Recenzia: Kľúčovou dierkou len s prižmúrenými očami

Stávka na istotu?

Na komédiu v štýle Georga Feydeaua sa dá dívať ako na klasickú lekciu humoru. Záletník, ktorý sa pokúša o mladú naivku, neprestajne popíjajúca neurotická manželka, poslíček, ktorý ju po predchádzajúcej noci vydiera, inšpektor, ktorý je väčší blázon ako všetci pacienti ústavu, a naškrobený vyšetrovateľ.

Vďaka nim sa roztáča kolotoč plný nedorozumení gradujúci až na pokraj telesných a duševných síl všetkých zúčastnených. Bizarné zámeny postáv, sexuálne napätie, množstvo alkoholu a šialené prostredie psychiatrie však napokon príbeh privedú k zázračnému rozuzleniu. Aj meno režiséra Rastislava Balleka malo fungovať ako záruka silného divadelného zážitku. Žiaľ, divadelná chémia v tomto prípade nefunguje najlepšie. Orton a Ballek spolu neladia. Zdá sa, akoby režisér tento nesúlad rozpoznal, vopred pred textom kapituloval a bol len aranžérom hercov na vkusnej scéne Toma Cillera predstavujúcej ordináciu psychiatra.

Ak by sa mu podarilo vybudovať napätie od pomaly sa rozbiehajúcej konverzačky až k šialenej komediálnej smršti, bolo by všetko v poriadku. Žiaľ, z inscenácie napokon vyčnievajú viaceré režijné aj herecké rezervy. Chýba jej druhý plán či presah a, žiaľ, aj humor ťahá neraz v inscenácii za kratší koniec.

S prižmúrenými očami

Andrea Sabová je síce typovo dokonalou naivkou Geraldine, jej výkon je však kŕčovitý a cítiť v ňom neistotu. Opačným príkladom je herectvo Kristíny Greppelovej ako opitej a lascívnej pani Prenticeovej. Greppelovej živelnosť je dominantná od prvej minúty. Jej nesporný komediálny talent na javisko vtrhne ako tajfún hneď v úvode, čím však herečka stráca možnosť následnej gradácie výkonu.

Nech je jej nasadenie akokoľvek obdivuhodné, po čase sa stáva predvídateľným a do značnej miery prehluší aj hereckých kolegov Martina Hronského ako doktora Prenticea a Jána Jackuliaka ako doktora Rancea. V tomto smere sa jednoznačne najlepšie darí Ľubovi Bukovému ako poslíčkovi Nicholasovi. Jeho spočiatku úsporné herectvo sa naplno prejaví až v druhej časti, keď je nútený obliecť si ženské šaty.

Hoci dramaturgia divadla siahla po tomto titule ako po hre na istotu, výsledok je ešte stále neistý. Je možné, že s pribúdajúcimi reprízami získajú herecké výkony väčšiu kohéznosť a cit pre gradáciu. Dovtedy treba pri sledovaní prižmúriť oko. Napokon, inak sa cez kľúčovú dierku ani dívať nedá.