Najviac priestoru dostal Tomáš Maštalír, ktorý ho aj naplno využil. Svojho Michela hrá so šarmom a najmä – s poriadnou prímesou človečiny: veď aj neverník je len človek a musí sa obracať, aby uspel. Divák možno čaká, že v komediálnej konverzačke pôjde o taktiku, že sa budú postavy navzájom usvedčovať z nevier, budú sa snažiť prekabátiť jeden druhého a najmä – tajiť svoje hriechy. Zatĺkať pravdu. Aj to sa síce v hre deje, ale posunuté do fajnovejších sfér. Režisér Ľubomír Vajdička, autor i herci, vytvorili totiž najmä hru o charakteroch. Pozeráme sa na stoického elegána, ktorý má svoje vášne na uzde (džentlmensky ulízaného Paula hrá Marián Mitaš), máme tam zdanlivo naivnú a pokornú mačičku s pomalým hláskom (maznavá Laurence Zuzany Fialovej), vo štvorici je aj vecná lekárka (decentná rozkošnica Alice Rebeky Polákovej), ale najmä prototyp muža – kanca (prostoreký a milo samoľúby Michel Tomáša Maštalíra), ktorý si myslí, že má všetko pod kontrolou, že pokojne zvládne aj dve ženy a zatiaľ… Súčasťou deja sú aj pracovné problémy a najmä rivalita v tenise. To všetko pridáva do príbehu aj iné napätie než len erotické, ale – ako je všeobecne známe – úspech v športe a v práci pôsobí ako afrodiziakum a tak od „jadra pudla“ sa autor nevzďaľuje.
Dramatik cez túto ľahkovážnu zábavnú komédiu napísal vlastne svojráznu štúdiu o pravde – o tom, ako sa ňou vedia ľudia oháňať, ako pravda síce víťazí, ale dobre interpretovaná lož má tiež šance. Aj v tejto hre sa napokon uverí tej najrafinovanejšej verzii pravdy. Divák odchádza z hry oddýchnutý a pobavený. A pokojný – v závere predstavenia sa totiž ukáže, že dôležitejšie ako slová, sú dotyky. Tie neklamú. Happy endom je teda objatie, ale s mementom, že pravda sa ťažko hľadá. Môže to byť však veľká zábava, ako v tejto hre. K úspechu prispeli aj ostatní tvorcovia – šikovne je vymyslená scéna plná postelí (Pavol Andraško), dobré a výstižné sú kostýmy – najmä mužom to sekne! (Marija Havran). Hru svižne a moderne preložila Elena Flašková. Princíp nevery sa opakuje, prípady sa na seba podobajú, ale predsa – každý paroháč je iný a každá nevernica sa správa inak, takže – nevera, v praxi aj v divadle, neomrzí.
