Na javisku si ju partneri pohadzujú, občas sa zdá, že sa zastaví vo vzduchu a len tak si levituje. Tanec ju občas bolí, ale hlavne jej prináša radosť.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Aká bola vaša cesta ku Carmen?
Lacko Cmorej, choreograf skupiny Credance, kde tancujem, dostal možnosť robiť choreografiu v projekte Cigánskych diablov Carmen à la Gypsy Devils. Hoci so mnou rátal od začiatku, oznámil mi to až v poslednej chvíli. Veľmi ma to potešilo, lebo Carmen bola mojím snom. Pred rokmi som dostala od Jana Ďurovčíka ponuku tancovať Carmen v Slovenskom divadle tanca. V tom čase som bola najšťastnejšia, pretože tancovať u Jana sólo bolo pre mňa najväčším želaním. Keďže som však bola zamestnaná na Novej scéne, jediným možným riešením bola výpoveď v divadle. Hoci mi to bolo veľmi ľúto, musela som odmietnuť.
Čím vás Carmen tak priťahuje?
Fascinuje ma španielsky temperament s cigánskym nádychom. Aj moja diplomová práca, ktorou som končila štúdium pedagogiky klasického tanca na VŠMU, sa venovala Carmen. Už samotná Bizetova hudba ma uchvátila a motivovala k diplomovej práci. Teraz, vďaka hudbe Cigánskych diablov, môžem tancom vyjadriť najhlbšie pocity – nenávisť, radosť, strach, žiarlivosť, temperament, ohnivú ženskosť aj dynamickú spontánnosť.
To všetko sa vám darilo v kostýme Carmen?
Kostým, ktorý navrhovala Simona Vachálková, mal pôvodne trochu swingový nádych. Bol pekný, temperamentný, ale ako tanečnici mi na ňom niečo chýbalo. Zhodli sme sa s pani návrhárkou na tom, že pridáme zopár ozdôb – strapcov – a bolo to dokonalé. Ušila krásny kostým.
Stalo sa vám, že vám kostým nesadol?
Boli aj také, ale zvykla som si. Keď je kostým skutočne zlý, neviem podať dobrý tanečný výkon. Vtedy som nervózna, nedokážem sa sústrediť. Aj o tom je však profesionalita. A keď musím, tak musím.
Aj vy ste začínali, ako u tanečníc býva zvykom, vo folklórnom súbore?
Áno. Ako prváčka som začínala vo zvolenskom detskom folklórnom súbore Zornička. K tancu ma priviedol otec, bývalý folklorista. Dnes sa venuje vyrezávaniu z dreva a hre na fujare. Folklór som robila až po strednú školu. Počas štyroch rokov na konzervatóriu v Banskej Bystrici som prešla všetkými tanečnými štýlmi. V poslednom ročníku som stála pred veľkou dilemou, či budem robiť folklór, alebo moderný tanec. Prvou voľbou bol konkurz do SĽUK-u, ale nezobrali ma. Keďže som mala len sedemnásť, bola som chudučká, nebola som vytancovaná a nevedela som „chytať“. Veľmi ma to mrzelo, ale aj posilnilo. Neskôr prišla ponuka tancovať vo vojenskom súbore Jánošík, kde si ma všimol choreograf Martin Urban. So svojou manželkou mi dali tie najlepšie základy.
Dnes už viete "chytať“? Stačí vám ukázať tanečný pohyb raz?
Už áno. Pri Janovi Ďurovčíkovi, s ktorým som sa prvý raz stretla na projekte GASP¤2, som sa to musela naučiť. Ukáže tanečnú variáciu párkrát a tanečník ju musí vedieť. Je to stres, ktorý nás núti sústrediť sa a cvičiť si tanečnú pamäť. Po rokoch spolupráce s Janom je to už ľahšie. Vieme, čo môžeme čakať a s čím sa musíme popasovať. Jano je svojský – na tanečníka sem-tam zvýši hlas, ale čo už. Je to on.
Aj vy viete byť ako učiteľka tanca prísna?
Na klasike kričím, lebo mi to pomáha a myslím, že to pomáha aj tanečníkom. Pre mňa ako pedagóga je na prvom mieste profesionalita. Príprava, sústredenie, snaha pracovať a radosť z toho, čo interpretujem. Pracujem ako pedagóg v SĽUK-u, kde mám tanečníkov od osemnásť do štyridsať rokov. Je ťažké pripraviť tréning tridsiatim ľuďom tak, aby vyhovoval všetkým. Niekto robí klasiku dvadsať rokov, niekto ju ešte nikdy neskúsil, niekto má len zlý deň a iného zasa nemusí baviť tréning. A teraz sa tým všetkým tráp a stresuj! Spočiatku som nezvládala kritiku, ale čas a skúsenosti ma naučili pracovať s pocitmi a nebrať si všetko k srdcu. Treba sa však stále pedagogicky vzdelávať. Viem, čo by som ešte potrebovala.
Čo by ste ešte potrebovali?
Veľa čítať, študovať, navštevovať workshopy, čerpať zo skúseností starších. Na vysokej škole som mala toho veľa. Popri škole som bola zamestnaná na Novej scéne a musela som doháňať zameškané hodiny na vyučovaní. Veľká vďaka patrí pedagógom tanca pani Čiernikovej aj pani Hubovej, ktoré ma napriek tomu podporovali a usmerňovali.
Foto: archív A. P.
Je lepšie byť univerzálnym tanečníkom alebo mať špecializáciu na jeden druh tanca, v ktorom sa siaha po dokonalosti?
V prostredí, v ktorom sa pohybujem, je lepšie byť univerzálnym tanečníkom, pripraveným na rôzne tanečné štýly.
V Medzinárodnom tanečnom divadle v Holandsku ste si vyskúšali aj izraelský folklór.
Do Amsterdamu som prišla v dvadsiatich troch rokoch, keď som si povedala: Teraz alebo nikdy. A tak som vycestovala. Spočiatku som mala problém s jazykom. Bolo náročné po anglicky analyzovať tanečný pohyb a spresňovať ho v detailoch. Trpezlivosť sa mi nakoniec oplatila. Všimol si ma choreograf, ktorý spočiatku, kvôli mojim jazykovým nedostatkom nemal o mňa záujem. Tanec ho však presvedčil a angažoval ma do tanečného projektu „Mourning“ (plač izraelských žien), s ktorým sme cestovali dva týždne po Sýrii.
Asi to nebolo veselé predstavenie?
Celý tanečný projekt, ktorý trval trištvrte hodiny, bol postavený na smútku žien. Osem tanečníc pohybmi znázorňovalo plač izraelských žien. Nebolo to fyzicky náročné, ale psychicky veľmi vyčerpávajúce. Po každom predstavení sme plakali, až sme sa dostali do emočného tranzu.
Tam ste sa vyplakali aj na desať rokov dopredu?
Ale nie, určite nie na desať. Boli to dva týždne, ale veľmi emotívne. Až tak, že som si uvedomila, ako veľmi mi chýbala rodina. Predstavenia boli smutné, plné hlbokých myšlienok o živote a smrti. Pod vplyvom obrovských emócií som sa pýtala sama seba: Chcem tancovať v zahraničí?
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Aká bola odpoveď?
Uvedomila som si, že keď tancujem pre cudzích ľudí, nedostávam od nich to čarovné, čo dokáže dať len rodina a najbližší priatelia. Zatiaľ teda chcem tancovať doma. Deliť sa s blízkymi o radosť, bolesť, úspech aj neúspech. Poďakovať sa rodičom za všetko tancom. Keď sedia v hľadisku, napĺňa ich radosť a hrdosť.
Aké dôležité sú pri tanci emócie? Pomáhajú alebo škodia?
Emócie veľmi pomáhajú. Je dôležité, akých ľudí máte okolo seba. Či vám pomôžu prejaviť sa, alebo, naopak, emočný prejav zabrzdia. Dôležitý je tiež dobrý choreograf a režisér, ktorý dokáže z interpreta vytiahnuť jeho prednosti a veci, o ktorých ani sám nevie. Vtedy sa môže posúvať a rásť v interpretačnom výkone. Keď ma napríklad v Carmen zabijú, premýšľam nad životom. V tom momente dostáva na javisku všetko význam. Aj to, že mi táto rola prišla do života v čase, keď už mám niečo za sebou. To všetko prináša spomienky, emócie a nakoniec prepotrebnú skúsenosť.
Stal sa vám na javisku „trapas“?
Stalo sa mi, že sekundu pred zdvíhačkou som zo strachu vzdala skok. Navyše som si povedala, že nejdem, a divák to videl. Bolo to úplne amatérske a pre partnera nepríjemné…
Čo sa dá robiť vo chvíli, keď vám dajú partnera, ktorý vám ani trochu nesedí?
Je mi ľúto dať tanečníkovi najavo, že je slabý. V súbore Jánošík som mala chudučkého partnera a pri myjavských zdvíhačkách som sa snažila tak, až som dostala pruh.
Stáva sa aj profesionálnym tanečníkom, že partnerky majú ambíciu viesť partnerov?
Áno…
Vy to teda tiež robíte?
Priniesla som si to z folklóru. V súbore sme mali dva typy chalanov. Buď vedeli viesť partnerku, alebo partnerka viedla ich. Hoci si na to dávam pozor, aj mne sa to ešte niekedy stane. Mirko Martinovič zo skupiny Credance, ktorý robil spoločenské tance, je na to veľmi citlivý. Vždy ma upozorňuje: Ja som chlap, ja vediem. A tak sa usmejem a rešpektujem to.
Neprenáša sa to aj do súkromného života? V partnerstve nie ste dominantná?
Nie. S partnerom máme vyvážený vzťah. Vieme si priznať chybu, keď máme svoje slabé chvíľky.
Čomu ste sa pri tancovaní naučili?
Dôverovať mužom. S tým som mala problém. V prvom vzťahu som sa sklamala. Dlhší čas som mala prestávku, až si ma nakoniec našiel „princ na bielom koni“. Vďaka súťaži Česko-Slovensko má talent, kde sme sa dostali so skupinou Credance až do finále, som sa zoznámila s úžasným mužom. Tri mesiace ma dobýjal. Dvoril mi, učil ma, ukázal mi inak myslieť, viac žiť a usmievať sa. A teraz sme spolu už tri roky.
Foto: archív A. P.
Tri mesiace vás dobýjal? Mal trpezlivosť.
Mal. Spočiatku sa mi totiž ani nepáčil. Ja som na tmavých, on je celkom iný, ale získal si ma povahou. Váži si ženu a miluje ju takú, aká je.
Boja sa tanečnice viac starnutia ako iné ženy?
Neriešim to. Ja som za svoje telo nesmierne vďačná a snažím sa oň starať. Aj keď nemám tréning, športujem. Behám, bicyklujem, tancujem a relaxujem.
Kedy vás tanec najviac bolel?
V Carmen ma v jednom okamihu chalani prehadzujú. Stalo sa však, že ma nechytili a ja som padla na chrbticu. Veľmi som sa zľakla a uvedomila som si, aký je tanec riskantný. Keďže sú to však všetko výborní tanečníci, odpustila som im.
Aký najnáročnejší prvok ste robili?
Najťažšie sú "luftky” alebo zdvíhačky, pri ktorých prekonávam sama seba. A musím veriť partnerovi. Počas Talentu som mala skočiť z visiacej kocky Lackovi do náručia. Nechcela som. Skočila som až po tom, čo na mňa začal kričať: Nemáme čas riešiť, či chceš, alebo nie. Skoč, ver mi. Nahnevala som sa a skočila.
Prišli ste na javisku aj k zraneniu?
V predstavení Na skle maľované tancujem s Jankom Slezákom Smrť. Jeden z rebríkov, ktoré sú uchytené v trojmetrovej výške, sa uvoľnil a padol mi na hlavu. Bola to obrovská rana a ostala som v šoku, ale odtancovala som. Až po predstavení prišli slzy. A raz som takmer prišla o oko v rakúskom Morbischi, kde sa tancuje pod holým nebom. Pršalo, ja som sa pošmykla, a dva centimetre pod okom mi skončila železná tyč. Bolo to, našťastie, len rozseknuté, ale ja som sa zľakla, že prídem o zrak.
Máte aj modriny?
V predstavení GASP sme si udierali lyžičkami do stehien. Až tak, že sme ich mali kompletné modré. Keď som sa vyzliekala na toalete a videla podliatiny na stehnách, ktoré sa zliali do obrovskej mapy, aj som si poplakala.
Foto: Peter Brenkus
Na čo trpia tanečnice najviac?
Ja osobne mám problém s členkom. Podľa magnetickej rezonancie ho mám vraj zdeformovaný ako sedemdesiatročná dôchodkyňa. Je veľmi slabý, preto tancujem s bandážou. Donedávna som nepoznala bolesť chrbtice, ale dnes už viem, čo to je. Mám problémy s krčnou chrbticou. Chvíľu pred premiérou Carmen som zistila, že mám posunutý krčný stavec. Preto si dávam pozor. Viac o seba dbám a starám sa o telo.
Na tanieri máte len šaláty?
Priviedla ma k tomu doba, v akej žijeme. Začala som sa lepšie a kvalitnejšie stravovať, pretože som mala nejaký čas problém s imunitou. Nepravidelne som sa stravovala, chýbali mi vitamíny. Od rána do noci som sa nezastavila a svoj život som žila len na sále. Bola som vyčerpaná a často chorá, kým som si nepovedala dosť. Upravila som si jedálny lístok a začala som existovať aj mimo tanca.
Ako veľmi musia byť tanečníci disciplinovaní?
Keď viem, že mám dva dni voľna, odpočívam alebo športujem. A keď je treba, aj si "zažúrujem”.
Chodia tanečníci aj na diskotéky?
Chodíme, hoci výnimočne. Je dobré nabrať endorfíny, odviazať sa s babami a zažiť opäť tie pubertiacke časy.
Zatancujete si len tak doma pred zrkadlom?
Áno. Tancujem spontánne, najmä v novom kostýme. Skúšam si pohyby, čo všetko si v ňom môžem dovoliť.
So zoskupením Credance ste boli semifinalistami súťaže Česko-Slovensko má talent. Pomohlo vám to?
Veľmi. Ľudia o nás vedeli, pozývali nás na akcie, a najmä, už mali predstavu, koho pozývajú. Prichádzali a doteraz prichádzajú pracovné ponuky. Na základe Talentu nás pre spoluprácu oslovila aj Lucie Bílá, s ktorou sme robili Čierno-biele turné, s Nelou Pociskovou sme robili Live tour. Doteraz si najviac pochvaľujem turné s rakúskym spevákom Seminom Rossim. Tento projekt mal výbornú produkciu a mali sme sa ako v bavlnke. Hoci na tri mesiace, počas ktorých sme mali päťdesiat predstavení na rôznych miestach Nemecka, sa stala zo mňa kočovníčka.
Tak predsa ste si aj zahraničie užili…
Bolo to vynikajúce aj preto, lebo so mnou boli ľudia, ktorých poznám.
Už ste si na javisku aj zaspievali?
V predstaveniach Mrázik, Ôsmy svetadiel na Novej scéne a Frida v divadle Wüstenrot. Najbližšie budem spievať v pripravovanom muzikáli Cats. Základy spevu mám z folklóru, hoci sólo by som si netrúfla.
A na čo si trúfnete, keď prestanete tancovať?
Najradšej by som robila asistentku choreografa alebo si založím nejaké tanečné štúdio pre mamičky s deťmi.
Adriána Pinková
Tanečnica zoskupenia Credance sa narodila 5. júna 1986 vo Zvolene. Študovala na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici a na VŠMU v Bratislave – pedagogiku klasického tanca. Tancovala vo folklórnom súbore Jánošík. Účinkovala v rytmickej show Jána Ďurovčíka GASP¤2, v rockovo-folklórnej show Slavonix. Hosťuje v Slovenskom divadle tanca, na scéne SND tancovala v činohre Kráľ sa zabáva a v opere Svätopluk, momentálne v projekte Cigánskych diablov Carmen à la Gypsy Devils. Na Novej scéne tancovala v mnohých predstaveniach a muzikáloch (Edith a Marlen, Carmen, František z Assisi, Limonádový Joe, Neberte nám princeznú, Mrázik, Fidlikant na Streche, West side story, Báthoryčka, Romeo a Júlia, Ôsmy svetadiel, Mata Hari). Je tanečnicou a pedagogičkou SĽUKU.
