Recenzia: Keď názov neklame

Po vyslovení mena Mila Urbana si mnohí automaticky predstavia diela Živý bič a Za vyšným mlynom. Tvorcovia z martinského divadla však siahli po jeho menej známych poviedkach a pokúsili sa ich preniesť na javisko. Ostalo však iba pri smelej ambícii.

29.01.2016 07:04
vykriky bez ozveny,Zuzana Rohoňová (Zuzka) a... Foto:
Zuzana Rohoňová (Zuzka) a Tomáš Grega (Adam Záruba).
debata

Autori dramatizácie Marek Ťapák s Róbertom Mankoveckým našli v piatich prózach spoločné menovatele a príbehové nadväznosti a vytvorili skutočne dômyselnú textovú skladačku. Zo separátnych kusov sa stal celistvý obraz jednej dediny. Lenže pri adaptácii ostali dlžní vnútornému rozmeru pôvodných diel. Preniesli totiž len základnú fabulu a inscenácii chýba to, čo robí z Urbanovej tvorby jeden z najpozoruhod­nejších segmentov slovenskej literatúry – introspektívny pohľad do duše človeka. Autorove poviedky totiž nie sú zaujímavé formálnou – príbehovou – stránkou. Analýza rázovitého dedinského života sa skrýva tak v Urbanovom jazyku, ako aj v ponore do psychiky postáv. Na martinskom javisku teda sledujeme iba jednorozmernú dejovú linku.

K prehĺbeniu výpovede nepomáha ani Ťapákova réžia. Jednotlivým výstupom i celku chýba vnútorné napätie. Inscenácia súčasne podlieha nadbytočnej opisnosti (vrátane nadmerne ilustratívnych projekcií) a nedostatočným motiváciám postáv. V scénach, kde režisér prepojil herecký prežitok so štylizáciou, inscenácia dokáže nabrať potrebnú dramatickú tenziu. Takým je výstup v kostole, kde monštruózne pôsobiaci farár Potocký karhá rytmizovane sa pohybujúcich veriacich, a najmä obraz konfliktu s boháčom Tropekom. Dynamizovaný kolektív susedov ho zborovo núti, aby sa priznal k podvodu s roľou, a on uväznený v centre scény vedie vnútorný sebaspytujúci monológ.

Tam, kde sa odhalila hĺbka postavy, odhalil sa aj Urban a dovtedy absentujúca dramatickosť. Inscenácia vyvoláva homogénny dojem práve na miestach, keď réžia len realisticky nekoloruje príbeh, ale vyjadruje sa prostredníctvom antiilúzie. Hoci milovanie Adama a Zuzky inscenované ako kombinácia naturalistického gesta a štylizovaného pohybu vyznieva ešte nedotiahnuto a Zuzkin tanec s fóliou pri potrate pôsobí len ako efekt bez zázemia. Podporiť atmosféru pomáha najmä živá i reprodukovaná ľudová hudba, ktorá sprevádza väčšinu scén.

V inscenácii vystupuje takmer kompletný martinský súbor, no len málokto sa dostal k úlohe, kde by mohol stvárniť viac, ako mu predpisujú repliky. Z kolektívu vyniká najmä Ján Kožuch, autoritatívny gazda aj otec. Postavu Tropeka buduje hutným výrazom a podrobným rozdelením vonkajškového prejavu. U Zárubovcov je vecný a priamy, pri prosbe o posledné pomazanie za hriešnu dcéru pôsobí ako potrestané a previnilé dieťa a v otázke rozdelení rolí je aktívny sebaistý muž pevného slova.

Milo Urban nám zanechal dielo, ktoré si aj dnes zaslúži záujem. No jeho divadelná podoba mu ostala v mnohom dlžná.

Hodnotenie Pravdy

2 hviezdičky z 5

Milo Urban: Výkriky bez ozveny / réžia: Marek Ťapák / scéna: Pavol Andraško / kostýmy: Eva Farkašová / hrajú: František Výrostko, Ján Kožuch, Tomáš Grega a ďalší / premiéra: 22. januára v Slovenskom komornom divadle Martin

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Ján Kožuch #Tomáš Grega #Slovenské komorné divadlo Martin #Milo Urban #Výkriky bez ozveny #Marek Ťapák #František Výrostko